Epilóg

Epilóg

Kráčala som pomaly pomedzi stolíky v bare a sledovala, ako sa za mnou všetci muži otáčajú, vždy to robili a ja som pre to nemusela pohnúť ani prstom. Dnes som si však chcela odtiaľto jedného odviezť a tak som porušila svoje dlhoročné zvyky, na mojich nohách trónili pätnásť centimetrové ihly, k nim minisukňa a priliehavý top, príliš dlho sa tu nebudem musieť zdržiavať.

Cítila som pohľady všetkých, ako som si tak vykračovala, keď som zbadala to, čo som potrebovala – jeden muž stojaci oproti obkolesený zástupom báb, na tvári nemilosrdný úškrn a v srdci ľad, áno, presne toto som hľadala. Môj pohľad o neho zavadil len na sekundu a okamžite som sa pozrela inam, môj plán vyšiel, ako vždy. Slepice okolo neho ho prestali zaujímať, náhle videl len mňa, krásnu, mladú a nedobytnú.

V hlave som sa zasmiala,  všetci sú tak predvídateľní... Zasekla som sa v polke pohybu, pre ľudí nespozorovateľné gesto a spomenula si, prečo tu som, nie, nie všetci.

Barová stolička bola vysoká, moje dlhé nohy na nej krásne vynikli a ja som sa usmiala na barmana, skôr než som však stihla povedať, čo by som si objednala, ozval sa za mnou mužský hlas.

„Čo takto šampanské?“

Štýlovo som sa otočila a s užasnutým výrazom, ktorý si schovávam len na tieto chvíle, som sa otočila na môjho vyhliadnutého muža. Pri pohľade na jeho tvár som vedela, že „moja úloha“ je na dnes splnená, ten chlap je môj.

Po pár primitívnych kaleráboch a dvoch fľaškách tequily som vyšla z baru zaveseného do neho s jeho prísľubom super luxusného podniku. Zatiahol ma kamsi do bočnej uličky a ja som hneď vedela, kam ma vedia, miestny penzión známy svojou „diskrétnosťou“.

Zaviedol ma do svojej izby, v momente ako sa za nami zavreli dvere, som ho hodila o posteľ a zahryzla sa do jeho krku. Vypila som zrejme trošku príliš, pretože prestal vnímať. Netrápilo ma to, znamenalo to aspoň o jedno zlomené srdce dnešnej noci menej a pokiaľ som ho dostatočne zriadila, aj tej zajtrajšej.

Zatriasla som ním, prebral sa a vyplašene mi hľadel do oči, no, mohla som si cucnúť aj viac. Usmiala som sa na neho, jeho zreničky sa stratili a jeho hlavu naplnila predstava dnešného nádherného večera. Pustila som ho, znovu upadol do bezvedomia, tak som len obtrela jeho krk od krvi a vstala. Výhodou dnešnej doby je, že ľudia nepovažujú podliatinu na krku za nič iné ako cucflek.

Otvorila som okno, poobzerala sa a zoskočila na zem, stopy som za sebou žiadne nezanechala, to je najpodstatnejšie, nesmie vedieť, kde som, že som zanechala svoju diétu a každým dňom silniem...

Niečo tresklo, načo sa Adriell prebral zo svojho sna a ťažko oddychoval, nevedel, či má byť potešený alebo vystrašený, minimálne jedno vedel istotne – Anastázia je živá a zdravá, či v poriadku – to sa neodvažoval hádať.