9.kapitola

9.kapitola

Keď sa konečne zložili, lovkyňa nervózne behala z jednej strany chatky na druhu a mrmlala si pod nos.

„Nie, to nie je možné...“

Adriell mal pocit, že tie slová neboli určené pre jeho uši a tak sa radšej nepýtal, čo znamenajú, sedel na posteli a odtiaľ ju v tichosti sledoval. Odkedy vyšla z domu upíra, áno, upíra, nebol to žiaden jeho známy, ale niečo zlé v jeho tele, zostala nervózna, nepoznal ju dosť dlho, ale aj tak bol presvedčený, že toto nie je u nej normálne.

Pozrela na neho, jej očiam dokázal vzdorovať iba chvíľu, odvrátil pohľad ako prvý. Dvere kúpeľne sa s tresknutím zavreli a za chvíľu bolo počuť tiecť vodu. Aj bez toho, aby sa jej spýtal, čo sa deje, vedel to, niečo sa posralo. A poriadne.

***

„Si si istá, že je to tu? Je to cintorín, sakrálne miesto.“

„Ak je cintorín znesvätený, nie je neobvyklé, že na ňom sídlia upíri.“

„Vidím, že sa toho budem musieť ešte veľa učiť.“

„Ani netušíš, ako veľa...“

Zasmiala sa pri pohľade na jeho výraz a kráčala ďalej, dnes šli peši, kone nechali ustajnené pri prenajatom domčeku.

„Zatiaľ ho necítim, buď svoj úkryt opustil, alebo z neho nevyliezol poriadne dlho...“

„Čo myslíš tým, že ho necítiš?“

„Okrem iného sú to vibrácie vo vzduchu, cítiš, že je tu niečo tajomné, nadprirodzené či temné, je jedno, ako to nazveš. A ak ideš po staršom, cítiš jeho starobylosť a moc, roky si vždy niekde vyberú daň...“

„Cítim?“

Vzdychla a zrazu si pripadal ako malé päťročné dieťa, koniec koncov, tento pocit mal pri nej viac ako často.

„U každého sa to prejavuje inak, ľudia majú v sebe zakódovanú ochranu. Väčšinou sa to popisuje ako mrazenie v chrbte, husia koža, u každého je to iné, musíš sa naučiť rozoznávať svoj spôsob, spôsob, ako ťa tvoje telo varuje.“

„Ty máš aký?“

Pozrela na neho a on vedel, že odpoveď nedostane, nadýchol sa, aby sa jej spýtal, prečo sa tak chová, ale ona zbystrila, priložila si prst k perám a naznačila mu rukou, aby si čupol.

„Vedia o nás.“

„Prosím?“

„Vedia, čo robíme, beží k nám zo smeru, akým leží ten dom, myslím, že bol skontrolovať svojho chovanca.“

„To zhorenisko ho asi nepotešilo, však?“

Zaškerila sa na neho a prikývla.

„Myslím, že nie...“

„Čo spravíme?“

„Uvidím podľa toho, čo nám povie.“

Pri tých slovách vytiahla z batoha kríže, koly a nože, Adriell si až teraz všimol, že tam má toho omnoho viac, mimo iného pištoľ, chcel sa jej na to spýtať, ale ona mu naznačila, aby mlčal, postavila sa a prešla do stredu cintorína, hľadela opačným smerom ako on čupel a čakala.

Po jeho krku sa začali šíriť zimomriavky, konečne pochopil, čo tým myslela, jeho inštinkty vedeli, že sa blíži niečo zlé, skôr, než mu to oznámil jeho mozog. Z lesa sa vynoril upír, zahľadel sa na lovkyňu a usmial sa.

„Takže ty si Lovec? Očakával som veľkého svalnatého chlapa, namiesto toho je tu drobná nežná žena. Si prekrásna, mrzí ma, že ťa budem musieť zabiť.“

„To je fajn, mňa tvoja smrť mrzieť nebude.“

Usmiala sa na neho a bez akéhokoľvek postrehnuteľného signálu sa na seba vrhli. Upír sa po nej zahnal, lovkyňa mu chytila ruku, skrútila ju a on zrazu ležal na zemi. Vyskočil jedným z ich rýchlych pohybov a znovu sa po nej zahnal.

„Nepoznáš žiadne bojové umenie, nie si vycvičený, tvoja nadľudská sila ti pri mne nepomôže.“

Zahľadel sa do jej očí, lovkyňa sa zasmiala a nachvíľu prerušili svoj kolotoč.

„Tvoj pohľad ma nezhypnotizuje, skúšali to na mňa omnoho starší upíri a nepomohlo im to.“

Znovu sa po nej zahnal, lovkyňa ho chytila za ruku, prehodila ho ponad seba, z úst upíra sa ozval výkrik, namiesto jej ruky sa mu na zápästí vynímal kríž, ktorý sa mu vypaľoval do tela. Schytil retiazka a šmaril ju po nej, lovkyňa ju zachytila v lete a milo sa na neho usmiala.

„Ako vidíš, nie som len bezbranná žena, dokážem ti spôsobiť viac bolesti ako tento malý krížik. Chcem od teba pár informácii a ak mi ich dáš, zabijem ťa rýchlo.“

„Prečo ma chceš zabiť?“

„Technicky si už mŕtvy, len ti to zabudli povedať.“

„Nie som mŕtvy, prebehla u mňa premena, teraz som vyššia bytosť.“

„A túto kravinu ti kto povedal, tvoj stvoriteľ?“

Iba na ňu hľadel, skrčený v tráve a neodpovedal.

„Adriell?“

Adriell sa postavil, prešiel k nim a postavil sa vedľa nej.

„Ako vidíš, nie som tu sama, myslím, že si už to pochopil, neujdeš, je len na tebe, ako bude táto noc prebiehať.“

„Čo chcete vedieť?“

„Tvoj stvoriteľ, kto to je? Je to tento muž?“

Podala mu fotografiu obete, bola minimálne desať rokov stará, ale upír prikývol.

„Kde je?“

„To ja neviem.“

Prendala si kríž z ruky do ruky a vytiahla nôž.

„Ja to skutočne neviem, vždy ma kontaktuje on...“

„Kontaktoval ťa túto noc?“

„Ako to...“

„Čo ti prikázal?“

„Vravel, že mám ísť skontrolovať svojho zverenca, prikázať mu, aby skontroloval toho svojho, prikázať mu spraviť to isté so svojim zverencom a zajtra v noci za ním znovu prísť, mal som to všetko stihnúť do jedenástej, potom by za mnou znovu prišiel.“

Jeho reč bola chaotická, bál sa, to poznal aj Adriell.

„Videl si okrem seba, svojho stvoriteľa a zverenca ešte iného upíra?“

Zakrútil hlavou.

„Výborne, ešte mi povedz, kde spávaš.“

„Tu, na cintoríne.“

„Toto miesto ti vybral tvoj stvoriteľ?“

„Áno, aj mi zariadil môj úkryt.“

„Vďaka.“

Usmiala sa na neho, prebodla jeho srdce a podpálila ho.

„To by sme mali, zistila som, čo som potrebovala.“

„A to?“

„Takto sa nikam nedostaneme, trvalo by roky, ak nie dlhšie, kým by sme sa dostali k pôvodcovi tohto chaosu...“

„To znamená?“

„Že meníme taktiku...“