12.kapitola

12.kapitola

            Upír prekročil telo mŕtveho muža a natiahol sa po Lovkyni, ktorá ucukla.

„To ťa tak zobrala jeho smrť? Zabila si už predsa mnohých, veľa krát som bol dokonca pri tom...“

Zazrela na neho a obrátila sa chrbtom k mŕtvole.

„O to nejde a ty to dobre vieš, nedotýkaj sa ma.“

Upír sa len zasmial a pokynul im rukou, aby ho nasledovali.

„Myslím, že by sme sa mali porozprávať na príhodnejšom mieste, tu majú aj steny uši.“

Anastázia vyšla za ním, po ceste podala Adriellovi pištoľ, ten ju automaticky schoval za plášť a bez rozmýšľania vykročil za nimi. Vrátili sa do baru a vliezli do prvých dverí, na ktoré narazili. Upír za nimi zavrel dvere a Adriellovi dnes už druhýkrát napadlo, že vliezli do pasce. Nedokázal pochopiť, ako môže byť taký kľudný, práve videl jediného človeka, ktorému verí, ako zabil chladnokrvne iného, hoci, začínal pochybovať o tom, že je lovkyňa či Anastázia vôbec človek...

„Čo sa deje? Nevidel som ťa stáročia...“

„Nesnaž sa byť vtipný, nemám nato náladu!“

„Fajn, čo potrebuješ?“

Sadol si do kresla, lovkyňa prešla priamo k nemu a sklonila svoju tvár k tej jeho asi na centimetrovú vzdialenosť.

„Kde je Narcisse?“

Okrem prekvapenia nedal na jeho tvári znať nič.

„Kde by mal byť? Zrejme je už jeho telo dávno rozložené.“

Odhrnula jeho vlasy a zašepkala: „Vážne?“

„Ty by si to mala vedieť najlepšie, ten kôl si mu do srdca vrazila ty.“

Lovkyni sa na tvári rozlial nebezpečný úsmev, z ktorého Adriella zamrazilo, spomenul si na ich prvé stretnutie a jeho pocit z nej. Aj keď boli zavretí sami v miestnosti s upírom, bol si istý, že ak príde na boj, ten, kto z neho vyjde víťazne, bude Anastázia.

„To, že som mu vrazila kôl do srdca nemáš vedieť odkiaľ, nevedel to nikto...“

Vymrštil sa rýchlosťou, ktorú Adriell ani nepostrehol, lovkyňa ho však zrazila k zemi. Chytil ju za ruku, ktorú jej skrútil za chrbát a prešmykol sa nad ňu, skôr, než si však sadol, ho odkopla do stola a tak dopadol na zem doprevádzaný hromadou triesok. V sekunde sa postavil a zdvihol ruky na znamenie prímeria.

„Stazie, o čo ti ide?“

V jej očiach zahorela nenávisť, rozbehla sa po ňom a prehodila ho stenou (skutočne prehodila, tie priečky zrejme moc kvalitné neboli...), skočila za ním, v ruke improvizovaný kôl – noha zo stola. Upír sa postavil a rozbehol k dverám, ona však bola rýchlejšia a odkopla ho do steny oproti, po ktorej sa zviezol.

„Už nikdy ma tak nevolaj!“

Opäť sa zdvihol, pozerali na seba z opačných strán miestnosti, Adriell vedel, že ten kľud je iba zdanlivý, behom sekundy by sa boli schopní zabiť a on by to ani nepostrehol...

„Anastázia, je to mnoho rokov, prečo sa na neho pýtaš práve teraz?“

„Niekto tvorí armádu upírov.“

Chvíľu sa na neho pozerala, až kým nepozrel do jej očí a ona ho tými svojimi neuväznila.

„Je to presne jeho systém, chcem vedieť pravdu.“

Možno sa to Adriellovi iba zdalo, ale jej zreničky sa zväčšovali, až kým neprekryli dúhovky. Pomalým krokom kráčala k upírovi, ktorému na čele vyrazil pot.

„Anastázia...“

„Môže to ísť aj po dobrom.“

Prišla k nemu a vtedy sa po nej zahnal, evidentne to čakala, bez prerušenia očného kontaktu ho skopla na zem a tam si na neho sadla. Ruky položila na jeho spánky a svoju tvár priblížila k tej jeho, Adriell sa pomaly ale isto strácal v tom, čo sa vlastne deje.

Oči upíra sa zmenili, jeho zreničky sa stratili, zostali iba oslnivo zelené. O chvíľu sa mykla a to mu stačilo, aby ju zo seba zhodil.

„Ty parchant! Celý čas si to vedel a nič si mi nepovedal!“

Upír mlčal, pokojne sa postavil, vybral z vrecka cigarety a zapálil si.

„Ako si mi to mohol spraviť?“

„Snáď mi vážne nechceš tvrdiť, že si mi celý čas verila, pre teba sme všetci aj tak len démoni, odpad, netvrď, že nemám pravdu.“

„Nič nie je biele, alebo čierne...“

Vyfúkol dym a zahľadel sa na ňu.

„Odkedy si zistila, že je Narcisse upír, chcela si ho zabiť, netvrď mi tu niečo iné, tá ženská v jeho posteli bola len skvelá výhovorka.“

„Nesnaž sa tu o psychologické rozbory, nebol si tam a naviac to bolo oveľa zložitejšie.“

„Veci sú len tak zložité, ako si ich urobíš...“

Oprel sa o stôl  a ďalej na ňu hľadel.

„Nepovedal som mu, že žiješ, nebolo to z lojality k tebe, zabil by ma ešte skôr ako ty, keby zistil, že si stále nažive...“

„Aj tak mi ale nejde do hlavy, že je nažive.“

„Skutočne?“

Vyfúkol dym smerom k nej a sarkasticky zdvihol obočie. Chvíľu na neho pozerala a potom sa jej zreničky rozšírili a on sa usmial.

„Ten bastard je čistokrvný!“

Jeho úsmev sa rozšíril, ohorok položil do popolníka a rozbehol sa po lovkyni, tá uskočila, on ju zachytil a praštil s ňou do ďalšieho stola.  Kolík jej vyletel z ruky a tak sa po ňom natiahla, čomu sa on iba zasmial.

„S týmto ma nezabiješ, som čistokrvný.“

Preskočila k Adriellovi, vytiahla spoza jeho opasku pištoľ a usmiala sa.

„Vďaka za varovanie“

Tentoraz sa Adriell stihol otočiť.

***

Vystrela sa a mierila k dverám do baru, Adriell ju chytil za ruku a ona sa obranne prikrčila.

„V pohode, to som len ja.“

Znovu sa narovnala a zahľadela na neho.“

„Ja len ... si si istá, že je dobrý nápad prejsť cez bar ... takíto?“

Ukázal na ich oblečenie, to jej bolo kompletne pokryté krvou a iným svinstvom.

„Zatiaľ o mne nevie, potrebujem ho vylákať.“

Ako predpokladal, ich načasovanie bolo presné, všetky oči sa obrátili k ním a miestnosť sa po chvíli vyprázdnila.

„Chcela som si zatancovať, ale nato som asi mala myslieť predtým, však?“

Iba na ňu nechápavo hľadel a nasledoval ju k autu. Vytiahla z kufru dva plášte, jeden mu hodila a druhý si obliekla sama. Nastúpila a naštartovala, Adriell sa usadil a nespúšťal z nej oči ani na ceste.

„Mám na teba veľa otázok.“

„Tak to máš smolu, pretože odpoveď nedostaneš.“

Sirény sa ozvali až keď boli ďaleko za mestom.