13.kapitola

13.kapitola

            Lovkyňa za celý čas nepovedala ani slovo, auto pod nimi potichu priadlo a ani jeden z nich nebol ochotný prerušiť ticho. Zaparkovali v garáži, lovkyňa sa okamžite postavila a vyletela k dverám.

„Lovec?“

Jeho hlas ju zastavil a ona sa s nepríjemným pocitom otočila.

„Môžem ťa volať Anastázia?“

Zasmiala sa a prikývla.

„Myslím, že je to už teraz aj tak jedno, daj si sprchu, zbaľ sa, onedlho vyrazíme.“

„My niekam ideme?“

„Ja niekam idem, teba odveziem domov.“

„To snáď nemyslíš vážne!“

„Sám si videl, že to začína byť nebezpečné.“

„Chcem ti pomôcť.“

„Ani ma nepoznáš, zoznámili sme sa pred pár týždňami a jediné, čo o mne vieš je to, že som nájomný vrah. A naviac mám pocit, že ti to naplno došlo až dnešnú noc.“

Otočila sa na päte a nechala prekvapeného Adriella stáť pri dverách auta.

***

            Lovkyňa mala pravdu a Adriell si to uvedomoval, až do dnešného dňa si naplno neuvedomil, čím v skutočnosti je. Cítil sa s ňou v bezpečí, hoci ju vôbec nepoznal a to bola asi chyba, nikdy nevedel, čo ju práve napadne a to ho asi na nej celý čas priťahovalo. Voda stekala po jeho tele a on premýšľal o dnešnom dni, zmývala z neho všetky tie hrúzy, z ktorých zostala pamiatka v podobe krvi na jeho koži. Skutočne si pre seba vybral takýto život?

Len pred pár mesiacmi začal veriť, že existuje niečo „nadprirodzené“, že tu nie sme sami a že to, čo vieme o svete, zďaleka nezodpovedá skutočnej realite. Jeho život už nikdy nebude ako predtým, ale stále má nádej, že sa niekde usadí, založí si rodinu a v pokoji dožije svoj život, vymení ho za neistú cestu za pomstou?

***

Keď vyliezol zo sprchy, Anastázia stála pri kozube a dívala sa do plameňov, chvíľu ju pozoroval, kým sa neozvala sarkastickým hlasom.

„Pôjdeš sa zbaliť alebo ti mám pomôcť?“

Automaticky si pevnejšie obmotal uterák okolo bokov a nasucho preglgol.

„Zbalím sa, ale chcem ísť s tebou, môžem ti pomôcť, ak ma naučíš ako.“

„Skutočne si myslíš, že mám nato čas alebo chuť?“

„Ja si nemyslím nič, ja iba viem, že ti chcem pomôcť.“

Lovkyňa zmĺkla a stále sa dívala do plameňov, Adriellovi sa zdalo, že premýšľa.

„Moje povolanie je smrť, nie je to nič príjemné, občas stratíš ľudí, ktorých miluješ, to si už zistil.“

„Ja nemám čo stratiť.“

Jej hlas prešiel do šepotu.

„Každý má čo stratiť...“

Opäť medzi nimi zavládlo ticho, Adriell trpezlivo čakal na jej rozhodnutie, on si už svoju cestu vybral, teraz je rozhodnutie na nej.

„Choď sa vyspať, zajtra skoro ráno vyrazíme.“

Adriell iba prikývol, hoci ho lovkyňa nevidela a pomaly odkráčal do svojej izby. Keď sa jeho dvere zavreli, konečne sa otočila a svetlo ohňa sa zalesklo na slze stekajúcej po jej tvári...