8.kapitola

8.kapitola

Vrátili sa k jaskyni upírky, kde znovu hľadali pach jej stvoriteľa a odtiaľ postupovali pomalšie, lovkyňa každú chvíľu zastala a menila smer, stopovala. Asi hodinu pred svitaním zamierili do najbližšej dediny a tam si prenajali domček, Adriella prekvapilo, že ich predstavila ako novomanželov na svadobnej ceste.

„Mala som pocit, že nás prekecneš.“

„Nepovedal som ani pol slova, proste ma to prekvapilo, mohla si ma aspoň varovať.“

„Mohla.“

Hodila batoh na posteľ a vyšla pred dom uviazať kone, Adriell sa medzitým porozhliadol, bolo to tu celkom pekné, premýšľal, či to lovkyňa plánuje zútulniť aj tu. Položil svoj batoh vedľa postele, sadol si do kresla a dal si hlavu do dlaní.

„Adriell, si v pohode?“

Už ho prestala prekvapovať svojimi tichými príchodmi, iba zdvihol hlavu a prikývol.

„Budem.“

„To si už hovoril.“

„Viem.“

„Fajn, idem do sprchy a ty sa zatiaľ vybaľ, dnes tu prespíme a zajtra budeme pokračovať v ceste.“

***

Keď vyliezal zo sprchy, premýšľal, prečo tu majú teplú vodu, vo väčšine dedín tiekla maximálne vlažná, táto bola zrejme jedna z výnimiek. Navliekol na seba tepláky a vošiel do izby, lovkyňa mu stála chrbtom, na sebe iba spodné prádlo, krajkové spodné prádlo.

Otočila sa a zamračila pri jeho pohľade.

„Jedna debilná poznámka a spíš na zemi. Obliekla som sa len kvôli tebe, zvyčajne spávam bez všetkého.“

Pri tej predstave sa mu v tvári rozlial rumenec a tak sa rýchlo otočil, aby si nič nevšimla, prešiel k stolu, kde poskladal svoje oblečenie.

„Prečo si vlastne tvrdila, že sme manželia?“

„Napáda ťa iný rozumný dôvod, prečo by dvaja mladí ľudia v dnešnej dobe cestovali?“

„Takže budeme odteraz pre všetkých manželia?“

„Správne.“

„Nezaujíma ťa na to môj názor?“

„Pravdu?“

„Áno.“

„Nie. Poď spať, hneď po zotmení vyrazíme.“

***

Hoci si Adriell ráno myslel, že to nemôže byť horšie, mýlil sa, bolelo ho celé telo, síce v minulosti jazdieval, ale celý deň v sedle je proste príliš.

„Nie je to ďaleko, onedlho zosadneme, cítim ho tu.“

„Tým „cítim ho tu“ myslíš, že je tu?“

„Áno.“

„A to povieš len tak, kľudným hlasom?“

„Nehysterči, kvôli tomuto sme sem šli. Tvrdíš, že sa chceš stať lovcom a pritom sa bojíš jedného osamoteného upíra?!“

Zasmiala sa a on na ňu zazrel, veď tak moc snáď nepovedal.

„Nejde o to, že mám strach, len by som niekedy ocenil z tvojej strany viac informácii, to je všetko. Cestujem s tebou a pritom mám pocit, akoby som ti bol skôr na príťaž, rád by som aj pomohol.“

„Tá príležitosť sa ti onedlho naskytne, o tom nepochybujem.“

***

Blížili sa k troskám nejakého domu, lovkyňa tekala očami na všetky smery, kone boli stále nervóznejšie, každú chvíľu sa im prihovárala jazykom, ktorý Adriell nepoznal, až preniesli nervozitu aj na neho.

„Myslíš, že je v tom dome?“

„Nie, nie je, ale býva v ňom, lepšie povedané v jeho podzemí.“

„A kde teda je?“

„Tipovala by som les, na 90% som si istá, že po nás skočí, zatiaľ nás sleduje z diaľky.“

„Ako to vieš?“

„Necítiš na sebe jeho očí?“

Adriell sa zamyslel a mala pravdu, cítil na sebe niekoho pohľad.

„Je to zvláštne, ale máš pravdu.“

„Ak sa chceš stať vážne lovcom, musíš dávať pozor na všetko. Teraz ticho, je príliš ďaleko nato, aby nás počul, ale približuje sa, okrem toho sa potrebujem sústrediť.“

Kone sa začínali plašiť, tak zosadli, lovkyňa podala uzdy Adriellovi, aby mala prázdne ruky, otočila sa, položila na zem batoh a vytiahla z neho strieborný nôž s kolom, oboje už Adriell videl.

Beztoho, aby Adriella varovala, zavetrila a rozbehla sa proti nemu. V šoku zostala stáť, ona ho obehla a na niekoho skočila. Pomaly sa otočil, na zemi ležal mladý muž a na ňom obkročmo sedela lovkyňa.

„Zdravím.“

„Čo odo mňa chcete?“

„Pár informácii.“

„Kto ste?“

„To ťa skutočne nemusí zaujímať, do východu slnka budeš aj tak mŕtvy, záleží len na tebe, či bude tvoja smrť dlhá a bolestivá, alebo rýchla.“

Adriell rozmýšľal, či je toto štýl každého lovca, pripadalo mu to až príliš podobné udalostiam na cintoríne. Pozrel sa do jeho tváre, spoznal ho a viac mu nebolo treba, ak to nebude rýchle, vyvráti sa pred nimi...

Upír si oblízal pery a pozrel na Adriella.

„Adriell, pomôž mi, vidíš, táto žena sa zbláznila, chce mi ublížiť.“

To už bolo na neho príliš, pustil uzdy, otočil sa a vyvracal do najbližšieho kríku, keď sa vrátil, lovkyňa si práve balila kôl, na mieste, kde ležal upír zostala len kôpka popola. Pozrel na ňu a čakal, že mu vynadá, namiesto toho sa na neho usmiala a pohladila ho po tvári.

„Vedela som, že ho poznáš, toto sa stane na prvýkrát každému, je to dosť nechutné. Si v pohode?“

Prikývol a nesmelo sa usmial, lovkyňa mu úsmev oplatila, chytila obe uzdy a podala mu ich.

„Na dnes toho bolo dosť, počkaj tu na mňa, preskúmam dom a nájdeme si miesto, kde prečkáme deň.“