10.kapitola

10.kapitola

Spali iba pár hodín, keď lovkyňa vykríkla zo spánku, posadila sa a priložila Adriellovi ku krku nôž.

„Aké je storočie?“

„21., ale čas sa tak už prestal rátať.“

„Kto si, kde to som a ako som sa sem dostala?“

„Čo sa deje?“

Pritlačila nôž a z krku mu vytiekol pramienok krvi.

„Odpovedz!“

„Fajn, som Adriell, sme v jednej z novovzniknutých dedín a prišli sme sem na koňoch.“

Druhou rukou našmátrala lampičku a zažala, hoci bol deň, okenice neprepúšťali žiadne svetlo.

„Potrebujem sprchu.“

Nôž položila vedľa lampičky a zabuchla prekvapenému Adriellovi dvere pred nosom.

***

„Vyrážame.“

„Ani sme poriadne nespali.“

„Nemáme čas, je to ďaleko a ak chceme zabrániť čo najväčšiemu počtu vrážd, musíme ísť.“

„Ako ďaleko?“

„Niekoľko tisíc kilometrov.“

„Na koňoch tam neprejdeme ani za mesiac.“

„A kto povedal, že pôjdeme celú cestu na koňoch?“

Uškerila sa na neho, vyšvihla sa na Stacy a vyrazila.

Noc sa blížila rýchlo, onedlho sa zotmelo a oni cválali bez jediného slova, Adriell stále čakal na vysvetlenie, ale pritom vedel, že ho nedostane, ak by mu to chcela vysvetliť, spravila by to hneď...

***

Pár dni ubehlo v rovnakom štýle, spali málo a veľa cestovali, vysvetlenie neprichádzalo. Túto noc prechádzali cez najmenej zbombardované miesto, aké Adriell videl za posledných šesť rokov, dokonca tu bola zachovaná aj cesta.

Lovkyňa zamierila do lesa, Adriellovi už začal liezť nedostatok konverzácie na mozog a tak prelomil svoje mlčanie.

„Lovec, kam to vlastne ideme?“

„Už som ti vravela, že zmeníme taktiku.“

„Áno, smiem vedieť, čo to znamená?“

Lovkyňa sa usmiala sama pre seba a zrýchlila.

„To znamená, že chcem zistiť, čo sa deje, mám jednu teóriu a potrebujem ju vyvrátiť.“

Adriell chvíľu hľadel za jej vzďaľujúcim sa chrbtom, ale potom zrýchlil aj on.

Kúsok za začiatkom lesa zosadli a lovkyňa sa s tajomným úsmevom začala predierať krovím.

„Čo vlastne hľadáme?“

Usmiala sa na neho, vytiahla z vrecka kľúče a stlačila gombík, odpoveďou bolo zapípanie auta.

„To si robíš srandu!“

„Vyzerám snáď na to?“

Poodhadzovali posledné vetve a Adriell zbadal nádherný kabriolet s prívesom na kone.

„Wau, čo je to za značku?“

Lovkyňa sa zasmiala a ukázala na jeho zadok.

„Pozri sa.“

Prešiel k nemu a tam sa skvel jednoduchý nápis Lovec.

„Trochu nápadne, nie? To auto je vyrobené špeciálne pre teba?“

„Nie a áno, prosím ťa, hoď nám veci dozadu, ja zatiaľ ustajním kone.“

„Chceš hneď vyraziť? Nemali by sme sa aspoň trochu prespať?“

„Ty môžeš kľudne spať.“

Nasadli, Adriell si sklopil sedadlo a natiahol sa.

„Keď budeš unavená, zobuď ma, vystriedam ťa.“

„Nie.“

Prekvapene na ňu pozrel a zdvihol obočie, lovkyňa zaradila a vyrazila.

„Prečo? Máš k tomu autu nejakú citovú väzbu a bojíš sa, že nás vykotím?“

„Nie, nezverím svoj život do rúk niekomu inému. Pokiaľ mám na výber...“

„Radšej by som počul, že sa bojíš vykotenia.“

Zasmiala sa a prehrabla mu vlasy.

„Spi, keď budeme namieste, zobudím ťa.“

„Nepovieš mi, kam mierime, však?“

Smiech sa iba znásobil.

***

Po pár dňoch prespávania v rôzne vybavených dedinách konečne dorazili.

„Adriell, vstávaj!“

„Mmm...“

Lovkyňa ním zatriasla a on otvoril oči.

„Wau.“

„Opakuješ sa.“

Iba nemo hľadel okolo seba, nachádzali sa pred garážou obrovského ranča s koňmi.

„Vitaj v mojom dome!“

Usmiala sa, otvorila garážové dvere a zaparkovala.

„Tu bývaš?“

Prikývla.

„Aký je teraz plán?“

„Sprcha, prezlečiem sa a idem do mesta, ty sa medzitým vyspíš.“

„Chcem ísť s tebou.“

„Nemyslím, že je to najlepší nápad.“

Zdvihol obočie a ona sa zasmiala.

„Fajn, aj tak by som sa ťa tu asi bála nechať samého...“