7.kapitola

7.kapitola

Nespal príliš dlho, keď ho prebudil batoh dopadajúci na jeho nohy, posadil sa a Mp3-ka spadla na zem.

„Paráda!“

„Prepáč, to som nechcel...“

„Pohoda, nič sa nedeje, možno ju zložím a ak nie, ešte sa dajú nejaké zohnať, len dúfam, že sa nič nestalo s pamäťou, keď si ju roztasal.“

„Niekam ideme?“

„Ja niekam idem.“

„Chcem ísť s tebou.“

„Ako vidíš, nie je to príliš bezpečné.“

„To je mi jedno, chcem sa stať lovcom!“

„Ak chceš ísť vážne so mnou, zbaľ si veci.“

„Ideme stopovať tých upírov, čo zabili môjho otca?“

„Áno.“

„Čo si mám zobrať?“

„Nejaké oblečenie, jedlo a veci, bez ktorých sa nezaobídeš dlhší čas, neviem, ako dlho to potrvá, môžu to byť aj roky. Idem do sprchy, potom sa vystriedame, zbalím sa aj ja a pôjdeme k tebe domov, samého ťa nepustím, už je po zotmení.“

Otočila sa na päte a zavrela v kúpeľni. Adriell zašiel do jej izbe, kde si včera zhodil veci a zbadal v koši zbytky obrazu, ak by nemal také výrazné farby, nebol by si istý, či je to vôbec on, bol roztrhaný na milión drobných kúskov. Premýšľal, ako to spravila, plátno sa nedá ľahko trhať a nožom by to trvalo hodiny...

Skôr, ako ho stihla prichytiť pri prezeraní jej smetí, schytil veci a nahádzal ich do batoha.

***

„Máš všetko, čo potrebuješ?“

„Snáď áno, nechcel som v tom dome zostávať príliš dlho, všetko mi pripomínalo otca.“

„Ak chceš, spravím to ja.“

„Nie, môžeme ísť.“

„Fajn. Niečo pre teba mám.“

S výrazom nadšeného dieťaťa ho chytila za ruku a ťahala do lesa. Premýšľal, či má vôbec tých 21, ktoré jej tipoval, teraz vyzerala maximálne na 19. Prešla za neho a zakryla mu oči, vôbec sa v nej nevyznal, raz sa s ním baví ako s malým dieťaťom a inokedy je milšia ako hocikto, koho kedy stretol.

„Nepotkni sa, neboj, je to už iba kúsok.“

Opatrne našľapoval a ona sa za ním pobavene smiala, bolo zvláštne počuť ten zvuk. Zastala a zložila ruky z jeho očí.

„Je tvoj!“

Vedľa jej kobyly sa pásol nádherný žrebec, Adriell iba nechápavo zamrkal.

„Kde si ho vzala?“

„Neukradla som ho, ak ti ide o to, kúpila som ho.“

„Ako si stihla tak rýchlo zohnať koňa, nebol som v dome zase až tak dlho.“

„To je tajomstvo. Páči sa ti?“

„Je nádherný.“

Usmiala sa a to jej ubrala ďalšie roky, pochyboval, že ma vôbec tých 19.

„To som rada. Stacy by nás oboch dlho nevydržala niesť, nechcem ju zbytočne zaťažovať, Adry unesie všetky tvoje veci aj s tebou.“

„Adry? To meno si mu dala ty? Podľa mňa?“

„Samozrejme, nechci vedieť, ako sa pôvodne volal, však Adry?“

Pohladila ho po hlave, on ňou pokýval a zaerdžal, ako by jej rozumel. Adriell premýšľal, či má aj Stacy meno podľa majiteľky, ale niečo mu vravelo, že nie je dobrý nápad túto otázku položiť.

„Aký máme teraz plán?“

„Musíme ísť postupne, nájdeme toho, kto stvoril upírku, ktorú som zabila na cintoríne.“

„Ako ho chceš nájsť?“

„Podľa jeho pachu“

„Pachu?“

„Pamätaš si na jej jaskyňu?“

„Áno.“

„Jej truhlu niekto vyrezal a som si na 80% istá, že to bol jej stvoriteľ.“

„Ako si mohla cítiť upíra?“

Iba sa na neho usmiala, vysadla na Stacy a vyrazila.

„Ak chceš ísť so mnou, tak si švihni, lebo ma nedobehneš!“

***

Cestovať v noci cez ľudoprázdne územie, nádhera, lovkyňa to milovala, Adriell z toho zase až tak nadšený nebol, to ticho mu pripadala čím ďalej tým horšie.

„Môžem sa ťa niečo spýtať?“

Obozretne na neho pozrela a úsmev sa jej začal z tváre vytrácať.

„Podľa toho, čo.“

„Len ma tak napadlo, ako zareagovali tvoji rodičia na to, že si sa stala lovcom?“

„Vychovali ma mnísi v kláštore.“

„Prepáč, to som nevedel. A tam ťa vycvičili, či ako?“

„Si fest zvedavý.“

Iba mlčal a čakal, či bude pokračovať, keď si už myslel, že odpoveď nepríde, prehovorila tichým hlasom.

„Vychovali ma v mužskom kláštore, naučili ma bojovať, ale lovca zo mňa nespravili oni, spravili ho zo mňa upíri.“

Stále mlčal a čakal, toto začínalo byť príliš osobné, je len jej rozhodnutie, či mu to povie.

„Vtrhli do kláštora a rozpútalo sa peklo, väčšinu mníchov zabili, niektorých premenili, ja som ušla k jednému starému lovcovi, ktorý ma vychoval a vycvičil, odvtedy hľadám tých, ktorí to spravili a ukončujem ich existenciu, nie je to život, i keď sa to tak javí.“

„Koľko máš rokov?“

Otočila sa k nemu a smutný výraz vystriedal úsmev.

„Čo myslíš, koľko?“

„Myslel som si, že maximálne 21, ale zrejme menej. Lenže, keď sa zamyslím - vojna trvala dva roky a skončila pred piatimi, takže by si musela z kláštora odísť minimálne pred šiestimi rokmi, ak máš vážne 21, mala by si vtedy 15 a ty 21 nemáš, však?“

Jej úsmev sa rozšíril a hoci to nečakal, odpovedala.

„Nemám.“