11.kapitola

11.kapitola

Pri pohľade na oblečenie lovkyne Adriell onemel, nikdy ju nevidel v sukni a už vôbec nie v mini.

„To chceš ísť v tomto?“

„Nie je to vhodné? Keď vidím, čo si na seba natiahla ty, asi nie...“

„Poď, niečo ti nájdem, potrebujem, aby si vyzeral nebezpečne.“

Vyšli na poschodie, vytiahla zo šatne plášť s čiernym kompletom a hodila mu ho.

„Prezleč sa, počkám ťa v aute!“

***

Skoro celá cesta prebiehala v mlčaní, Adriell si už zvykol, že je tajnostkárka, ale tentoraz ho zaviedla do svojho domu, odhalila mu svoje súkromie najviac, ako sa dalo, začínal mať pocit, že sa niečo posralo, strašne posralo.

„Adriell, musíš mi niečo sľúbiť.“

„Áno?“

„Nech sa deje čokoľvek, budeš mlčať a tváriť sa nezaujato, inak ťa nikam nevezmem.“

„To znamená?“

„To znamená, že pokiaľ ťa nevyzvem, budem rozprávať iba ja, inak nás to môže stáť oboch život, rozumieš? Potrebujem, aby si sa tváril ako môj partner, ktorý všetko vie a proste ho nič neprekvapí.“

„Nebolo by jednoduchšie, keby si mi všetko povedala a ja som nemal byť prekvapený z čoho?“

„Nie.“

Zbytok cesty ubehol v tichosti.

***

Zastavila na parkovisku uprostred skoro nepoškvrneného mesta.

„Páni!“

„Snáď si si vážne nemyslel, že sú všetci ľudia natoľko uvedomelí a nesebeckí, aby sa vzdali svojho pohodlia, papaláši predsa musia niekde žiť...“

„Mňa už šokovala teplá voda v niektorých dedinách, toto je...“

Nedokázal dohovoriť, lovkyňa pochopila a iba prikývla. Chytila ho za ruku a usmiala sa.

„Poď!“

„Kde máš svoje veci?“

„Nemôžem s tým nabehnúť do baru, jediné, čo vezmeme, je toto.“

Priložila svoj ukazovák na výčnelok v palubnej doske a tá sa otvorila, čím odhalila arzenál zbraní.

„Páni.“

„Zase sa opakuješ.“

Zasmiala sa a podala mu striebornú pištoľ.

„Vieš s tým robiť?“

„Áno, vo vojsku som...“

„Fajn, zabudni na všetko, čo vieš a mier do srdca alebo do mozgu.“

„Myslíš, že dnes stretneme upírov?“

„V to dúfam, podstatné však je, že tak zabiješ skoro všetko.“

„Ty si zbraň neberieš?“

„Nie, ja som dnes návnada a tie ozbrojené nechodia.“

Kráčali spolu tichou ulicou, pôsobilo to na neho dosť strašidelne, premýšľal, či majú vôbec šancu, že im pomôže jedna malá pištoľ, ale mlčal, dnes sa asi všeobecne veľa namlčí.

Už z diaľky začul známy hluk, zvuky bicích sa miesili so smiechom a onedlho stáli pred VIP nočným klubom.

Lovkyňa prešla priamo pred SBSkára nedbajúc na radu pred sebou a zvodne sa na neho usmiala. Ten len nechápavo zamrkal a pokynul im, aby vošli.

Zamiešali sa do tancujúceho davu a pomaly postupovali k zadným dverám vedúcim do kancla vedúceho podniku. Zastavila sa pred nimi a pozrela na Adriell, ktorý len prikývol, pochopil, ich dohoda stále platí.

Hudba okolo nich vibrovala, lovkyňa skúsila dvere, tie však boli zamknuté. Adriell sa za ňu postavil a ona vylomila zámok, Adriellovi neuniklo, že sa správala ako skúsený zlodej a vošli dovnútra. Zavrela za nimi a zrazu nastalo ticho, lovkyňa sa zasmiala jeho prekvapenému pohľadu.

„Ešte si nevidel zvukotesnú miestnosť?“

On iba prikývol a lovkyňa prešla k notebooku na stole.

„Čo vlastne hľadáš?“

„Tak to ešte sama neviem, ale nechce sa mi ísť príliš cez vedúceho, ale ako to tak pozerám, zrejme nebudem mať na výber...“

Ešte chvíľu ťukala do klávesnice, potom ho zaklapla a vrátili sa do hlavnej miestnosti. Adriell ju nasledoval až k baru, kde na neho kývla, aby sa postavil bokom a sama si sadla na barovú stoličku.

Chlapi ju obkľúčili a ona medzi nimi pôsobila úplne uvoľnene, výnimočne sa správala zodpovedajúc k svojmu vzhľadu sedemnástky. Keď začala flirtovať s tým najnebezpečnejšie vyzerajúcim, Adriell sa pristihol, že žiarli a naviac začína pociťovať ochraňujúci pud, ako keby to vôbec potrebovala, nepochyboval o tom, že by sa vedela ochrániť najlepšie sama. Sedel príliš ďaleko nato, aby počul, o čom sa zhovárajú, čo ho ešte viac znervózňovalo, ale svoj sľub plánoval dodržať.

Upútala ho hádka toho chlapa s barmanom, započul iba názov nejakého chľastu a hneď za ním niečo v zmysle, aby zavolal vedúceho. Lovkyňa sa na neho žiarivo usmiala a ďalej pokračovala vo svojej hre, až kým nedorazil vedúci, ktorý sa pri pohľade na ňu celý rozžiaril. Chvíľu sa ešte dohadovali, načo zoskočila a nasledovala vedúceho do zadnej miestnosti, pričom ešte kývla na Adriella, aby ju nasledoval. Vošiel za nimi do miestnosti a vpadol do živého rozhovoru, ktorý okamžite utíchol.

„To je v poriadku, to je môj doprovod.“

„Nevedel som, že si si našla partnera, myslel som, že také veci neuznávaš.“

„Poprvé, si ženatý a podruhé, ľudia sa menia.“

Zasmial sa a potom zvážnel.

„Takže môžeme hovoriť otvorene pred ním?“

„Samozrejme.“

„Čo potrebuješ? Cigariet si si naposledy zobrala na pár rokov, ten tvoj zázrak jazdí na niečo, čo ja ani nepoznám, takže?“

„Potrebujem informáciu.“

Zdvihol obočie a prikývol.

„Akú?“

„Potrebujem sa stretnúť s vládcom mesta.“

Vyprskol šampanské, ktoré práve pil a rozkašľal sa.

„S akým Pánom?“

„Povedala som vládcom, ale vidím, že vieš, o koho sa jedná.“

Prižmúril oči a pozorne si ju prezrel.

„Zlatko, toto nie je vec, s akou sa môžeš zahrávať. Viem, že máš veľa peňazí a kontaktov, ale toto je veľmi nebezpečné, ver mi.“

„Dohodni mi to stretnutie a o viac sa nestaraj, ok? Pôjde to?“

„Samozrejme, ale bude to stáť určitý obnos.“

„Peniaze nie sú problém, to predsa vieš.“

„Áno, ale toto bude viac ako inokedy, viac ako si mi kedy dala dohromady.“

„Fajn, povedz si sumu a pošli šek.“

„Nie, chcem ich hneď.“

Lovkyňa strnula, keby nestála opretá o Adriellov chrbát, nepostrehol by to.

„Fajn, zadaj mi sumu a ja ti ich hneď pošlem.“

Otvoril dvere za sebou, iba Adriellovi pokynula, aby počkal a nasledovala ho. Za chvíľu sa vrátili a ona chytila Adriella za ruku, ktorú stisla, pochopil, hra pokračuje.

***

Zaviedol ich do podzemia, kde ich nechal samých v tmavej miestnosti. Adriell sa už nadýchol, aby jej povedal, že je to pasca, ona mu však iba stisla ruku a tak mlčal ďalej.

Prítomnosť niekoho ďalšieho skôr ucítil ako začul, bol si istý, že je tam s nimi ešte niekto ďalší a človek to nie je, konečne pochopil, čo tým Lovec myslela...

Ucítil zasvišťanie vzduchu a lovkyňa už vedľa neho nestála, ozval sa dopad na dlážku a jej kríž na krku zažiaril jasným svetlom, ktorý osvietil celú miestnosť, sedela obkročmo na upírovi, ktorý sa na ňu usmieval.

„Anastázia, bolo mi povedané, že mi prišla večera, nie ty. Pravdou je, že som dlho sníval o tom, že by sme skončili v tejto polohe.“

„Aj ja ťa rada vidím.“

„Už sme sa nevideli pekných pár rokov, vidím, že si si nabalila zajíčka, aj keď to pôsobí skôr naopak.“

Zasmiala sa a postavila, jej kríž stále neprestával žiariť.

„Čo potrebuješ, moja milovaná?“

„To až o chvíľu, najprv si musím vybaviť niečo iné.“

V jeho očiach prebleskli veselé iskričky, odišiel k zadnej stene, kde zaťukal na skryté dvere, ktorá sa skoro hneď otvorili.

„To bolo rýchle, môj pa...“

Zmĺkol pri pohľade na stojacu lovkyňu s horiacim krížom na krku.

„Myslela som, že si môj priateľ...“

„Čo to má znamenať?“

Skákal pohľadom z upíra na lovkyňu, ktorá sa približovala k Adriellovi a vytiahla spoza jeho opasku pištoľ. Upír sa na neho usmial a s ironickým povzdychom odpovedal.

„To znamená, že Anastázia nám priveľa číta, Anita Blake, ak sa nemýlim.“

„.. Ale priateľ nevydá ďalšieho priateľa príšere...“

Upír sa na neho ešte raz zahľadel a ľahostajným hlasom poznamenal.

„Budeš mi chýbať, zbohom.“

Lovkyňa pristúpila k mužovi, ktorý si pred ňou kľakol a tichým hlasom prosil o milosť. Zahľadela sa do jeho očí a vystrelila, Adriell sa už nestačil otočiť, aby nevidel, ako sa jeho mozog rozletel na milión kúsočkov, z ktorých mnohé skončili na jeho plášti.