4.kapitola

4.kapitola

Adriell na ňu vyplašene hľadel, v jeho očiach sa postupne hromadilo zdesenie a strach, až kým sa nezasmiala a nazatriasla ním.

„Prosím ťa, ukľudni sa, nie je to prvý ani posledný raz, avšak, odkedy je tento povojnový stav, je to zakázané.“

„Čo je zakázané?“

Jeho výraz sa nezmenil, iba bol naviac zmätený.

„Vojny medzi upírmi.“

Stále na ňu len nechápavo pozeral, tak sa nad ním zľutovala a začala vysvetľovať.

„Medzi upírmi sa už oddávna viedli vojny o územie. Lenže teraz je zakázané bojovať medzi sebou a tvoriť nových jedincov, aj pre tých terajších je ľudí málo.“

„Odkiaľ to vieš ty?“

Pokrčila plecami a usmiala sa.

„Priateľov si drž blízko, nepriateľov ešte bližšie.“

Pozrela na oblohu a potom na svoju ruku, na ktorej sa jej vynímali hodinky. Adriell si radšej kusol do jazyka, dnes mal už aj tak dosť prekvapení ohľadne ilegálnych vecí...

„Čo teraz?“

„Teraz budeme čakať, myslím, že sem príde jeho stvoriteľ.“

„Stvoriteľ?“

„Presnejšie, jeho stvoriteľka, ak sa nemýlim, bude ňou predposledná obeť.“

„A ak sa mýliš?“

Otočila sa k nemu, zdvihla obočie a chladne sa usmiala.

„Ja sa nemýlim...“

Zdvihla pohľad naspäť k oblohe a Adriell rozmýšľal, či si myslí, že priletí. Znovu pozrela na hodiny, zavetrila, čo na jej tvári vyvolalo spokojný úsmev, schmatla prekvapeného Adriella za tričko a šmarila ním o múr.

„Musíme byť nenápadní.“

„Čo tým ch...“

Viac toho však povedať nezvládol, zrazu mal ústa plné jej jazyka. Bozkávali sa pár minút, Adriell aj zabudol, na čo sem vlastne prišli, keď lovkyňa stuhla a robila čisto mechanické pohyby, zrejme sa na niečo sústredila, Adriell rozmýšľal, či chce prestať, ale to by snáď povedala...

Z jeho dilemy ho vyviedla sama lovkyňa, opatrne sa od neho odtiahla a plížila sa k hrobom, onedlho pochopil prečo, pri hrobe stála mladá žena, predposledná obeť, krajšia ako kedykoľvek predtým. Mala neprítomný pohľad a jej pery odriekali neznáme formulky, keď skončila, naklonila sa k hrobu, v tej chvíli ju však lovkyňa stiahla k zemi, na hrob hodila kríž a obkročmo sa na ňu posadila. Upírka vycerila zuby a zahnala sa po nej, lovkyňa očakávala úder a tak jej nastavila ruku s krížmi. Upírka si zaclonila oči a potichu vrčala, lovkyňa ju zrejme dostala tam, kde ju chcela mať.

„Zabijem ťa, ale máš na výber, buď to bude rýchla a bezbolestná smrť, alebo bude bolieť jak sviňa...“

„Nič ti nepoviem, ty mrcha!“

Lovkyňa sa iba usmiala a prešla jej krížom ruke, ktorý sa v mieste dotyku s jej pokožku rozžeravil. Upírka zajačala, ten zvuk bol hrôzostrašný, dosť pravdepodobné, že ho počuli aj v najbližšej dedine, ktorá bola vzdialená pár kilometrov.

Lovkyňa chytila do každej ruky jeden kríž a prechádzali nimi po jej tele, čím väčšia plocha sa dotkla jej tela, tým viac jačala. Lovkyňa nachvíľu prestala, aby sa natiahla do svojej kapsy, upírka s hrôzou sledovala jej počínanie a keď sa k nej priblížila, začala znovu kričať.

„Nie, nie, všetko vám poviem!“

Lovkyňa prešla predmetom po jej ruke a tá zblkla, zastavila sa a pozrela jej do očí.

„Počúvam!“

„Ja ... nepamätám si toho moc. Môj stvoriteľ za mnou prišiel a ukázal mi, ako sa mám najesť, nič viac neviem.“

„Jedla si z tohto novorodeného upíra?“

Ukázala prstom nadol, odkiaľ sa ozývali prapodivné zvuky, ale nikto nevychádzal, zrejme to bolo tým krížom umiestneným nad ním.

„Áno, prikázal mi, aby som ho vypila do poslednej kvapky a povedal, ako mám previesť ten rituál, treba ...“

„Áno, áno, to viem aj sama. Ďalej? Keď si ho zabila, čo ti kázal?“

„Prikázal mi, aby som prišla na tretí deň sem, k jeho hrobu, spravila poslednú časť a dala novorodenému tie isté pokyny, ako dal on mne.“

„Obeť?“

„Čo najbližšie, jedno aká.“

„Tvoj stvoriteľ, je to tento muž?“

Vytiahla z riflí fotku a podržala jej ju pred tvárou.

„Áno, ale tu vyzerá ako človek...“

„Posledná otázka, kde spávate?“

„Prikázal mi ísť spať do jednej jaskyne a mala som nájsť tomuto upírovi ďalšie miesto, bokom od toho môjho, naľavo.“

Lovkyňa sa na ňu usmiala, zdvihla nad hlavu kôl a zahnala sa.

„Vďaka...“

Preťala jej srdce, nožom podrezala hrdlo a posunula sa naspäť k hrobu. Zavrela oči a recitovala slová v neznámom jazyku, kým sa lomoz neukľudnil. Kľakla si, dala preč kríž a zašepkala: „Poď!“

Zo zeme vyrazila ruka, Adriell skríkol a konečne sa prebral z tranzu, nezdalo sa však, že by si ho lovkyňa všímala. Postupne sa z hrobu vytiahol celý upír, ona mu prikázala, aby si ľahol, zobrala ďalší kôl a zopakovala ten istý proces. Mŕtve tela položila vedľa seba a na každého z nich položila kríž. Sledovali, ako horia, až pokiaľ z nich nezostali len kôpky popola.

Vzala si teraz už voľne ležiace koly s krížmi, zastrčila ich k sebe do tašky, prehodila si ju cez plece a postavila sa.

Otočila sa na Adriella, ktorý sa ešte stále nespamätal a vykročila.

„Poď, tu sme nadnes skončili!“