20.kapitola

20.kapitola

    Adriell sa vracal z prechádzky s koňmi, keď ucítil vo vzduchu upíra. Jeho srdce sa rozbehlo dvojnásobnou rýchlosťou, prvé, čo ho napadlo, bolo, že sa vrátila Anastázia. Zasmial sa sám sebe a pomaly kráčal k domu, vedel, že ak by ho ten niekto chcel zabiť, už by bol mŕtvy, útek by mu nepomohol.

Ustajnil Adryho medzi ostatných, chýbala tu len Stacy, ktorú si Anastázia vzala so sebou. Auto mal v garáži, po dvoch dňoch po jej odchode mu ho nejaký chlap doviezol a so strašne nešťastným výrazom mu kondoloval.

Vybral si zo sedla dýku a pištoľ, pomaly stúpal do schodov a blížil sa k Anastáziinej spálni, ktorá teraz patrila jemu. Pootvoril dvere a pokľakol si, Anastázia ho vycvičila dobre.

V kresle vedľa postele sedel Elwell a usmieval sa na neho, Adriell zložil zbrane, vedel, že proti nemu by mu nepomohla ani jadrová hlavica.

„Dobrý večer, Adriell.“

Adriell sa ani nezamýšľal, odkiaľ pozná jeho meno a ako sa sem dostal, ak je Anastázia po ňom, nechcel to radšej ani vedieť. Pokýval hlavou na pozdrav a vošiel dovnútra.

„Asi sa ťa ani nemusím pýtať, kde je Anastázia však?“

„Neviem to.“

„A ak by si to vedel, nepovedal by si mi to, viem, viem.“

„Máš svoj spôsob, ako to zo mňa vypáčiť, ak by si chcel.“

Elwell sa zasmial a pokynul Adriellovi, aby si sadol.

„Chápem, prečo sa jej páčiš, tak úprimný, tak mladý, tak čistý, nečudujem sa jej.“

„Nechcem byť nezdvorilý, ale nie som si zrovna 2x istý, že je to výhoda, pred mojimi očami vystrelila svojmu manželovi mozog z lebky...“

„Narcisse si zato môže sám, môj synovec si len vyžral, čo si nadrobil.“

„Synovec?“

„Je to syn môjho brata.“

„To je...“

„Incest? U nás sa to tak nevníma, choroby sa upírov netýkajú a nás čistokrvných je len pár stoviek, pokiaľ sa nechceme pomiešať s obyčajnými premenenými, krížime sa navzájom.“

„Nádhera.“

„Nepýtal som sa ťa na tvoj názor.“

Elwell sa postavil a začal okolo neho krúžiť, Adriell nemal pocit, že by spravil niečo zlé a že by sa mal ospravedlniť, tak to nespravil, len čakal.

„Znovu mi ušla, myslel som, že na to nebude mať silu, ale podcenil som ju, viac to nespravím. Aj tak mi tu však zanechala niečo, čo ma k nej dovedie.“

Uprene ho pozoroval, Adriellovi sa nepáčil smer, ktorým sa táto debata uberala.

„Dlhé storočia za sebou nenechávala nič, na čom by jej záležalo, tentoraz to nedodržala.“

„Pokiaľ by jej na mne záležalo, nenechala by ma tu, nemyslíš?“

„Práve preto, že jej na tebe záležalo ťa tu nechala.“

To si Adriell myslel tiež, ale nechcel to Elwellovi potvrdzovať, nepochyboval o tom, že sa mu nebude páčiť plán, aký s nim má.

„Nikdy nemala pri sebe niekoho, kto by ju mohol ohroziť, vždy po pár dňoch zmizla a ja som objavil miesto, na ktorom sa zdržiavala, až po pár týždňoch. Teraz to zmenila.“

„Nemala na výber, ten, kto si ju najal, jej prikázal, aby spolupracovala so mnou.“

„Tak to sa veľmi mýliš, ona na žiadne príkazy a zákazy nehľadí, ak by nechcela, nespravila by to, prinajhoršom by ťa niekde zviazala a robila by si po svojom.“

Adriell sa na neho skúmavo zahľadel, ale potom uhol pohľadom, nechcel mu dať najavo, že s nim začína súhlasiť, nechcel vedieť, kam sa toto všetko vyvinie.

„Nechala ma tu, pretože potrebovala odísť, pochybujem, že nevedela, že po nej pôjdeš a začneš v tomto dome, kde je ju najviac cítiť.“

„Poznám ju oveľa dlhšie ako ty, vždy sa vrhala do najnebezpečnejších akcii a netrápilo ju, či zomrie, ona už nemá žiaden zmysel života. Bojí sa len toho, čo sa stane, až pochopí, že nie som pre ňu až také strašné riešenie.“

Adriell pozeral von oknom a premýšľal nad tým, čo mu povedal, dávalo mu to zmysel a to sa mu nepáčilo.

„Obaja vieme, že sú len dve možnosti, buď sa ku mne pridá, alebo jeden z nás zomrie, možno obaja.“

Prišiel až k nemu a usmial sa na neho.

„Avšak ja mám teraz obrovskú výhodu, mám teba.“

„Ako vieš, že ti pomôžem?“

„Na výber mať nebudeš, pokiaľ sa pre teba nevráti, mám celú večnosť nato, aby som sa ju pokúsil získať niečím iným. A ty ju budeš mať tiež.“

Adriell na neho splašene pozrel, skutočne neplánoval byť po zvyšok večnosti upírom.

„Myslím, že poznáš jej názor na upírov, minimálne na tých premenených, nebude ma považovať za tú istú bytosť, budem pre ňu iba to isté telo bez duše s démonom ako bonus.“

„Nedá sa tvrdiť, že by nemala pravdu, premenení upíri sú iba slabá napodobnenina nás, čistokrvných, majú v sebe časť svojho stvoriteľa a niečo ako odraz svojej „ľudskej duše“, alebo ako to nazvať. Viem, že tvojou premenou by som stratil obrovskú výhodu, to nie je to, čo plánujem.“

Adriell na neho iba zdvihol obočie a Elwell sa usmial, čím mu pripomenul Anastáziu, zimomriavky sa rozbehli dole po jeho chrbte.

„Anastázia na tebe zbožňuje práve tvoju čistú ľudskosť, tej ťa nezbavím, darujem ti iba nesmrteľnosť a pripútam ťa naveky ku mne...“

Adriell začal podvedome cúvať ku dverám, až na ne narazil chrbtom, Elwell sa na neho iba usmial a pomaly sa k nemu blížil, Adriell sa musel veľmi premáhať, aby nezačal utekať, vedel, že by tým všetko iba zhoršil. Elwell sa priblížil k jeho krku a zaspätkoval, zamračil sa, prešiel k posteli a zhlboka vdýchol jej vôňu.

Otočil sa naspäť na Adriella a skúmavo si ho premeral.

„Čo si mal s mojou dcérou?“

„Prosím?“

„Čo bolo na mojej otázke nezrozumiteľné?“

Z jeho hlasu zaznievala zlosť, Adriell sa iba silnejšie oprel o dvere, no neodpovedal. Prišiel až úplne k nemu a zašepkal mu hrôzostrašne do ucha.

„Spal si s ňou? Pila tvoju krv a ty tu jej?“

Adriell ťažko prehltol a potom prikývol. Elwell sa na neho usmial a Adriell sa začal už úplne strácať.

„No, zrejme to nebude až také zložité, spravila si z teba svojho ľudského služobníka...“

„Prosím?“

„Si nesmrteľný, presnejšie povedané, budeš žiť, kým ona nezomrie.“

„Čo tým chceš povedať?“

Elwell sa zasmial.

„Poznáš Stacy, však?“

„Áno.“

„Jej krv ju robí nesmrteľnou, keď jej dieťa zomrelo, pretože ho zabila jej krv, Stacy sa ju snažila zachrániť, pila jej vytekajúcu krv...“

Adriell na neho iba vyjavene hľadel.

„Ona ti to vôbec nepovedala, Anastázia, Anastázia... Prepojila vás, skrze teba získava silu a ty zase získavaš silu z nej. Pokiaľ behom desiatich rokov nebudete opäť spolu, spojenie sa preruší a ty začneš starnúť, pomalšie, ale predsa. Vedela, že prídem a čo budem chcieť spraviť, ochránila ťa takto predo mnou. Nie je to však naveky, odteraz sa odo mňa nepohneš ani na krok a ak sa behom nasledujúcich pätnásť rokov neobjaví, budeš môj.“

Ukázal na dvere a Adriell treskol prvé, čo ho napadlo.

„Čo bude s koňmi?“

Elwell sa zasmial a vybehol pred dom.

„O tie sa neboj, berieme ich so sebou.“

***

            Adriell sa poobzeral po svojej izbe, strašidelný stredoveký hrad so všetkým, čo k tomu patrí, aj tak by sa dal jeho nový domov charakterizovať. Žil na hrade so stovkou upírov oddaných Elwellovi, dostal len jediné príkaz, mlčať o smrti Narcissa, jeho otec tam síce s nimi nežil, ale nepochybovali, že sa raz objaví.

Okrem nich tam žilo množstvo ľudí, dali by nazvať zásobárňami čerstvej krvi, ale tak to nebolo, Elwell bol niečo ako ich panovník, mladé ženy sa okolo neho točili ako keby bol ich bohom.

Jeho dni ubiehali pomaly a monotónne, o Anastázie stále nebolo ani chýru, zdalo sa, že si je Elwell jej návratom istý a Adriell mu to nevyvracal.

Po pár mesiacoch pochopil, o čo vlastne Elwellovi ide, množstvo čudesných bytosti blúdilo hradom a väčšina z nich boli jeho potomci – snažil sa vytvoriť dokonalú bytosť. Anastázia bola tou najdokonalejšou, aká po zemi chodila, mala výhody oboch rás a nevýhody sa stratili. Rasa jej matky bola zriedkavá a naviac boli veľmi dobre skrytí, naposledy dali o sebe vedieť na začiatku vojny, kedy zlikvidovali spolu s inými rasami atómové bomby. Ona by ho k nim vedela priviesť a naviac by mal po čase najsilnejšieho veliteľa...

Adriellov výcvik pokračoval, Elwell mal s ním plány do budúcnosti, všetci s nim jednali s veľkou úctou, skutočne nechcel vedieť, čo si myslia. A Anastázia neprichádzala...