2.kapitola

2.kapitola

Prešla do stredu miestnosti a tam si vyzliekla kabát, ktorý nechala efektívne spadnúť na zem. Odvšadiaľ sa ozývali prekvapené nádychy, pod plášťom bola ukrytá mladá žena, mohla mať maximálne dvadsať, všetkých prebehla svojimi očami, ktoré napriek mladému vzhľadu vypovedali o dlhých rokoch života.

„Lovec?“

Spýtal sa Adriell potom, čo znovu našiel svoj hlas. Otočila sa k nemu, prebehla ho od hlavy k päte a prikývla. Pokynul jej rukou, aby si sadla a sám sa usadil naproti nej.

„Môj agent mi vravel, že vám tu vyčíňa upír, smiem vidieť obete?“

Spýtala sa s pohľadom upretým na Adriella, muži sa práve spamätali a odvšadiaľ sa ozývalo nesúhlasné šomranie.

„Žena? Máme svoje životy zveriť žene? Čo dokáže ona a my nie?“

Adriell zazrel na Zachariáša, predsedovho syna, lovkyňa sa však postavila a s nevinným úsmevom na perách začala obchádzať miestnosť.

„Dlhé stáročia a vy nedokážete vymyslieť nič iné, nie je divu, že ste si zničili vlastnú planétu... Vyberte najsilnejšieho z vás a ak ho porazím, tento prípad je môj!“

„A ak nie?“

Zachariáš ju zbehol pohľadom, ktorý vyzliekal.

„O tom si môžeš nechať leda tak zdať! Pán Eldon, smiem vidieť svoju izbu?“

Otočila sa a vyhľadala dotyčného pohľadom, ten prikývol a vyšiel s ňou do noci.

***

Potichu kráčal a každú chvíľu sa pozeral vedľa seba, či náhodou nezmizla, našľapovala tichšie ako mačka, ju by za nepriateľa nechcel mať. Zastali pred jej domom a on jej otvoril dvere.

„Si jediný, ktorý na mňa pozerá ako na protivníka, si zvláštny muž, vieš o tom?“

Usmiala sa na neho a to v ňom vyvolalo úplne iné pocity, bola prekrásna, v dnešných časoch je problém stretnúť ženu a naviac nezadanú, prvoradé je zachovanie ľudského rodu a tak si poriadne vyberajú. Pozrela do jeho očí, rýchlo odtrhla zrak, zobrala z jeho ruky svoju tašku a zavrela mu pred nosom.

***

Na druhý deň ráno bol dohodnutý zápas, napriek všeobecnému presvedčeniu si bol Adriell istý, že neznáma vyhrá, niečo v jej očiach rozprávalo príbehy plné bojov a bolesti.

Súperi sa postavili proti sebe, obaja sa odzbrojili až im zostali v rukách iba nože, uklonili sa a začal boj. Ako predpokladal, Adalhard ju podcenil, pretože bola žena a tak veľmi rýchlo prvé kolo prehral. Pohybovala sa ladne, dnes mu nepripomínala ani tak mačku, ako skôr pumu. Adalhard sa zahnal, sila úderu však bola slabá, lovkyňa ho chytila za rozmáchnutú ruku a jediným rýchlym pohybom skončil na zemi.

V druhom sa už oveľa viac snažil, ale nepomohlo mu to, lovkyňa vyhrala. Tentoraz jeho úder smeroval s presnosťou, ale s jej rýchlosťou nepočítal, na poslednú chvíľu sa uhla a opäť mu podkopla nohy. Prešla rovno k tribúne a chladne sa usmiala.

„Čo najskôr očakávam podrobnú správu, čím skôr ju dostanem, tým skôr môžem začať.“

Otočila sa, vyšla z arény, nasadla na svojho koňa a odcválala.

***

„Adriell, si spokojný?“

Predseda na neho hľadel z druhej strany nádvoria s prefíkaným výrazom.

„Áno, som, porazila najsilnejšieho muža z okruhu dvadsiatich dedín, to vypovedá o jej kvalifikácii.“

„Výborne, mám pre vás úlohu. Zbavujem vás do odvolania všetkých vašich povinností, máte za úlohu oboznámiť Lovca s jej novým prípadom a všemožne jej pomáhať.“

Prekvapene na neho hľadel, doteraz ho k tomuto prípadu ani nepustili, do večera nemá šancu zhromaždiť všetky informácie.

„Rozumiem, pán predseda, vykonám!“

Otočil sa na päte a zamieril do archívu, ak má do dnešného večera zhromaždiť všetky informácie,  bude si musieť poriadne švihnúť...

***

Chvíľu pred zotmením stepoval pred jej dverami a čakal, či mu otvorí, alebo ho tam nechá čakať do súdneho dňa. Keď sa dvere konečne otvorili, Adriellovi oči skoro vyliezli z jamôk, lovkyňa na sebe nemala nič, iba osušku. Chvíľu na neho pobavene hľadela a čakala, či prehovorí, ale on len okúzlene hľadel.

„Ak si dám tu osušku dole, dostaneš sa k dôvodu tvojej návštevy?“

Párkrát zamrkal a podal jej stoh listín.

„Aha. Poď ďalej, prezlečiem sa a prejdeme to.“

Zaviedla ho dovnútra a Adriell sa prekvapene rozhliadol, táto žena je samé prekvapenie. Z pôvodného jednoduchého zrubu spravila viacizbový apartmán a to doslovne. Cez okno zbadal solárne panely a tak mal zodpovedanú otázku, ako mohla tak dlho zostať v studenej vode – nemala ju studenú. Prešla do ďalšej miestnosti a onedlho sa vrátila oblečená, pokynula mu rukou, aby sa posadil na gauč a sama si sadla vedľa neho.

Otvorila zložku a pozorne si prezerala jednotlivé prípady, obrazový materiál samozrejme chýbal, niečo ako fotky dávno prestalo existovať. Keď prešla k poslednému, začala znovu od začiatku, tentokrát však hľadala spoločné a rozdielne znaky všetkých prípadov. Zastavila sa prstom na vzdialenosti jamiek, zhlboka sa nadýchla, všetky prelistovala a sťažka vydýchla.

„Do prdele!“

Postavila sa, prešla k svojej taške a vytiahla odtiaľ cigarety, Adriell otvoril ústa, ona ho iba spražila pohľadom, zavrčala : „Ani to neskúšaj!“ a zapálila si.

Pár krát si potiahla, čím pripomenula Adriellovi jeho štúdium, chodili fajčiť za fakultu a po každej zdarenej skúške si kúpili tie najdrahšie. Chvíľu ho pozorne sledovala, natiahla k nemu cigarety s nemou otázkou, on však zakrútil hlavou, čas už aj tak nevráti...

Ešte si párkrát potiahla a s neprítomným pohľadom sledovala západ slnka. Nechcel ju vyrušovať z jej úvah, tak sa len pohodlne usadil a pozoroval ju.

„Kto vie, že si ma sem pozval? A odkedy?“

„Včera som to oznámil ľuďom z mojej dediny, okrem nich a tvojho agenta to odo mňa nevedel nikto.“

„Fajn!“

Hodila špak na zem, potočila na ňom špičkou a natiahla ruku. Pochopil a podal jej spis. Znova v ňom listovala, jej čelo sa stále viac a viac chmúrilo, až to vyzeralo, ako by na ňom mala ryhu.

„Toto bude zložitejšie ako som si myslela...“

Zašepkala si pod nos, Adriell ju ale aj tak začul.

„Je to upír?“

„Áno a nie jeden.“

„Je ich viac?“

Prikývla a zhlboka sa nadýchla.

„Nezmizli vám v poslednom čase nejakí ľudia? Myslím okrem obetí.“

„Pokiaľ viem, tak ani nie.“

Zamyslel sa a spomenul si na nedávny prípad nezvestnej dievčiny.

„Vlastne áno, jedno dievča, mladá žena.“

Strhla sa a nenávistne na neho hľadela, až sa prikrčil. Jej výraz sa zo sekundy na sekundu zmenil, až mal pocit, že sa mu to zdalo.

„Viem, čo potrebujem, vďaka, môžeš ísť.“

„Vlastne...“

„Vlastne?“

Spytavo na neho hľadela a on rozmýšľal, ako jej to povedať.

„Predseda mi prikázal, aby som ti pomáhal...“

„Neverí mi?“

„Myslím, že neverí všeobecne nadprirodzeným veciam...“

„Fajn, tak poď, strašidlá čakajú.“

Roztopašne sa na neho usmiala, vyšla z dverí a on ju nasledoval.