19.kapitola

19.kapitola

    Prebral sa na posteli, celý rozmlátený a sám. Skúsil si sadnúť, ale jeho krk protestoval, prešiel si po ňom prstami a na prstoch mu uľpela zaschnutá krv. Fajn, aspoň, že sa mu to nesnívalo...

Horko ťažko sa vysúkal do sedu a poobzeral sa, vonku bude za chvíľu svitať, celý kraj budil zdanie obyčajnosti, no on sa oklamať nedal. Počul tresknutie dverí, siahol pod podušku a vytiahol odtiaľ zbraň, namieril na dvere, ktoré sa otvorili a vošla Anastázia s podnosom v rukách.

„Polož to, než si ublížiš.“

„Mohol som ťa zastreliť.“

„Mne tie guľky neublížia.“

Zložil zbraň, ak by mu chcela ublížiť, už by to spravila.

„Ja viem, na teba by som musel vytiahnuť kôl.“

„No, po pravde, mňa by nezabil ani ten...“

Prekvapene zdvihol obočie, čo mu vyvolalo ďalšiu bolesť hlavy, načo sykol. Sadla si k nemu na posteľ a položila mu do klina podnos.

„Jedz, si slabý.“

Nechal si poznámku čia je to vina pre seba a radšej sa spýtal na niečo, čo ho zaujímalo oveľa viac.

„Nezabil by ťa?“

„Neviem, či a ako môžem zomrieť, môj regeneračný systém zdedený po otcovi bol ešte znásobený matkinou schopnosťou ovládať vodu, tečúci element. Chcela som zomrieť, veľmi som si to v tom lese priala, ale smrť neprichádzala...“

„Čo sa vtedy stalo?“

„Našla ma jedna stará čarodejnica, tá mi vyňala maternicu aj s mojou mŕtvou dcérou, naložila ma na Stacy a odviezla k sebe do chatrče. Po pár pokusoch o samovraždu som to vzdala a nechala sa ňou viezť. Tam ma naučila používať moju schopnosť a vyučila ma v mágii. Žila som tam s ňou, chodili za nami ľudia a prosili nás o pomoc, vždy keď bol problém s upírmi, vyriešila som ho ja, po jednom takomto výlete som sa vrátila a ona bola mŕtva, napadnutie od upíra.“

„Otec?“

„Neviem, možno to bola náhoda, možno Narcisse a možno Elwell.“

Postavila sa, prešla na druhý koniec miestnosti a tam si vyzliekla župan.

„Najedz sa, ja sa zatiaľ osprchujem.“

Chvíľu hľadel na zavreté dvere, potom prehltol a zahryzol si do jablka, nemal pocit, že by jeho žalúdok teraz zvládol niečo iné. O chvíľku sa dvere otvorili a vošla Anastázia, na sebe nič, otvorila skriňu a navliekla si na seba tričko. Keď po pár prehltnutiach našiel svoj hlas, mala pol skrine zbalenej v taške.

„My niekam ideme?“

„Nie.“

„Prečo sa potom balíš?“

Iba zavrela skriňu a otočila sa.

„Ja odchádzam, ty ostávaš tu.“

„Čo tým myslíš? Včera si bola polomŕtva a dnes vyzeráš, že ti nič nie je. Čo si to so mnou spravila?“

„Zobrala som ti tvoju životnú energiu.“

„Čo si spravila?“

Obliekla si rifle a obula vysoké čižmy veľmi efektívnym spôsobom, Adriel pri jej zohnutí aj zabudol, na čo sa pýtal. Otočila sa a pri pohľade na jeho tvár sa usmiala.

„Ber to z tej pozitívnej stránky, každý sme si vzali to, čo sme chceli.“

Prišla k nemu a pobozkala ho, nebránil sa, nemal dôvod. Stiahol ju k sebe do postele a rozopol jej opasok, zasmiala sa a odtiahla sa.

„Nemal si včera dosť? Normály chlap by sa potom nezmohol mesiac na nič...“

Iba si ju znovu pritiahol a pobozkal ju, jeho ruka putovala po jej chrbte, kým nenarazila na krk, schytil tričko a zatiahol, letelo vo franforcoch na zem. Prešla mu jazykom po brade až ku krku, kde mu zlízla zaschnutú krv, zrejme ho to malo vystrašiť, ale v ňom to vyvolalo úplne iné pocity...

Odtiahla sa a vybrala si z tašky ďalšie tričko, ktoré si pretiahla cez hlavu.

„Musím odísť, kým ma nenájde.“

„Vezmi ma so sebou.“

„Veď nie si ani schopný chodiť.“

Obzrela sa na neho, tváril sa nešťastne, nemal žiadne argumenty, ktorými by ju presvedčil a vedel to.

„Zostaň so mnou.“

„Nemám dôvod, Adriell, si fajn, ale nezáleží mi na tebe, len by si mi zavadzal.“

„Môžem ti pomôcť, minimálne môžem byť pre teba zásobáreň čerstvej krvi.“

Len sa zasmiala, zdvihla tašku a prehodila si ju cez plece.

„Odkedy zomrela, žijem sama.“

 „Nebol by som ti na obtiaž, pokiaľ by sa niečo pokazilo, vždy ma môžeš nechať za sebou, dovtedy by som ti pomáhal. Ja viem, že tvoj život neobsahuje hranie hudby pri bitkách a...“

Začala sa smiať, čo ho zastavilo.

„No, ako sa to vezme...“

Otvorila dvere, na prahu sa na neho otočila, natiahla sa na stolík a hodila mu MP3ku. Iba na ňu hľadel a čakal.

„Všetci moji známi ťa poznajú ako môjho manžela, môžeš tu pokojne žiť, dnes v noci sa konal môj pohreb, takže si teraz vdovec, pálim za sebou mosty, viac ma neuvidíš, ži aspoň dva mesiace ako počestný vdovec, potom si sem kľudne doveď nejakú ženu, ktorá s tebou prežije zvyšok života.“

„Anastázia...“

„Nedovolím, aby si sa ešte viac zaplietol do môjho sveta, pokiaľ to môžem ovplyvniť, nechcem vidieť, ako umieraš...“

Zoširoka sa usmial.

„Nevravela si, že ti na mne nezáleží?“

Opätovala mu úsmev.

„Odvolávam, čo som povedala, bol by z teba skvelý právnik.“

Zabuchla dvere, o chvíľu počul naštartovať motor, vložil si slúchadlá do uší a snažil sa nemyslieť nato, že ju už asi nikdy neuvidí...

It is the end of all hope
To lose the child, the faith
To end all the innocence
To be someone like me
This is the birth of all hope
To have what I once had
This life unforgiven
It will end with a birth

No will to wake for this morn
To see another black rose born
Deathbed is slowly covered with snow

Angels, they fell first but I'm still here
Alone as they are drawing near
In heaven my masterpiece will finally be sung

Wounded is the deer that leaps highest
And my wound it cuts so deep
Turn off the light and let me pull the plug

Mandylion without a face
Deathwish without a prayer
End of hope
End of love
End of time
The rest is silence

Koniec všetkej nádeje

Stratiť dieťa, vieru
Koniec všetkej nevinnosti
Byť niekým ako som ja
Toto je zrodenie všetkej nádeje
Mať to, čo som už raz mala
Tento nemilosrdný život
Skončí narodením

Nikto sa nezobudí toto ráno
Aby videl zrod ďalšej čiernej ruže
Smrteľné lôžko pomaly pokrýva sneh

Anjeli padli prví, ale ja som stále tu
Sama, keď prechádzajú blízka mňa

V nebi bude moje dielo konečne zaspievané

Zranený jeleň vyskočí najvyššie
A moja rana je tak hlboká
Vypni svetlo a nechaj ma vytiahnuť zástrčku

Mandylion bez tváre
Smrteľné prianie bez modlitby
Koniec nadeje
Koniec lásky
Koniec času
Zostáva ticho...

(Nightwish – End of all hope)