17.kapitola

17.kapitola

Pár veci sa stalo súčastne, Adriellové ľudské oči z nich však nestihli zaznamenať veľa, všetko sa pre neho zmenilo v jednu obrovskú machuľu. Upír stojací vedľa Elwella vykročil dopredu, načo sa Elwell napriahol a prebodol mu dýkou, ktorú mu podala lovkyňa, srdce. Upír na neho iba nechápavo pozrel, klesol na kolena a zašepkal.
„Prečo?“
Elwell sa k nemu zohol, chytil ho za obe líca akoby ho chcel pohladiť a usmial sa na neho.
„Teraz si silnejší ako Anastázia a ja nenechám niekoho natoľko priemerného ako ty zabiť ju.“
Šklbol rukami a jeho hlava odletela, Adriell prehltol a pokúsil sa udržať obsah žalúdku na svojom mieste, podarilo sa. Zažmurkal a snažil sa sústrediť na dianie okolo seba, upíri sa pomaly rozptýlili do okolitého lesa, v strede planiny stála Anastázia s pištoľou v roku a hľadela na, ehm, zbytky Narcissa.
Elwell ju pozoroval hladovými očami a Adriella znovu napadlo, o čo medzi nimi vlastne ide. Vykročil smerom k nej, načo Anastázia vzhliadla a namierila na neho zbraň.
„Nepribližuj sa, lebo ťa zabijem.“
Elwell sa ironicky zasmial, ale zastavil.
„Raz možno, ale dnes nie.“
Zavrela oči, porazene si vzdychla a sklonila zbraň, čoho Elwell využil a rozbehol sa po nej. Hodila sa o zem s namierenou zbraňou a pálila do neho hlava nehlava, kým jej ju nevyrazil z ruky a sám sa na ňu nehodil.
„Mnísi ťa neučili desatoro? Cti otca svojho i matku svoju...“
Odkopla ho zo seba a rozbehla sa do lesa, Adriell len stál a pozeral, pomaly mu začínalo pár veci zapadať do seba, Anastáziu zrejme nenazval svojou dcérou z familiárnosti... Elwell sa zasmial a rozbehol sa po nej, Adriell ich beh nezaznamenal, iba to, že Anastázia skríkla a dopadla pár metrov od neho. Elwell si pred ňu kvokol a donútil ju kľaknúť si tak, aby jej videl priamo do očí.
„Nie...“
„Pšššt, malička, nebude to bolieť...“
Adriell sa automaticky pohol smerom k nim, čo upútalo jej pozornosť a zmrazila ho pohľadom na mieste. Elwell pootočil jej hlavou a snažil sa ju prinútiť zadívať sa mu do očí, Adriell síce nevedel, čo robí, ale vôbec sa mu to nepáčilo.
„No tak sa mi nebráň, stvoril som ťa dokonalú, len odďaľuješ nevyhnuteľné.“
Prudko otvorila oči a chcela niečo povedať, avšak tie jeho ju zachytili svojim pohľadom. Adriell mal pocit silného deja – vu, toto už zažil, avšak vtedy bola ovládajúcim Anastázia. Snažila sa uvoľniť, evidentne jej to však nešlo, Elwell ich oboch naspäť uložil do trávy a Adriell sa silou vôle prinútil zostať stáť na mieste, snáď Anastázia vie, čo robí...
Elwellovi sa na tvári mihali emócie ako film, Adriell stihol zaznamenať prekvapenie, hnev a v momente, keď Anastázie začali po lícach stekať slzy, jeho tvárou prebleskla nežnosť, načo sa Anastázia vymámila a flusla mu do tváre.
„Tu máš tu svoju dokonalosť!“
Elwellová tvár sa v okamžiku zmenila, schytil ju za vlasy a hodil do stromu na začiatku lesa, kde sa odrazila a dopadla na špičky. Rozbehol sa po nej, znovu ju schytil za vlasy a keď sa bránila, prirazil ju k stromu a začal kopať, kým nespadla na kolená a nevykašliavala krv, to už sa Adriell pristihol, ako k nim beží, bolo mu srdečne jedno, čo s ním spraví, hlavne, aby ju prestal biť. Elwell ju vytiahol na nohy a hodil do stromu na opačnej strane, tentoraz sa už nepostavila.
„To ťa do budúcnosti naučí, ako sa správať k svojmu otcovi...“
Otočil sa na päte a zmizol v lese, Adriella to vonkoncom netrápilo, iba zrýchlil. Dobehol k Anastázii, ktorá ležala skrvavená na zemi, bledšia než obvykle. Kľakol si k nej a skúsil jej tep, bol slabý, vydýchol si a skúsil, či dýcha, jej dych bol trhaný a slabý, ale bol...
***
Adriell netušil, čo sa bude diať, len si bol istý, že pokiaľ sa upíri vrátia, nechce tam byť. Chytil Anastáziu na ruky a dúfal, že nemá nič s chrbticou, že nie je človek pochopil už dávno, ale to neznamená, že je nezraniteľná.
Rozbehol sa s ňou k autu, neohliadal sa, iba kontroloval jej tvár, ktorá však žiadnu zmenu neukazovala. Jemne ju uložil na miesto spolujazdca, naštartoval a ďakoval Bohu, že ho vždy nútila pamätať si trasu ich cesty. Keď sa dostal na normálnu cestu, zrýchlil na najvyššiu možnú rýchlosť, vedel síce, že by ich upír chytil aj pešo, to ho však nedonútilo spomaliť, skôr sa snažil ešte viac zrýchliť.
Anastázia vedľa neho ležala, jej dlhé vlasy boli ešte stále mokré, s prímesou hliny a krvi. Mál pocit, že sa z jej tváre vytráca krv, bola stále bledšia a bledšia, jej dlhé mihalnice vytvárali v mesačnom svetle dlhé tiene na lícnych kostiach.
Keď konečne dorazili do garáže, Adriell jej opäť skontroloval tep a dych, jej srdce stále bilo, ale o moc silnejšie nie. Vyniesol ju do jej izby, kde ju položil na posteľ a išiel do kúpeľne pre misku s vodou a lekárničku. Najradšej by ju vzal doktorovi, ale v dnešných časoch niečo ako nemocnice neexistovalo, konečne naplno ocenil hodiny strávene v otcovej ordinácii.
Vyzliekol ju a zababušil do perín, vydezinfikoval jej rozčesnutú ruku a každú ranu, ktorú na nej našiel, skutočne o ne nebola núdza. Najradšej by ju strčil pod horúcu sprchu, ale už aj tak mal zlý pocit z toho, že ju vyzliekol, hoci v tej tme toho moc skutočne nevidel, paranoja občas pomáha aj prežiť a tak radšej nezasvietil.
Na ďalší kus látky nalial dezinfekčný prostriedok a prešiel jej ním jemne po čele, keď sa jej mihalnice zatrepali a on sa stretol s jej pohľadom.