2.kapitola

Deja - vu

2. kapitola

Šéf - Anabell

Za stolom sedela dáma, nie chlap, ako som si myslel. Hlavu mala sklonenú a niečo písala. Otočil som sa a zatvoril dvere, keď sa ma dotkol jej hlas „Dobrý deň pán Milton, prosím, posaďte sa.“ Povedala automaticky, ako začula vrznutie dverí. Hlas mala taký mäkký, taký sladký, obtieral sa mi o tvár a láskal ma, ale bolo z neho cítiť aj autoritu, nepopierateľne.

Vydýchol som prekvapením a zavrel dvere. Musím sa dať dokopy, veď ona má byť môj šéf. Potriasol som hlavou, snažiac sa vyhodiť z nej myšlienky, ktoré mi teraz boli príťažou. Odhodlane som sa otočil, prešiel cez miestnosť a sadol si na kožené kreslo oproti nej. Stále na mňa nepozerala a sedel som ako duch a hľadel na jej ryšavo hnedé vlasy. Natočil som hlavu na bok a rozmýšľal, či som už takú farbu na niekom videl, či je to jej prirodzená farba, alebo dôkladná práca kaderníka.

Po chvíľke skúmania štruktúry a farby vlasov, som len tak mimovoľne zakašľal. Tento krát to nebola moja vypočítavosť upútať na seba pozornosť, bol som fascinovaný jej krásou, a ako som hľadel s otvorenou pusou, vyschlo mi v krku. Musel som, no ona si to isto zle vyložila. Zdvihla hlavu a anjelsky sa usmiala. Pero úhľadne položila vedľa papierov na stole a nadýchla sa.

„Ospravedlňujem sa za svoju netaktnosť, ale povinnosti...“ nechala vetu doznieť vo vzduchu, na perách sa jej rozlial úsmev. Až teraz som si všimol, že pritakávam ako postihnutý. Ospravedlňujúco som sa usmial a zahľadel sa jej do očí. Ich nezvyklá farba ma priam priťahovala. Zmes zelenej a modrej, lemovaná čiernym prúžkom. Tento krát si už o mne musela urobiť mienku, vyvaľoval som na ňu oči a nechápavo žmurkal. Daniel, vzchop sa, čo ti šibe? Pýtal som sa sám seba.

„Volám sa Anabell Stollberg.“ Natiahla ku mne pravú ruku a  stále sa usmievala. Možno ešte nie je všetko stratené, ak znovu niečo nepokašlem... Prikývol som si a natiahol sa po ponúkanej ruke. Tenké prstíky s pestovanými dlhými nechtami a jedným prstienkom, mi pripadali tak krehké. Opatrne som sa dotkol opálenej, hladkej pokožky a jemne, ale pevne potriasol rukou. Pôvodne som chcel pobozkať chrbát jej ruky, ale napadlo ma, že by som mohol vyzerať ako úchyl.

„Milton. Daniel.“ Prikývla a zobrala do ruky nejakú zložku, pravdepodobne s mojím životopisom a žiadosťou. Bolo vidieť, ako rýchlo ju pohľadom preletela a položila ju späť na stôl. Zobrala čistý list papiera, asi na poznámky, a tiež ho položila na stôl. Pýtala sa ma na školu, prax, zamestnanie, v ktorom som nikdy nebol a občas si niečo zapísala. Pýtala sa  na moje plány a sny a všetko to zakončila tou, pre mňa, najťažšou otázkou.

„Prečo ste sa rozhodol pracovať v našej firme?“ Neviem, do kelu, ja neviem. Proste potrebuje robotu, ale toto jej povedať predsa nemôžem. Alebo? No dobre, skúsim to, nebudem klamať, vyložím karty na stôl. No čo, keď nič, budem mať ďalší pohovor za sebou.

„Skončil som školu, ako som vravel, a chcel by som si rozšíriť obzory v oblasti, na ktorú som zameraný. Je zrejmé, že prácu potrebujem, veď kto nie, ale chcel by som začať tam, kde som skončil.“ Vydýchol som a dúfal, že jej to neznelo tak hlúpo, ako mne.

Prikývla, postavila sa a znovu ku mne natiahla ruku. „Ďakujem Vám za čas, ktorý ste strávili predovšetkým čakaním.“ Znovu som odolal pokušeniu pobozkať jej ruku a prikývol som.

„Dovidenia.“ Odpovedal som a otočil sa k odchodu. Keď som pootvoril dvere,  znovu ma zastavil jej hlas. „Ďakujem za úprimnosť, Daniel.“ Kútikom oka som ju sledoval. Rukami si prešla po sukni, aby si mohla sadnúť a čo najmenej ju pri tom pokrčila. Usmievala sa na mňa. Tiež som sa usmial, neveriaco som pootočil hlavu a zmizol. Trapas!!! Kričalo moje vnútro.

Kanceláriou s koženým gaučom som prešiel ako víchor, bez pozdravu. Zastavil som sa pri výťahu a nedočkavo stláčal to hlúpe tlačidlo, ktoré nie a nie zasvietiť. Konečne, skoro som podskočil, keď sa mi pred nosom otvorili dvere. Z výťahu sa vyhrnul dav ľudí, ktorí by boli schopní ma zadupať do zeme, keby som nepoužil ostré lakte. Konečne som stál vnútri a dvere sa zatvorili. Prešla mnou úľava, ktorá sa hneď vystriedala s tým istým pocitom ako v kancelárií. Miesto toho, aby sme išli dole, výťah smeroval hore. Nervózne som dupkal nohou, čím som si vyslúžil pár nepekných pohľadov a nesúhlasných cmuknutí.  Konečne sme presvišťali dvadsiatym piatym poschodím a na moje šťastie, bez prestávky. Predral som sa davom k východu a hľadal chlapíka, od ktorého si zoberiem auto a zmiznem.

Nastúpil som do svojho Nissanu Pathfinder, v čiernej farbe samozrejme, a plyn pritlačil na podlahu. Zadné kolesá auta sa párkrát pretočili na prázdno, ale to pomohlo efektu rýchleho vystrelenia z miesta. Premávka v meste sa značne zhustila. Trúbenie bolo na dennom poriadku a práve preto si z neho väčšina šoférov nič nerobila.

Už len dve križovatky a zmiznem z hlavného uzla tohto mesta. LA mám naozaj rád, ale nie v dopravnej špičke. Zastavil som na červenú, zahľadel som na semafor a uvidel jej tvár. Zreničky sa mi rozšírili, oči sa tlačili von z jamiek, akoby sa jej obrazu chceli dotknúť. Pripadal som si ako mechom praštený, nebol som schopný ničoho, iba som tupo zízal na tú najkrajšiu vidinu v mojom živote. Jedinú vidinu. Z tranzu ma vytrhlo zatrúbenie, samozrejme, čo iné. „Už idem.“ Povedal som nahlas, aj keď mi bolo jasné, že ma onen trúbiaci isto nepočuje.

Domov som prišiel v divnom rozpoložení. Crystal to vycítila, nechala sa len poškrabať na hlave a zmizla niekde v dome. Potvora, zase svojím psím pohľadom presvedčila mamu.

„Miláčik, kde si bol tak dlho?“ ozval sa starostlivý hlas z kuchyne. Otec nedovolil mame pracovať, ale ona si aj tak niečo našla. Najprv ho prehovorila na gazdinú a potom začal zarábať cez internet. Aj teraz pracovala na nejakom nákrese a horlivo ťukala do notebooku. Prešiel som do kuchyne a vtlačil mame bozk na čelo. „Hej, som.“ Zamrmlal som. Napustil som si vodu do pohára a schuti sa napil. Od raňajok som v ústach nič nemal a už som začínal byť nie len smädný, ale aj hladný.

„Zlatko, čo sa stalo?“ zodvihla prsty z klávesnice a starostlivo sa na mňa pozrela.

„Ani neviem, nemám z toho dobrý pocit.“ Položil som pohár na linku, otočil sa a pozrel na mamu. Povzbudzujúco sa usmiala, vstala a podišla ku mne.

„Neboj sa, bude to v poriadku. Ty si niečo nájdeš.“ Potľapkala ma po pleci a chvíľu prepaľovala pohľadom dlažbu, no potom sa strhla. „ Ingrid urobila lazane, dáš si?“ iba som prikývol a odlepil sa od linky. „Choď sa prezliecť a ja Ti zatiaľ naložím.“ Usmiala sa a už vyťahovala tanier.

Vyšuchtal som sa hore schodmi, vliezol do svojej izby a pleskol dverami. V dome okrem Ingrid a mamy nikto nebol, takže som si to mohol dovoliť. Ako som sa vyzliekal, v hlave sa mi ako dvd-čko  prehrával dnešný deň. Vlastne ani nie deň, len tá chvíľa, keď som vstúpil do kancelárie. Znovu som vnímal odlesky jej vlasov, drobnú rúčku, krásne oči a tej najpríťažlivejší úsmev. Ani som si neuvedomil, že stojím v strede miestnosti, s rukou na opasku a bez  pohybu.

O týždeň neskôr, po ďalších troch pohovoroch, mi vo vrecku zavibrovala nokia. Vytiahol som ju a pozrel na display. Toto číslo som naozaj nepoznal, ale v dobe, keď si hľadáte prácu, je bežné, že Vám volá cudzie číslo. „Prosím.“ Slušne som sa ohlásil a čakal na odpoveď. Hlas v telefóne mi oznámil, že som bol prijatý do zamestnania a ak mám ešte záujem, mám sa v pondelok hlásiť na recepcií vo firme Stollberg a syn. Hlas stíchol. Ešte chvíľku som neveriaco hľadel na display a snažil sa urovnať si to, čo som práve počul. Anabell. Ona bola dôvod, prečo som nebol schopný uveriť. Podskočil som a mobil zovrel v dlani. „Konečne.“ Absolútne som si neuvedomoval, že som to vyslovil nahlas.

„Konečne, čo?“ dobehol ku mne Patrik. On bol ten, ktorý ma nahovoril, aby som poslal žiadosť do tej firmy. Môj najlepší kamarát.

„Konečne sa ma nezbavíš, budeme kolegovia.“ Vydribľoval som mu loptu z rúk, postavil sa pod kôš a vystrelil.

„Si rob prdel.“ Ostal stáť ako obarený na mieste a nezatváral ústa.

„Vyzerám na to?“ nasadil som víťazoslávny úsmev a hodil po ňom basketballku. Samozrejme, že som ďalších dvadsať minút počúval, aké je to skvelé, ako spoznám plno krásnych ženských a ako budeme spolu žúrovať. Pripadal som si ako baba, viete, keď chodia ešte aj na záchod spolu. Nikdy som toto ich pravidlo nepochopil a pravdu povediac, som sa ani nesnažil. Večer sme museli skončiť v bare, veď treba zapiť takúto obrovskú vec. To len mne to tak obrovsky nepripadá, ale Paťo bol vždy za každú srandu. Vždy si našiel, čo i len najmenší, dôvod na oslavu. Bol celkom v pohode chalan, dalo sa s ním porozprávať a keď si nerobil práve srandu, bol schopný mi aj poradiť, ale hlavnou vecou, ktorú som na ňom nenávidel, bolo sukničkárstvo.

Z podniku nikdy neodchádzal sám, výnimky sa nestávali, pokiaľ sám odchádzal, bol som si viac, ako sto percentne istý, že nechal ďalšie zlomené srdce niekde na záchode so slečnou, ktorá naletela na jeho sladké reči. Nechcel som sa zúčastňovať týchto jeho aktivít, ale aj keď mi sľúbil, že bude “poslúchať“ vždy sa to zvrtlo. Keď je raz niekto nenapraviteľný, nepomôže mu ani svätená voda.

Prvý týždeň bol ťažký, nevedel som sa zaradiť a všetko mi zhoršovalo pomyslenie na ňu. Na Anabell. Odkedy som nastúpil, nestretol som ju. Začal som pochybovať sám o sebe, začal som si myslieť, že to bol len chorý výplod mojej fantázie, ale nakoniec som usúdil, že to nedáva zmysel. Možno som na ňu len nemal šťastie. Ďalší týždeň mi ukázal svoju pätu, konečne som dostal vybavenie potrebné k svojej činnosti a zmorený som odchádzal domov. Síce som ešte presne nevedel, čo obnáša funkcia výpočtového analytika v tejto firme, ale bolo mi jasné, že k tomu potrebujem počítač.

V pondelok som dostal “kanceláriu“. Predstavte si miestnosť plnú ľudí, ktorých od seba oddeľujú len laminátové steny do výšky stopädesiat centimetrov. Mal som síce vlastný stôl, stoličku, odpadkový kôš a dokonca aj multifunkčné zariadenie, ale aj tak som si pripadal ako v králikárni. Na obed som chodil vždy s Patrikom, kde som bol pár krát svedkom jeho nevinnosti. Patrik a nevinný. Okolo neho prešla vysoká blondína s dlhými nohami a vyzývavým úsmevom. Z medzierky medzi prsiami vytiahla telefónne číslo a s miernym predklonom, aby jej bolo vidieť asi až do žalúdka, mu podala papierik. Dramaticky som pretočil oči a čakal, čo urobí on. Zahľadel sa jej na zadok a potom potriasol hlavou. „To bude poleno.“ Neodpustil si poznámku, skrčil papierik s telefónnym číslom a hodil ho do plastového pohárika od kávy.

„Tak čo hovoríš na tú párty?“ vzdychol, položil ruky vedľa tácky a zlomene na mňa hľadel.

„Akú?“ pohol som hlavou dopredu, aby so zdôraznil svoju nevedomosť a napichol si posledný kus mäsa.

„Len mi nepovedz, že tie obežníky nečítaš.“ Každý deň mi Outlook zaplnilo asi desať obežníkov. Zo začiatku som ich čítal, ale prestal som. Boli plné hlúpostí a neskutočne nepodstatných vecí. Jeden inteligentný, na ktorý si spomínam, riešil kávomat v jedálni, ale hneď za ním sa privalilo ďalších šesť, ktoré hovorili o stávkach v kancelárií a či má nová recepčná trojky prsia. Pre mňa naozaj nepodstatná informácia, ju som analyzovať nemusel a hlavne ani nechcel. Chvála Bohu.

„Nie, neviem.“ Videl som, ako Paťo pretočil oči nad mojou nevedomosťou, presne takým istým štýlom, ako ja pred chvíľkou nad hereckým výkonom blondínky. „Prepošli mi ho a ja sa naň pozriem.“ Sľúbil som. Klamal som. Už teraz som vedel, že na nejakú párty nemám chuť.

Na obrazovke sa rozblikala ikonka, upozorňujúca ma na novú správu. Prečítať? Pýtala sa ma. Kurzor myšky som nasmeroval na správne miesto a potvrdil. Mail bol od Patrika. Stálo v ňom pozvanie na firemnú akciu, ktorá sa uskutoční v hoteli Ritz v piatok večer. Začiatok bol nahlásený na dvadsiatu hodinu a spoločenské oblečenie povinné. Pod tým všetkým na mňa hľadeli tri obrovské červené slová. DUFAM, ZE POJDES. Prečo som to otvoril? Opýtal som sa sám seba a poškrabal sa na zátylku, vymýšľajúc výhovorku.

Blížil sa štvrtok a  v hlave sa mi, ako kvočka, usadila ďalšia myšlienka. Rozmýšľal som, či mám aspoň minimálnu šancu stretnúť ju tam. Anabell, na firemnom večierku. Aj táto minimálna možnosť ma presvedčila nasúkať sa do obleku a o 19:30 stepovať pred hotelom Ritz a čakať na Patrika.