1.kapitola

Deja - vu

1.  kapitola

Krutá realita

Rukou som zastavil ten odporný zvuk budíka, nepočul som ho už pár týždňov. Urobil som si po poslednom ročníku na škole ešte pár dní prázdnin, nechcel som hneď vhupnúť do reality. Ale dnes je deň, kedy sa všetko skončilo a začína život.

Posadil som sa na posteľ a hľadel pred seba rozmýšľajúc nad dnešným dňom.  Pohovor. Toto slovo mi tancovalo pred očami ako šetrič na monitore a neskutočne ma znervózňovalo. Mávol som rukou v snahe zbaviť sa ho, čo sa mi aj podarilo.

Odšuchtal som sa do kúpeľne a pustil sprchu. Prvý dotyk vody na mojej koži spôsobil zimomriavky, po chvíli sa stratili a nahradil ich ten slastný pocit energie. Do izby som vošiel už ako nový človek, pripravený čeliť nástrahám dnešného dňa. Budem pozerať do tváre obézneho, počítačového maniaka a snažiť sa mu vysvetliť svoje dôvody zamestnania sa v jeho firme.

Tiché zaklopanie ma vytrhlo z desivej predstavy. Privítal ma široký úsmev na perách našej gazdinky Ingrid a vyžehlený oblek, ktorý jej visel na ukazováčiku. Vzal som ho a s úctivým poďakovaním zavrel dvere. Nenávidím kravaty, preto aj táto luxusná bordová zostala ležať na posteli. Košeľu som nechal ležérne rozopnutú, povytiahol som jej rukávy, aby pretŕčali spod saka a posledný krát sa skontroloval v zrkadle.

„Dobré ránko, zlatko.“ Pozdravilo ma moje dvojča Francis, keď som schádzal po schodoch do kuchyne.

„Aj Tebe, Ježibaba.“ Pozdvihol som kútik a rozstrapatil ju. Moja sestra bola večný študent, mala na to hlavu. Dve vysoké zvládla naraz a očividne ju to neprestalo baviť, lebo sa chystala na tretiu. Obdivoval som ju, mne sa učiť nechcelo, ale v dnešnej dobe nemáte na výber.

„Nebuď na mňa zlý.“ Privrela oči a snažila sa vyzerať nahnevane. Všetky naše rozhovory prebiehali v podobnom duchu, len niekedy si doberala ona mňa. Ani môj najlepší priateľ mi nerozumel tak, ako mi rozumela ona.

Bola tu aj moja druhá sestra, Sibylla. Bola od nás o dva roky staršia, a v dvadsiatich siedmych sa v džungli menom LA stala uznávanou návrhárkou. Nemala nič spoločné snami dvoma, ja som študoval informatiku a moje šialené dvojča geológiu, historické vedy a chémiu. Neviem, čo mali tieto školy spoločné a ani som sa to nesnažil pochopiť, impulzívnosť je pre nás dvoch priamo príznačná. 

Posadil som sa vedľa Sibylli a ukazovák zaryl medzi jej rebrá. „Dobré ráno, sestrička.“

„Pusa na čelo by bola lepšia.“ Nesúhlasne potočila hlavou.

„Daniel, ako sa cítiš?“ ledva som sa uhol pohladeniu po vlasoch svojej matky Stelly a chcel odpovedať.

„Ako by sa mal cítiť?“ otec mi skočil do reči, položil noviny na stôl a natiahol sa pre svoju rannú šálku kávy. „Veď ide len o prácu.“ Zamrmlal a usrkol si čiernej tekutiny. Otec bol flegmatik, bol úplne nad vecou a skoro nič ho nerozhádzalo. Obdivoval som to na ňom, hlavne v čase skúškového obdobia, keď som sa napájal energetickými nápojmi dúfajúc, že sa naučím viacej, no môj mozog aj napriek umelej podpore odmietal pracovať.

„Veľa šťastia.“ Pobozkala ma mama na čelo a doupravovala môj vzhľad. Crystal dobehla k môjmu autu a nespokojne zaštekala. Vždy som tvrdil, že vyzerá skôr ako malý kôň a nie ako pes. Nikdy sme zvieratá nechceli, no pri pohľade na malé šteniatko dogy trasúce sa od zimy sme svorne zmenili názor. So štekotom obehovala moje auto a chcela mi zabrániť v  odchode, prehovoril som ju poriadnym poškrabaním medzi ušami. Striedavo sa jej pohybovali spredu dozadu, z tlamy sa jej vydralo slastné zamručanie a zrútila sa na zem.

„Crystal, teraz nie.“ Napomenul som ju zdanlivo nahnevaným tónom. Zakýval som mame a na diaľkovom ovládači stlačil gombík na otvorenie brány, nastúpil som do auta a vycúval z dvora.

Opúšťal som biely dom, zaplavený zelenou nádherou. Bývali sme na okraji LA, neprevládali tu mrakodrapy, ale rodinné domy s rozľahlými záhradami. Mnoho krát sme organizovali rôzne susedské akcie, napchávali sa grilovaným mäsom a popíjali.

Prekľučkoval som uličkami a vrhol sa do víru hustej dopravnej špičky. Slnko mi hladilo tvár a teplota získavala na intenzite. V takomto meste Vám nepomôže nič okrem klimatizácie, aj keď som ju nemal rád, musel som ju používať.

Cesta mi trvala asi štyridsaťpäť minút, čo ma prekvapilo a spôsobilo, že som prišiel o dvadsať minút skôr, ako som mal. Zaparkoval som na chodníku priamo pred vchodom do budovy. Pribehol ku mne chlapík v červenom saku, muselo mu byť neskutočne teplo, a podával mi lístok s číslom na parkovanie. Vzal som si ho, kľúče mu vložil do pripravenej dlane a konečne sa nerušene poobzeral okolo seba.

Stál som pod malou strieškou, ktorá mi zastierala výhľad na budovu. Tušil som, že bude neskutočne vysoká, ale prekvapenie zničilo moje očakávania. Vypleštil som oči, nemal som šancu vidieť posledné poschodie mrakodrapu. Našťastie ma nikto nevidel,  okuliare spĺňali aj krycí manéver. Zhlboka som sa nadýchol, snažil som sa do pľúc dostať čo najviac čerstvého vzduchu, a vykročil v ústrety svojmu osudu.

Vrátnik ma s jemným úklonom pozýval dovnútra, neváhal som. Vošiel som cez presklenné dvere s čiernym kovovým rámovaním do klimatizovanej chodby. Našľapoval som nehlučne, koberec bol mäkký a tlmil každý môj krok. Vchodovou chodbou som sa dostal k hlavnej recepcií, ktorá bola v rohu veľkej haly. Cez vonkajšie sklenené steny sem vnikalo množstvo slnečných lúčov, presvetlili celú miestnosť a na jemne žltých stenách tvorili farebné obrazce. Na stenách neviseli žiadne obrazy, ani iné zaujímavé predmety, v jednoduchosti je krása a táto miestnosť bola dôkazom.

„Dobrý deň.“ Oslovil ma príjemný hlas recepčnej. „Účel vašej návštevy, prosím.“ Spustila nacvičenú vetu a ani nezdvihla pohľad od monitora počítača.

„Ehm...“ odkašľal som si aby som prečisti hrdlo „Ja...prišiel som na pohovor.“ snažil som sa upokojiť.

„Dvadsiate piate poschodie, výťah vpravo.“ Prsty jej lietali po klávesnici počítača. „Prajem príjemný deň.“ ešte stále sa na mňa nepozrela.

„Aj Vám.“ Zamrmlal som nezdvorilo a vydal sa po trase jej inštrukcií. Prečo pravý výťah? Nie je jedno, ktorým pôjdem? Rozmýšľal som, ale aj tak postupoval k tomu pravému. Otvorili sa naleštené antikorové dvere a mňa privítal tak isto luxusne zariadený priestor. So mnou nastúpili ešte ďalší ľudia a predtým rozsiahly priestor, sa neskutočne zmenšil. Mať klaustrofóbiu, asi dostanem záchvat.

Keď sme sa konečne dostali na dvadsiate piate poschodie, ľutoval som svoj oblek, Ingridinu robotu a trhavými pohybmi som sa ho snažil dostať do normálu. Nepomohlo. Stál som v miestnosti s čiernym koženým gaučom, dvoma kreslami, kovovo skleneným konferenčným stolíkom a kobercom béžovej farby. Tento nebol už taký huňatý ako dole. Steny boli nafarbené bledo fialovou farbou a osviežené tmavo fialovými striekancami. Boli tu ešte jedny dvere, ktoré viedli do ďalšej miestnosti, asi kancelária. Vedľa nich sa týčil mohutný drevený pult, za ktorým sedela pani v stredných rokoch.

„Dobrý deň.“ Skúsil som ju pozdraviť, celá firma nemôže fungovať na frázach.

„Dobrý deň.“ Zodvihla pohľad od kopy papierov a milo sa usmiala. „Ako Vám môžem pomôcť?“

„Prišiel som na pohovor.“ Vydýchol som úľavou, aspoň niekto sa u so mnou mieni baviť.

„Môžete mi prezradiť vaše meno a hodinu, na ktorú ste boli zavolaný?“ pozdvihol sa jej kútik a pery sa začali rozťahovať do úsmevu.

„Som Daniel Milton.“ Zdôrazňoval som každé jedno písmeno, aby som meno nemusel hláskovať, to by bolo trápne. „A prišiel som na desiatu.“ Dodal som po chvíli jej listovania vo veľkej knihe.

„Aha...hmmm...aaa...už som Vás našla. Nech sa páči, posaďte sa, Stollberg Vás o chvíľku príjme.“ Povedala a rukou ma nasmerovala na gauč.

Sadol som si do kresla, nechcel som ešte viacej krčiť oblek medzi ďalšími čakajúcimi. Obzeral som sa okolo seba, potom som pozeral na topánky a hľadal na nich nejakú špinu, ktorej by som sa mohol zbaviť a zabiť čas. Nič. Nervózne som zdvihol ruku a druhou odhrnul rukáv saka, aby som videl na hodinky. Pol jedenástej? Tak to má pánko o chvíli pekne divný pojem, vypliešťal som oči na hodinky. Po ďalších desiatich minútach ma môj zadok prehovoril na pár krokov, cítil som sa, akoby som tu sedel tri hodiny.

„Pán Milton?“ ozvalo sa zrazu. Strhol som pohľad na slečnu za pultom, stále sa usmievala, ale jej úsmev mi už nepripadal tak príjemný, skôr priblblý. Teraz mi ešte povie, že mi ten pohovor zrušia a neudržím sa.

„Môžete ísť dovnútra, ste očakávaný.“ Zašvitorila a posadila sa k tej horde papierov. Podišiel som k dverám, stlačil kľučku a vošiel do miestnosti zaliatej slnkom.