9.kapitola

9.kapitola

Sedela som vedľa Sebastiana v koči a viezla sa po lesnej cestičke.

„Mám to brať ako únos?“

Neodpovedal a ja som sa zasmiala.

„Zlato, zmýlil si si storočie...“

Otočil sa ku mne a nechápavo na mňa hľadel.

„Pokiaľ si ma chcel zabiť...“

Otvoril ústa a ja som kývla rukou, aby mlčal.

„... alebo ma znásilniť, nemusel si ma unášať, kľudne si to mohol spraviť u mňa doma...“

Zdvihol obočie a zasmial  sa.

„Vážne si myslíš, že mi ide o tvoju smrť alebo o sex s tebou?“

„A o čo ti teda ide?“

Chytil moju ruku a zdvihol ju ku svojim perám.

„Skutočne to nevieš?“

Pobozkal ju a ja som tradične celá sčervenela, čomu sa zasmial. Vytrhla som si ju a posunula sa od neho čo najďalej, útek mi nepomôže, je oveľa rýchlejší ako ja...

Pozerala som von z okna, keď som k nemu znovu prehovorila.

„Takže?“

Chytil ma za bradu a tak ma donútil pozerať sa mu do očí.

„Nevšimla si si, ako som tebou okúzlený? Nie je očividné, že som sa do teba zaľúbil?“

Chvíľu som na neho hľadela a keď som videla, že sa stále tvári vážne, prehovorila som tvrdým hlasom.

„V tom prípade si si nezmýlil len storočie...“

***

Po tejto výmene názorov ani jeden z nás viac neprehovoril a mňa po chvíli zaujala cesta. Náš kočiar prechádzal cez dlhú bránu tvorenú zo stromov, vždy ma takéto cesty fascinovali a priťahovali. Stromy nad nami sa objímali a ja som dostala chuť vystúpiť a kráčať peši.

Obzrela som sa na Sebastiana, ktorý ma pozoroval. Rýchlo som svoj pohľad odvrátila, ale určite videl stúpajúcu červeň na mojom krku.

„Desiree, deje sa niečo?“

„Teraz čítaš moje myšlienky?“

„Nie.“

„A inokedy?“

„Chcela si sa ma na niečo spýtať, však?“

„Neodpovedal si mi na otázku.“

„Ak ťa bolia nohy a chcela si sa ísť prebehnúť, povedz mi to, onedlho už tú možnosť nebudeš mať.“

Obzrela som sa na neho a ignorovala červeň vyvolanú jeho úpenlivým pohľadom.

„Prečo nie?“

„Pretože pôjdeme chvíľu peši a potom nastúpime na loď.“

„Na loď?“

„Áno.“

„Kam to vlastne mierime?“

„Veziem ťa na môj zámok.“

„Tvoj zámok?“

„Áno.“

Nadýchla som sa, ale prúd mojich otázok prerušilo zastavenie kočiaru.

„Smiem?“

Sebastian už bol na rovnej zemi a ponúkol mi svoju ruku ako pomoc pri vystupovaní, pripadala som si ako nejaká princezná. Chytila som ju a pomaly zišla  po schodíkoch.

Stále ma držal za ruku a viedol ma ako svoju partnerku na plese. Dorazili sme až k obrovskej vodnej plochej, netuším, kde sme sa nachádzali, mohlo to byť more rovnako ako jazero.

Sebastian ma potiahol a tak ma vytrhol z môjho tranzu. Chytil ma za pás a zniesol ma dole k ľoďke.

„Nastupovať, princezná!“

Otočila som sa na neho a v tej chvíli niečo buchlo. Vymrštila som sa do sedu a hľadala zdroj zvuku, ktorý ma zobudil.