21.kapitola

21.kapitola

Nechápavo na mňa hľadel, tak som zopakovala svoju požiadavku.

„Nechoď preč, zostaň tu so mnou.“

„Si si istá?“

Pozoroval moju kamennú tvár, z ktorej sa nič nedalo vyzistiť, slzy mi ešte neoschli a vďaka hodinám plaču som ju mala celú opuchnutú a červenú, musela som vyzerať skutočne zvodne. Jeho výraz zmäkol, pohladil ma po líci, silou vôle som sa neuhla a usmial sa.

„Ak chceš, zostanem tu ešte s tebou, odídem až tesne pred úsvitom, len sa idem prezliecť.“

Snažila som sa ignorovať pramienok krvi na jeho košeli, ale teraz na neho sám upozornil, zachvela som sa. Postavil sa, pustila som jeho košeľu a prikývla.

„Ja aj tak ešte potrebujem ísť do sprchy, počkám tu na teba.“

Pobozkal moju ruku, otočil sa a odišiel. V momente, ako sa za ním zavreli dvere, som vyletela z postele, vletela do šatne a hľadala nejaké sexy šaty, potrebujem ho tu zdržať, nesmie odísť nadránom, neviem, kde cez deň spí a toto je moja posledná šanca.

Schytila som nádherné šaty, ktoré som si raz skúšala, ale zdali sa mi príliš odvážne na to, aby som si ich pri ňom obliekla, presne toto teraz potrebujem. Vliezla som znovu do vane a komplet celá sa ponorila, snažila som sa zo svojej tváre dostať slzy a aj akékoľvek stopy po nich.

Po pár minútach som vyliezla z vane, nebolo to dokonalé, ale určite lepšie, ako predtým. Spodného prádla som tu mala od výmyslu sveta, nebolo vôbec ťažké nájsť nejaké, v ktorom som vyzerala neodolateľne.

Zhasla som a vošla do spálne, kde bola tiež tma. Začula som tichý nádych a vedela, že je v izbe, tak, ako som čakala. Neprehovoril a ja som zamierila po pamäti do postele, našla jeho ruku a schúlila sa mu v náručí. Hladkal ma po vlasoch a stále nič nevravel, premýšľala som, či som to neprešvihla, či predsa len niečo nezačal tušiť a ticho sa naťahovalo.

Moje oči privykli tme a ja som sa na neho zahľadela, na jeho tvári prebiehal boj emócii. Pohladila som ho, chytil moju ruku a pobozkal ju, nebránila som sa, len som na neho stále uprene hľadela. Obmotal ruky okolo môjho pása a posadil ma tak, že boli naše tváre na rovnakej úrovni. Zarazil sa, ale ja som mu nedovolila rozmýšľať, pritúlila som sa k nemu a pobozkala ho. Prekvapene sa napriamil, moje ruky putovali po tých jeho, naše jazyky sa preplietli a my sme pomaly klesali, až som na ňom ležala. Cítila som, že je napätý, zrejme nevedel, čo to do mňa vošlo, ale ja som nechcela, aby premýšľal. Odtiahla som sa od neho, prevliekla si šaty cez hlavu a znovu ho pobozkala. Stihla som zaznamenať jeho pohľad, dosiahla som, čo som chcela, jeho mozog vypovedal službu. Prisal sa na moje pery, pregúlil ma na chrbát a pokračoval dole mojim hrdlom. Stále som si musela opakovať, že sa nesmiem začať triasť, lebo to celé pokazím a vzbudím u neho podozrenie, teraz sa už cúvnuť nedalo. Znovu ma pobozkal, ale niečo bolo zle, ten oheň v ňom už nehorel. Odtiahol sa a usmial.

„Si taká prekrásna, nechcem však začínať niečo, čo nedokončím, onedlho svitá...“

Znovu som ho pobozkala a snažila sa vymyslieť, čo spravím. Odtiahol sa a zasmial sa.

„Pred chvíľou si ma nechcela ani vidieť a teraz sa…“

Pritisla som sa k nemu a znovu ho začala bozkávať, nezdalo sa, že by mu to vadilo, skôr naopak. Pregúlil nás naspäť a behal mi rukami po chrbte, rozopla som mu košeľu a tá letela za mojimi šatami.

„Desiree, nie, žeby sa mi to nepáčilo, ale bude svitať a ja budem musieť pomaly ísť.“

„Nechcem, aby si išiel preč!“

Tentoraz som nič nehrala, moje jediné prianie bolo, aby tu zostal. Usmial sa na mňa a prikývol.

„Ak chceš, zostanem tu, len musíme zamknúť, aby nám Marta neodostrela.“

Prikývla som a snažila sa nedať na sebe znať moje prekvapenie, toto bolo ľahšie, ako som predpokladala. Zamkol, vrátil sa ku mne, ľahol si a ja som sa k nemu pritúlila. Behal mi rukou po chrbte, kým mi nenaskočili zimomriavky a on ma nezabalil do periny.

„Prečo si zrazu zmenila názor?“

Majster v pokladaní správnych otázok.

„Neviem.“

Diplomatická odpoveď, tou snáď nič nepokazím. Chvíľu bol ticho, odkopala som sa a znovu sa k nemu pritúlila, hlavne, nech nerozmýšľa.

„Sníval som o tebe od toho prvého večera, nechápal som, prečo si poslala toho chalana preč, počul som celý váš rozhovor a zdalo sa, že si s ním rozumieš. Mal som ťa zaradenú hneď, ako som ťa videl podnapitú v bare so skupinou chalanov okolo seba. Toto moju teóriu vyvrátilo, ale zase natoľko si ma nezaujímala, aby som sa tým trápil a nezabil ťa. Prišiel som za tebou a videl som za tvojimi očami niečo zvláštne, bol som však na love a tak som sa tým nedal ovplyvňovať, zaútočil som a ani si neuvedomil, že je už toľko hodín. Moje spoločníčky si svoju korisť odviedli so sebou a ja som ťa tam nechal ležať, svedka. A tak som sa na druhý deň vrátil, ty si bola znovu opitá, keď som ťa zavolal, šla si za mojim hlasom, napriek tomu som potreboval tvoje pozvanie, aby som sa k tebe dostal. Spadla si a narazila si hlavu, najprv bolo pre mňa šero, ale potom sa rozbehol sled obrazov, tvoja rodina, tvoj bývalý snúbenec s tvojou najlepšou kamarátkou, tvoja bláznivá a nezodpovedná sestra, otvorila sa mi tvoja myseľ a mne sa potvrdilo, čo som tušil, bola si iná ako ostatné. Vedel som, že tú noc z teba už nič nedostanem a nepriznával som si, že do toho začínam upadať stále hlbšie a hlbšie. Odišiel som a snažil sa nepočúvať tvoje sny, ale nedalo sa to, moje podvedomie ich stále chcelo pozorovať, dlho som nebol s nikým prepojený, žil som s tromi upírkami, ktoré ma už dlhé roky ničím neprekvapovali a ostatní ľudia po mojom uhryznutí zomreli, bolo zaujímavé sledovať myšlienky niekoho cudzieho.“

Pobozkal ma na čelo a ja som sa zahniezdila. Prosím, prosím, prosím, nech už svitá, nemôžem to počúvať, lebo to nedokážem spraviť.

„Ďalší deň si bola prezmenu triezva, ale spala si. Chvíľu som sledoval tvoje sny, kým som si neuvedomil, čo robím a neprihovoril sa ti, čím som ťa zobudil. Prišla si k oknu, ale dokázala si mi odolať, stáva sa to, ale len výnimočne, sú ľudia, ktorí majú natoľko silnú vôľu, že im nedokážeme rozkazovať. Rozčuľovala si ma tým, uvedomoval som si, že ma zaujímaš čím ďalej tým viac a chcel som to zastaviť. Nech som robil čokoľvek, teba som z tej kúpeľne nedostal, vnímal som, že sa bojíš, počúval tvoje myšlienky, boli príliš zmätené a to ma ešte viac vytáčalo. Prišlo svitanie a ja som musel odísť, ani som nestihol vymyslieť, čo spravím. Ďalší deň som čakal pod tvojím oknom, koniec koncov, mám večnosť, moje spoločníčky už dávno odišli a tak som mohol počkať, kým podľahneš, bola to podľa mňa len otázka času.“

Každé jeho slovo to pre mňa robilo ťažšie a ťažšie, ale napriek tomu som sa nemohla donútiť prestať ho počúvať.

„Ďalšie prekvapenie na mňa čakalo, keď si sa prebrala nasledujúci deň a ja som nepočul tvoje myšlienky. Tichučko si našľapovala, až kým si sa neobjavila v okne, prekvapene som na teba hľadel a obchádzal kruh, ktorý si vyznačila svätenou vodou. O chvíľu si si ľahla a zaspala, sadol som si vonku a pozoroval tvoje sny. Prvýkrát som si priznal, že mám o teba záujem a nabúral sa do tvojho sna.“

„Keď som ťa videla šokovaného z okna, ledva som odolala pokušeniu vyplaziť ti jazyk!“

Zasmiala som sa a znovu ho pobozkala, začínalo mi to prerastať cez hlavu, nech už táto nočná mora rýchlo skončí!

„Slnko už začína vychádzať.“

„Ako to vieš?“

„Za pár storočí sa to naučíš aj ty.“

Nedokázala som zastaviť triašku, všimol si to a pohladil ma po chrbte.

„Neboj sa, onedlho to bude za nami.“

Nechala som to bez poznámky a spýtala sa na to, čo ma teraz zaujímalo naviac.

„Mám sa držať v noci ďalej od teba, alebo tak?“

„Nie, nemusíš sa báť. V spánku sme najviac podobní ľuďom, nespoznáš rozdiel.“

Pobozkal ma na čelo, pritiahol k sebe a zašepkal.

„Uži si poslednú noc ako človek!“

Svoj komentár o tom, koho to bude posledná noc, som si nechala radšej pre seba...