17.kapitola

17.kapitola

Ďalšie dni prebiehali v podobnom duchu, dnes mi sľúbil, že mi predstaví svojich poddaných, určite to bude zaujímavý zážitok, ľudia žijúci aj v 21.storočí ako v stredoveku, proste sa teším.

Marta mi pomáhala s obliekaním, prvýkrát v živote som na sebe mala korzet a aj keby nie, sama sa do neho nenavlečiem.

„Ako budú na mňa ľudia reagovať?“

„Mladého pána tu majú všetci radi, vy ste žena, ktorú si vybral, myslím, že vás budú mať tiež radi!“

Pozrela som na ňu, dobrosrdečne sa usmievala, tak som sa na ňu usmiala tiež.

„Musí to byť tak natesno?“

Teraz sa na mňa už nepozrela dobrosrdečne a tak som radšej zmĺkla. Bola som strašne nervózna, človek by povedal, že mám šťastie, že nemám svokru, ale ja mám namiesto nej celé podhradie dedičných slúžiacich, podotýkam, že žijú dobrovoľne sto rokov za opicami pod nadvládou upíra...

„Vyzeráš rozkošne!“

Odo dverí sa na mňa usmieval Sebastian, ruky prekrížené na hrudi, obrázok pohody. Marta sa mu poklonila a nenápadne sa vytratila, zrejme nám chcela dopriať trochu súkromia.

„Pôjdeme?“

Chytil ma za ruku a vyšli sme spolu prvýkrát hlavým vchodom, keď som sa obzerala, jeho sídlo sa mi zdalo stále väčšie a väčšie.

„Poznali aj Scarlett a ostatné?“

„Nie, držal som ich od nich, keby si niekoho vyhliadli, ťažko by im bolo brániť v jeho zabití, preventívne opatrenie.“

„Takže som prvá žena, ktorú po Tvojom boku spoznajú?“

„Áno.“

Na jeho tvári sa usadil zamyslený výraz a ja som sa ho radšej nepýtala, na čo myslí, zaručene som to nechcela vedieť.

Vošli sme do dediny, kde boli nastúpení jej obyvatelia, pripomínalo mi to odovzdávanie Oscarov, ale len na prvý pohľad, všetci sa so Sebastianom zdravili ako starí známi, vedeli, že je upír, ale nezdalo sa, že by sa ho báli.

„Barónka, vítajte u nás!“

Švihla som očami po Sebastianovi, ten sa však spokojne usmieval, viedol ma do stredu pódia, kde sme sa posadili za vrch stola. Nasledovala večera, čakala som, že Sebastianovi donesú nejakú krv, pokiaľ nie zviazané dievča, ale namiesto toho za ním chodili rôzni ľudia so svojimi sťažnosťami, nikto sa tomu nečudoval, zrejme to tu bolo zvykom, teraz som ho videla z úplne iného uhla a mala som v sebe ešte väčší zmätok, ako doteraz.

Otočil sa nachvíľku ku mne a usmial sa.

„Páči sa vám tu, barónka?“

Pozrela som na neho, v jeho očiach žiaril humor, ale ešte niečo, čo som nevedela definovať, skôr, než som stihla akokoľvek zareagovať, zdvihol sa starosta a začali prípitky.

***

Za celú večeru sme nemali šancu k sebe znovu prehovoriť, boli sme v strede záujmu, nielen on, ale aj ja, ženy sa okolo mňa zhŕkli a pýtali sa na najnovšie módne výstrelky, muži boli príliš ješitní, aby sa spýtali na výkriky techniky, ale musím uznať, že Sebastian bol s nimi viac než dobre oboznámení, i keď, počítačom som sa na 100% rozumela lepšie ja, ale mužov neprevychováte, sú stále rovnakí v každej dobe aj kultúre...

Keď sa blížilo svitanie, rozlúčili sme sa a zamierili znovu do hradu, na dnešnú noc bolo tých vnemov viac než dosť, Sebastian ma odprevadil k dverám mojej izby, so zamysleným výrazom mi pobozkal ruku a odobral sa do svojej rakvy...