15.kapitola

15.kapitola

Môj pôvodný plán, stáť pri dverách a ak vojde Scarlett, vorvať jej kôl do srdca, som zamietla, pretože je aj tak rýchlejšia a mohla by som naviac ublížiť nejakému človeku. Takže nohy zo stoličky ležali v bezpečí pod posteľou čakajúc na svoju chvíľu, kým som sa ja zohrievala pri ohni. Dvere sa otvorili a ja som poplašene vzhliadla, Sebastian stál medzi zárubňami, s úsmevom na perách si ma premeral od hlavy k päte, až teraz som si uvedomila, že som stále v mokrých šatách, ktoré sa na mňa lepia ako druhá koža.

„Si v poriadku?“

Pozrel sa mi nechápavo do očí, ako keby zabudol, čo sa pred chvíľou stalo. Pochopenie mu preblesklo v očiach a on si ku mne kvokol a pritúlil si ma do náručia.

„Som. A ty?“

„Som v poriadku. To ty si ma hodil do tej vane, však?“

„Áno. Keby som vedel, že budeš potom vyzerať takto, spravil by som to už dávno!“

Stále vtipkoval, nevedela som, či kvôli odľahčeniu situácie, alebo pre jej nedôležitosť. Vzhliadla som k jeho tvári a smiech sa mu odrážal aj v očiach.

„Kde je Scarlett?“

Nachvíľu zvážnel, ale humor sa mu z očí nevytrácal, začala som sa upokojovať.

„Už ťa nebude otravovať, nemusíš sa jej báť...“

„Ty si ju zabil?“

Strach v mojich očiach ho donútil privinúť si ma k sebe.

„Nie, nezabil som ju.“

Vykrútila som sa z jeho náručia, aby som mu videla do očí.

„Tak sa predsa môže kedykoľvek vrátiť a...“

Priložil mi prst na ústa, tentoraz som neucukla.

„Všetky tri sú zavreté, ver mi, nič nám od nich nehrozí.“

„Ako ti pomôže, keď zavrieš upíra, veď máte toľko sily, že sa odvšadiaľ ľahko dostanete...“

„Odvšadiaľ nie...“

Pozrel na mňa s chmúrnym úsmevom a ja som vyčkávala na vysvetlenie.

„Vieš toho o nás dosť, v dnešnej dobe ľudia v upírov neveria a to je naša najväčšia zbraň, žijeme oddelene od vás alebo s vami, vami nepoznaní a neodhalení.“

Stále som na neho upierala oči a čakala.

„Máme svoje spôsoby, ako nás spacifikovať.“

Zasmial sa pri pohľade na moju zvedavú tvár.

„Čo myslíš, čo sa stane, keď zavrieš upíra do rakvy a položíš na ňu kríž?“

Zhlboka som sa nadýchla, kým som to v sebe vstrebala.

„To je trochu kruté, nie? A koniec koncov, ako môže dať upír na rakvu kríž, keď sa pri dotyku s ním spáli?“

„Nespáli ťa na prach, to by si ho musela mať pridlho v kontakte s pokožkou, ale o to nejde. Dá ho tam človek, ktorý tomu upírovi slúži.“

Zdvihla som obočie a on sa znovu rozosmial.

„Marta.“

„Ona vie, čo si zač?“

„Samozrejme.“

„A v podhradí to vedia tiež?“

„Áno.“

„A to im nevadí, že ich vraždíš?“

„Nezabíjam vo svojom podhradí a ani v jeho okolí, vždy vycestujem a v prípade, že ma tu potrebujú, dostanem krv od nich.“

„Takže vlastne ani vraždiť nemusíš...“

„Ako sa to vezme, nie je ich tu dosť na to, aby ma uživili. A koniec koncov, žiť tu celý čas, to by bola strašná nuda.“

„Takže ty vraždíš len preto, aby si sa nenudil...“

Rozosmial sa a posadil ma na posteľ.

„Keď budeš žiť tak dlho, ako ja, porozprávame sa o tom znovu. Prezleč sa, počkám na teba pri schodoch.“

Zavrel dvere a nechal ma mojim myšlienkam.

***

Znovu som sa okúpala, až teraz mi došlo, aká som bola premrznutá, navzdory teplej letnej noci. Rozpustila som si ešte mokré vlasy a rozprestrela ich na jedny zo stredovekých šiat. Sebastian ma čakal, ako sľúbil, pri schodoch, na sebe stredoveký odev, ako vždy, bol v ňom prekrásny.

„Si nádherná, Desiree, asi by ma to malo prestať prekvapovať, ale mám taký pocit, že ty nie si žena, ktorá niekedy prestane byť prekvapením.“

Usmiala som sa a chytila sa ponúkanej ruky.

„Vezmem ťa do podhradia, ľudia teraz nečakajú návštevu, tak sa dedine vyhneme, súhlasíš?“

Prikývla som, zišli sme po schodoch do podzemia, sama by som sa tu nevyznala, ale Sebastian ma s istotou viedol, otvoril dvere, ktoré som si ani nevšimla a ocitli sme sa vonku.

„Kde to sme?“

„Náš presun si prespala a náš sen bol prerušený, takže ti chcem ukázať hrad od mora.“

Takže sme na ostrove uprostred mora, mám taký pocit, že sa už nenachádzame na Slovensku... Ani som to nepostrehla a bola som v jeho náručí. Vykríkla som od ľaku, čo ho opäť rozosmialo.

„Je to tu nebezpečné a nechcem, aby si si zlomila nohu, toto je jediná cesta z ostrova a pre ľudí je neschodná...“

„Už chápem, prečo tu žiješ...“

Usmial sa a jednou rukou mi zakryl oči, čakala som to a tak som sa k nemu iba pritúlila. Najprv zamrzol, ale potom sa spamätal a znovu sme sa pohli, podľa vetra, vanúceho okolo nás, som tipovala, že ideme pekne rýchlo.

„Sme tu!“

Zašepkal mi do ucha a postavil ma na zem. Poobzerala som sa okolo seba a prekvapene sa zasmiala.

„Je to tu nádherne!“

„Mne sa to tu tiež páči.“

Sadol si, mňa si stiahol na kolená a pokračoval v čítaní Sonetov...