12.kapitola

12.kapitola

To, že som sa na druhý deň zobudila, bolo dobré znamenie. Možno ma nezabije za to, že ho poriadne vytočím, i keď, možno áno. Prebudilo ma tiché klopanie na dvere, v noci som zamkla a tak sa ku mne nemala slúžka ako dostať.

„Dobré ráno, slečna! Priniesla som vám jedlo, smiem vojsť?“

Dovnútra neprenikalo cez ťažké závesy žiadne svetlo, tak som ich odhrnula a slnko sa práve predieralo cez mraky. Otvorila som dvere a pokynula Marte, aby vošla. Poklonila sa, tácku s jedlom postavila na stôl a začala upratovať.

„Nechajte to, ja si to po sebe upracem.“

Usmiala sa na mňa, pripomínala mi dobré starenky z rozprávok.

„Slečna, je to moja práca. Nemám na práci nič iné, iba sa o vás postarať.“

„To vy pre mňa varíte?“

„Nie, mladý pán tu má viac ľudí, ktorí sa starajú o vaše pohodlie.“

Znovu sa usmiala a pokračovala v upratovaní, pochopila som, rozhovor je u konca.

Zavrela som sa v kúpelni, kde na mňa čakali výdobytky modernej civilizácie v podobe zubnej pasty a kefky. Opäť som neodolala a vykúpala sa, aj tak bude v mojej spálni asi ešte stále Marta.

Rovno z vane som sa navliekla do čierneho hodvábneho županu visiaceho vedľa dverí a pustila sa do jedla. Bolo vynikajúce, takisto ako včera. Dnes som sa obliekla do dlhých čiernych šiat, aspoň mám istotu, že ak stretnem Sebastiana, nebude mať na sebe to isté.

Chcela som ísť preskúmať tento zámok či hrad, kým sa jeho majiteľ nezobudí. Keď som vychádzala z mojej izby, pripadala som si ako zlodej zakrádajúci sa po chodbách, stále som sa obzerala, či ho nezbadám, koniec koncov, o upíroch toho moc neviem, možno cez deň vôbec nespia...

Dlhé schody, ktoré viedli zrejme do veže ma viac ako len lákali, vystúpila som po nich a objavila nádhernú knižnicu. Prechádzala som jej chodbami s posvätnou úctou a očami behala po rôznych knihách, mal tu veľa originálov a kódexov, keby sa mu sem niekto vlámal, dobre by sa napakoval, vlastne nie, skôr by ho asi zabil...

Vedela som, že do zotmenia nezostáva moc času, ale proste som sa zabudla a tak, keď som začula cudzie kroky, vykríkla som.

„Si nádherná, Desiree.“

Otočila som sa na neho, mal oblečené čierne nohavice a k nim starodávnu košeľu, obraz perfektne dopĺňal kabát po kolená, vyzeral, ako by práve vyšiel z nejakej stredovekej romantickej knihy. Iba som na neho zízala a nič nehovorila, úsmev mu onedlho zmrzol na perách a ja som sa spamätala.

„Tebe to tiež pristane.“

„Prišla si za mnou, alebo ťa iba lákala prehliadka zámku?“

Usmiala som sa a on pochopil, usmial sa tiež.

„Ak dovolíš, zhostím sa svojej úlohy hostiteľa a prevediem ťa tu.“

Už tradične mi podal svoju ruku a ja som sa jej bez rozmýšľania chytila.

***

„Knihy tu mám rozdelené podľa obdobia, v ktorom vznikli a podľa abecedného zoznamu autorov, ak nebudeš môcť nejakú knihu nájsť, povedz mi, celý zoznam mám v hlave.“

„Ako presne myslíš podľa období?“

„Vzadu sú najnovšie, čím viac ideš vpred, tým sú staršie.“

„A po stranách to máš ako rozdelené?“

Jeho úsmev sa stále rozširoval, zrejme bol rád, že zaujal moju pozornosť.

„Napravo mám knihy v originály, naľavo ich preklady, väčšinou po slovensky.“

„Pôvodom si Slovák?“

Zasmial sa a prikývol.

„Z ktorého presne si obdobia?“

Nechápavo na mňa pozrel.

„No, podľa legiend ste boli ľudia, skôr, než sa z vás stali upíry.“

Znova prikývol a čakal, čo zo mňa ďalej vylezie.

„Tak by ma zaujalo, v ktorom roku si sa narodil, myslím, ako človek.“

„V hlbokom stredoveku. Sama dobre vieš, že vtedy to s meraním času nebolo tak ako dnes.“

Teraz som prezmenu prikývla ja a čakala, kým bude pokračovať, čo ho rozosmialo, bol tak nádherný, keď sa smial. Myslím, že ak tu zostanem dostatočne dlho, prejaví sa u mňa Stockholmský syndróm....

„Nad čím premýšľaš?“

Zakrútila som hlavou a potiahla som ho k jednej z uličiek s knihami.

***

Nakoniec som skončila stočená na pohovke a počúvala ho, ako mi predčíta Shakespeara v originály, myslím, že nikto nikdy nečítal jeho Sonety nádhernejšie, Sebastian mal štýl, to sa mu musí nechať.

Konečne som si ho mohla poriadne obzrieť, sedel len kúsok odo mňa so sklonenou hlavou  a pohľadom upretým do knihy. 

Jeho blonďavé vlasy mu neposlušne padali do očí a on si ich každú chvíľu podvedome odhrnoval, čo ma nútilo usmievať sa. Jeho pokožka bola bledá, skoro až snehobiela a perfektne kontrastovala s jeho tmavým oblečením. Kabát mal prehodený vedľa mňa a tak som si mohla pozorne prezrieť aj zvyšok jeho tela.

Mal vypracovanú postavu, nemám rada svalnatých chalanov, nie je nič horšie ako širokánsky chrbát, on mal však dokonalú postavu. Jeho melodický hlas sa zastavil a ja som k nemu vzhliadla, pobavene sa usmieval s jedným obočím zdvihnutým. Očervenela som, on však taktne pomlčal a pokračoval v čítaní, zviezla som sa do ľahu, zavrela oči a nechala sa unášať jeho hlasom...