10.kapitola

10.kapitola

Tekala som očami po miestnosti, ako keby som v tejto tme mohla niečo vidieť. Načúvala som všetkým zvukom v okolí a hľadala aspoň náznak cudzej prítomnosti v mojom byte.

„Kľud, Des, bol to iba sen...“

Fajn, už sa rozprávam aj sama so sebou, začína mi z toho pekne hrabať.

Ľahla som si naspäť do perín a snažila sa zaspať. Moje srdce nepravidelne bilo a ja som vytrvalo ignorovala ten zvláštny pocit strachu usadzujúci sa v mojom vnútri. Vedela som, že je niečo zle, ale netušila som, čo.

Niečo zašramotilo a ja som prekvapene vykríkla a napriamila sa.

„Prepáčte, slečna, nechcela som vás zobudiť. Mladý pán vravel, že budete istotne hladná, tam na tácke máte jedlo.“

Rozhrnula závesy a tak do miestnosti vniklo slnečné svetlo, fajn, upír nebude. Vyhrnula som si perinu až po bradu a nechápavo na ňu hľadela. Uklonila sa smerom ku mne, otočila sa a odišla z miestnosti.

Vyliezla som z postele a pozrela sa von z okna, slnko už pomaly ani nesvietilo, bolo šero ako chvíľku pred zotmením, pravdou je, že toľko možno aj bolo, netušila som, koľko je hodín. Bola som oblečená ešte stále v mojich šatách, teraz len prísť na to, či sa mi to sníva a čo je vlastne skutočnosť...

***

Prešla som k stolu, na ktorom ležalo jedlo, lepšie povedané hostina aspoň pre štyroch, bola som hladná ako vlk, ale bála som sa ochutnať.

Na jednej strane, ak sa mi to zdá a toto je teda sen, je jedno, čo v ňom spravím, aspoň dúfam. Ale ak je to skutočnosť a ja som na Sebastianovom hrade, v tom jedle môže hocičo byť, umrieť na otravu nie je moc príjemne, na druhej strane, od hladu tiež nie...

Hlad nado mnou zvíťazil, tak či tak, má mnoho spôsobov, ako ma zabiť, poprípade sa so mnou pohrať či čo má v úmysle, ale myslím, že to jedlo otrávené nebude...

Sadla som si k stolu a pustila sa do jedla, bolo vynikajúce, zaujalo by ma, kto mu tu varí. Pomaly, ale isto, som sa začala zmierovať s tým, že sa mi to nesníva a ja som sa ocitla niekde v prdeli sveta s upírom, ktorý od mňa niečo chce a ja stále netuším, čo...

***

Keď som dojedla, všimla som si lístočka opretého o rám postele. Postavila som sa, prešla k posteli, na ktorú som si kľakla, vzala do ruky svietnik, áno, svietnik, vravím, že som niekde v prdeli a prečítala si ho.

„Drahá Desiree, vítam Ťa vo svojom sídle!

Si prvý hosť po pár storočiach, ktorý sem zavítal, snažil som sa všetko prichystať na Tvoj príchod, dúfam, že sa Ti tu bude páčiť. Máš vlastnú moderne zariadenú kúpeľňu s vchodom z tvojej izby, takisto šatník. Určite sa cítiš v týchto šatách nepohodlne, ale nikdy by som si Ťa nedovolil vyzliecť bez Tvojho zvolenia...

Chovaj sa tu ako doma, ak by si niečo potrebovala, vedľa postele máš zvonček, celé moje služobníctvo je k Tvojim službám. Po zotmení ma nájdeš v knižnici.

Sebastian.“