7.kapitola

7.kapitola

Kráčali sme s Matúšom lesom a rozprávali sa, nad nami svietil mesiac, ktorý túto scenériu ešte viac zromantizoval. Stále viac a viac sa ku mne približoval, až mi to začalo byť nepríjemné, odsunula som sa od neho a on ma chytil za ruku.

„Deje sa niečo, miláčik?“

Prisunul si ju ku svojim ústam a pobozkal, tentoraz sa mi to nezdalo gentlemanské, ale slizké. Vytrhla som si ju z jeho ruky a a ustúpila o dva kroky späť. Objal ma okolo pása a prisunul k sebe.

„Neboj, bude sa ti to páčiť...“

Začal svoje pery približovať k tým mojim a ja som ho kopla medzi nohy, vymámila sa z jeho náručia a rozbehla sa preč. Utekala som pomedzi stromy, v mojich dlhých šatách to moc nešlo. Nevedela som, kam vlastne utekám, cítila som však, že hlbšie v lese na mňa niečo čaká, moje vyslobodenie.

Po chvíli začal utekať za mnou a stále skracoval vzdialenosť medzi nami, ja som sa však bála stále menej a menej, predo mnou stála mužská silueta a ja som vedela, že to je moje útočište. Prebehla som pár metrov zostávajúcich medzi nami a on sa otočil, jeho nadpozemsky krásna tvár sa nado mnou sklonila a ja som sa schúlila v jeho náručí. Matúš k nám dobehol a ja som počula Sebastianové zúrivé vrčanie, ale nebála som sa ho, bála som sa Matúša a jeho žiadostivých očí. Sebastian si predo mňa stúpol a navzájom sa premeriavali pohľadmi, skôr, než sa po sebe vrhli, ozval sa zvláštny zvuk. Sebastianove oči sa na mňa zahľadeli a ja som znovu začula ten zvláštny zvuk, niečo mi pripomínal. Naklonil sa ku mne a vtedy sa ozval zvuk rozbíjajúceho sa skla, ktorý ma prebudil...

***

Nadávajúc som sa posadila v posteli a počúvala zvuky v okolí, to, že sa mi Sebastian znova nabúral do hlavy, mi moc kľudu nepridalo. Onedlho som začula sestrin smiech, kto by si bol pomyslel, že sa mi sem v noci dovalí?

„Des, zobudili sme ťa? Boli sme tu blízko a tam ma napadlo, že by som ťa prišla pozrieť.“

Pozrela som sa na hodinky, pol jednej. Na jednej strane som jej však bola vďačná, keby neprišli, čo všetko by mi stihol Sebastian porobiť v hlave?!

„Jasné, poďte ďalej, za chvíľu som u vás!“

Postavila som sa, skôr vyplazila, z postele, dnes som toho moc nenaspala, evidentne som ten budík, ktorý mal zvoniť tesne pred zotmením, zaklapla. Zapadla som do kúpeľne, vliezla do sprchy a pustila na seba prúd teplej vody.

Celá som sa triasla, ten sen... O čo mu ide? Bol to vôbec on, alebo moje podvedomie? Už som sa nedokázala vyznať ani sama v sebe, všetko v mojom živote bolo postavené na hlavu...

Vôbec som nechápala jeho pohnútky, ale to sa dá tvrdiť od začiatku. Ak ma chcel na začiatku zabiť, nemusel so mnou predsa predtým flirtovať, na druhej strane, je to chlap, možno ho to na tom práve baví. Chcel sa ku mne dostať, aby dokončil svoje dielo. Ale prečo, nemá to jedno? Mŕtvola ako mŕtvola... Na druhej strane, mužská ješitnosť je nebotyčná...

Ale načo sa mi nabúrava do snov?! A robí to, tá kytica to predsa dokazuje...

Tento môj vnútorný rozbor vôbec nepomáhal, bola som po ňom ešte zmätenejšia, keby som nevedela, ako budem zajtra vyzerať, spijem sa pod obraz...

Vyliezla som zo sprchy, obmotala sa osuškou a vošla do spálne. Natiahla som sa po veciach, ktoré mi ležali na posteli a vtedy som zaznamenala pohyb.

„A do prdele!“

V mojom kresle sedel Sebastian a so spokojným výrazom si ma prezeral, ale myslím, že tou osuškou to nebolo...