6.kapitola

6.kapitola

Jednu výhodu to aj tak malo – Tomáš s Janou dali konečne pokoj. Po pár dňoch som si zvykla cez deň spať a v noci pracovať, kým som bola pri zmysloch, nemal nado mnou moc, aspoň som v to dúfala.

Môj inzerát zabral a mne sa ozvali traja záujemcovia s nickmi b.richtenstalsky, lubica28 a erknal98. Tá Ľubica vyzerala na dobrú kravu a tak som odpísala iba tým dvom, aj tak sú dva výskumy naraz viac ako dosť.

Doobeda som behala po archívoch a v noci si s nimi písala, obaja robievali nočné a tak v tom nebol problém. S Richtenštalským sa mi ako tak darilo, zatiaľ som jeho rodinu vystopovala do 18.storočia, ale s tým druhým... Stále mi nedal poriadne materiály, nemala som od čoho začať a tak bol môj výskum založený na emailoch s ním. Dnes ráno ma zavolal do archívu, z ktorého by sme mali podľa neho začať. Teda, volal ma tam už viac rázy, ale až včera v noci som s tým súhlasila, pretože potrebujem vedieť, či si niekto robí srandu, alebo je to seriózna ponuka.

Ráno som sa navliekla do letných šiat, ktoré som mala ako druhú kožu, ak to nemyslel vážne, možno si to teraz rozmyslí. Vyšla som z baráku so zvláštnym pocitom, možno to bolo iba tým, že som mala už dve hodiny spať, ale jeden nikdy nevie.

Kráčala som po meste, archív sa nachádzal v centre, nemala som problém sa tam za chvíľu dostať. V jeho prítmí sa ma znovu začali zmocňovať obavy, predsa len, sem slnko nesvieti. Pomalinky som prechádzala jeho chodbami, jemne našľapovala a pri každom pohybe som sa strhla, zrejme začínam byť paranoidná, ale to, že Sebastian splnil svoj sľub – proste to bolo divné.

Onedlho som sa dostala do oddelenia, kam som smerovala a tam stál Aničkin kamarát, ten, ktorý sa ma pýtal na Ľuba, teraz som si spomenula, že sa volá Matúš. Takisto ako môj klient. Aká náhoda!

„Ak sa nemýlim, ty budeš Matúš Endlický...“

Usmial sa na mňa a ja som v sebe prekusla nadávky.

„Nevedel som, ako ťa inak dostať na rande, viem, trochu nevychované, ale to nič nemení na tom, že by som od teba chcel, aby si mi spravila výskum ohľadne mojej rodiny.“

Občas je zahryznutie do jazyka prospešné.

***

„Môžem ťa pozvať na večeru?“

„Nie.“

„A čo obed? Vieš, niekde musíme rozobrať tvoje pátranie, nemusíme to brať ako rande... Okrem toho, nie si hladná?“

Otvorila som ústa, že ho odmietnem, ale potom som sa zamyslela. Prečo by som nemohla aspoň nachvíľu znovu zapadnúť do normálneho života? Jedno rande, ber, alebo nechaj tak.

„Som.“

Usmiala som sa na neho a poskladala dokumenty naspäť, dnes ich už potrebovať nebudeme.

***

Vrátiť sa aspoň nachvíľu do rušného kolobehu súčasnosti, to som mala spraviť už dávno. Matúš bol vtipný spoločník, nebyť toho, že sa mi chcelo spať, výborne by som sa bavila.

„Nechcela by si ísť so mnou zajtra na diskotéku?“

„Vieš čo, ani nie, na tej poslednej som sa tak opila, že mi znechutila všetky ostatné...“

A hlavne sa po zotmení nesmiem vzďaľovať z domu, ale to tebe hovoriť nebudem...

„A čo večera?“

„Nie.“

„A čo tak ďalší obed?“

Usmial sa na mňa a ja som si nemohla pomôcť, usmiala som sa na neho tiež.

„Fajn, obed by šiel.“

Zaplatil a vyrazili sme. Z časti mi to pripomínalo moju cestu s Ľubom, ale odmietala som na to myslieť, stále som mala pocit, že je za jeho zmiznutím Sebastian a na toho som si zakázala myslieť už dávno.

„Tak čo, kedy ťa mám prísť zajtra vyzdvihnúť?“

„Čo tak o druhej? Nech sa obaja vyspíme.“

„Budem sa tešiť.“

Usmial sa na mňa, chytil moju ruku a pobozkal ju. Nechápavo som za ním hľadela, kým nenastúpil do auta a nenaštartoval. Spamätala som sa a miesto dlhého nezmyselného polemizovania zapadla do sprchy a po nej do postele.