5.kapitola

5.kapitola

Ráno som sa konečne po dlhej dobe normálne zobudila na zvonenie budíka. Výnimočne som sa aj naraňajkovala, po včerajšom obede som nič viac nejedla, niet sa čomu čudovať. Čakala som nejaký znak toho, že tu v noci bol a zúril, ale nič som nenašla.

S ešte väčšou obavou som sa vydala do školy a nesklamala som sa, stáli tam spolu, meter od seba a tvárili sa ako polepšení masoví vrahovia. Nenechali ma okolo nich prejsť, zachytili ma za ruku a začali sa ospravedlňovať.

Po pravde, nechápala som, o čo im ide, veď keby im na mne tak veľmi záležalo, nezačali by si spolu. Od ich neutíchajúceho dialógu, tento krát si dohodli jednu verziu a rozprávali ju ako dobre nacvičení herci, možno je to prirovnanie presné, ma zachránil jeden z Aničkiných kamarátov, ďalší, ktorého meno je mi záhadou.

„Des, prosím ťa, povedz Ľubovi, aby mi zavolal.“

„Ja neviem, kde je.“

„Ale no tak, Des, potrebujem ho, ospravedlníte nás na sekundu?“

Ani sa na nich nepozrel, mne tiež nestáli ani za pohľad.

„Des, vážne o ňom nič nevieš?“

„Nie, mala by som?“

„Anička vravela, že u teba prespal, ale ty nevyzeráš na taký typ baby. Už niekoľko dní sa s ním nemôžem spojiť, tak som sa ťa chcel aspoň spýtať, prosím ťa, nehnevaj sa.“

„Nič sa nedeje, pohoda, ale vážne neviem, čo sa s ním deje.“

Zasekla som sa v polke vety, keď ma jedna alternatíva napadla. Ten chalan si to zrejme vysvetlil ako koniec môjho vyjadrenia a tak prikývol a odkráčal.

Tí dvaja a mňa z diaľky hľadeli, bez jediného pohľadu ich smerom som odkráčala do školy. Dnes ma na lavici nečakali ruže, ale bonboniéra, jediným presným hodom skončila v koši .

***

Keď som odchádzala zo školy, nič nemohlo narušiť moju povznesenú náladu, už len zajtra a mám voľno!

Sadla som ku compu a spravila si inzerát na prácu. Peňazí mám síce dosť, ale aj tak nechcem sedieť celé prázdniny sama v prázdnom dome. A tak som si vymyslela prácu súvisejúcu s mojim odborom – budem ľuďom hľadať ich predkov, toto ma vždy bavilo, je to niečo ako detektívka, i keď, občas to vie byť pekne nudné...

Cez ICQ som sa porozprávala s mojou sestrou, zas vymyslela nejakú šľahnutú akciu u nich doma, už sa radšej nezamýšľam, u nej je to zbytočné. Mňa by teda nenapadlo vo vlastnom dome usporiadať diskotéku v bazéne, ale každý sme nejaký a pravdou je, že už vymyslela aj horšie veci...

Vypla som comp a aj dnes som zaspávala pomocou liekov na spanie. Posledné, čo som si pomyslela, bolo, že si uženiem závislosť....

***

Ranná káva je už u mňa zvykom, keď ju nestihnem, na každého celý deň vrčím a to nemám rada. Nasadla som do svojho auta, dostala som ho od rodičov k osemnástke, mercedes Benz CLK Cabriolet, a vyštartovala som do školy.

Prišla som oveľa skôr, až pri škole som si uvedomila, že to asi bude znamenať viac času s Tomášom a Janou. Moja neblahá predtucha sa vyplnila v triede, na lavici stála kytica kvetov, ale až keď som sa priblížila, uvedomila som si, že je niečo zle. Tento predmet so mnou nemali a okrem toho to bola kytica ľalii, nikto nevedel, že ich mám najradšej, i keď...

Celá trieda na mňa s očakávaním hľadela, prešla som k nej a vytiahla zastrčený lístoček:

Nechcem, aby si si kvôli mne uhnala závislosť, sľubujem, že Ťa nechám dnešnú noc pokojne spať...

Všetci na mňa s očakávaním hľadeli, ale ja som zbledla ako stena, mala som pravdu, keď spím, môže sa dostať k mojim myšlienkam a zrejme mi ten sen ovplyvnil on...