4.kapitola

4.kapitola

Nabehnúť do kostola a vykradnúť svätostánok bolo trochu radikálne riešenie a tak som zašla za univerzitným kaplánom, či by mi nevysvätil vodu. Lepšie povedané, veľa vody. Bola som dosť šokovaná jeho ochotou, bez pýtania mi vysvätil toľko vody, koľko som chcela. Naložila som ju do auta, s ďakovným úsmevom som sa na neho ešte raz otočila a vyrazila do najbližšieho obchodu s náboženskými predmetmi, kde som vykúpila všetky posvätené strieborné kríže, ktoré mali. Takto pripravená som zamierila domov.

S jednou dvojlitrovkou som obehla okolo domu, ten pás obliaty svätenou vodou ho síce nezastaví, ale určite lepšie, ako nič! Vyšla som na strechu a odtiaľ som ju postupne liala na celý dom, keby ma tak niekto videl... Okná som ňou vydrhla a na každý vchod som zavesila zvnútra kríž, čisto pre istotu.

Teraz ma čakalo to najhoršie, aspoň podľa pána odborníka, ktorý písal tú úžasnú bakalárku. Štyri zvyšné bandasky skončili vo vani, okrem jednej fľaše som minula všetku svätenú vodu, ktorú som bola schopná zohnať.

Vyzliekla som sa, zhlboka sa nadýchla a strčila jeden prst do vody. Nič. Odvážila som sa, celá noha bola namočená a znovu žiaden efekt. Tak to zrejme boli iba kecy... Vliezla som celá do vane, na tele som necítila žiadny rozdiel. Potopila som sa ... aaaaaaaaaaaaaaaaaa .... môj krk začal horieť! Zostala som ako obarená, nemohla som sa nadýchnuť, moje ruky len bezmocne hrabali vo vode. Napadla ma spásonosná myšlienka, rukou som nahmatala štupeľ a potiahla. Stále som sa nemohla poriadne pohnúť, dych mi dochádzal, ale voda našťastie opadávala. Keď bola na úrovni s mojou tvárou, začala som sa dusiť a poriadne som sa nalogala. Konečne odtiekla, vyliezla som z vane a na štyroch som zvracala, toto asi nebol najlepší nápad...

Potom, čo som zo seba dostala všetko, čo som v sebe mala, zvalila som sa na zem a snažila sa ukľudniť svoj dych. Po pár minútach som vstala, vydrhla celú kúpeľňu a zaliezla do postele. Táto noc bude zaujímavá...

***

Prebrala som sa na zvláštny zvuk, žiaden hlas sa však v mojej hlave neozýval. Prešla som k oknu a tam stál on, vyjavene na mňa hľadel a krúžil okolo kruhu, ktorý som naznačila svätenou vodou. Mala som nutkavý pocit vyplaziť mu jazyk, ale ovládla som sa.

Zastrela som záclony, so spokojným výrazom som sa uložila do svojej postele s vedomím, že moja myseľ je opäť len moja. Čakala som, že bude do môjho okna hádzať kamienky, alebo niečo podobne originálne, všade ale vládlo ticho. Chcela som sa ísť pozrieť, či ešte stále stojí dole, ale toľko odvahy som už znovu nenabrala.

Chvíľu som sa ešte nervózne mrvila a potom som upadla do hlbokého spánku...

***

Prebrala som sa na lúke uprostred lesa, v stredovekých šatách, všade okolo mňa som počula zurčať potok. Nechápala som, ako som sa sem dostala, bol spln, všade okolo mňa sa rozprestierala tma narušovaná iba mesačným svetlom. Šaty sa okolo mňa vlnili, bolo zvláštne, že som sa v nich cítila príjemne, nikdy som šaty neuznávala a už vôbec nie v lete v tejto dĺžke...

Ako som sa obzerala dokola, spomedzi stromov vyšiel on, ten, ktorého meno som nepoznala a ktorého som sa bála. Vyzeral oveľa viac ľudsky, ako si tak ku mne pomaly vykračoval. Zrejme ma musel uniesť, ta svätená voda asi nepomohla.

„Desiree...“

Keď vyslovil moje meno, zachvela som sa, volávala ma tak iba moja mama, od jej smrti mi tak už nikto nepovedal.

„Kde to som?“

„Nepáči sa ti tu?“

Prišiel ku mne, kvokol si do trávy a keď som sa chcela odtiahnuť, skôr som sa snažila, kto by to bol povedal, že sa v týchto šatách nedalo poriadne hýbať!?, chytil ma za ruku, tá jeho bola prekvapivo ľadová. Žiaril v mesačnom svetle, jeho bledosť tým dostala mystický charakter.

„Neboj sa!“

„Prečo ma rovno nezabiješ?“

„Mne nejde o tvoju smrť...“

„A o čo ti ide?“

Utrhol ľaliu a jemne mi ju zastokol do vlasov.

„Volaj ma Sebastian...“

Naklonil sa ku mne, jeho pery sa dotkli tých mojich a ... zazvonil budík. Vystrela som sa v posteli a zalapala po dychu.

„Ty parchant!“

Zvracanie zrejme bude u mňa na dennom poriadku...

***

Cestou do školy som sa zastavila v lekárni, v ktorej robila moja kamarátka a kúpila som si tabletky na spanie, so mnou chlapec nevybabre! Aj tak som plánovala ísť peši, na vstup do triedy bol nutný pokoj a neuveriteľná odvaha. Pred školou mi nechýbalo ani jedno, ale v triede...

Pri mojom stole stála pre zmenu Jana, pozerala do zeme s výrazom kopnutého šteňaťa. Pri pohľade na ňu sa mi chcelo plakať, Tomáš je sprostý chlap, ale Janka... Už od malička sme boli najlepšie kamarátky, poznala ma dlhé roky, prakticky sme spolu vyrastali. A teraz to všetko zahodila kvôli jednému magorovi! Aj keby som chcela a ja nechcem, toto sa zabudnúť a odpustiť nedá!

Keď sa naše oči stretli, moje odhodlanie zakolísalo, predsa len, keď sa baba zamiluje, všetko ide bokom ... k slovu sa znovu začal hlásiť rozum, Janka mohla mať každého a veru aj mala, jej sebavedomie zrejme stálo nad našim priateľstvom.

Toto vedomie sa mi muselo odraziť v očiach, pretože sa otočila a s plačom ušla. Teraz som pre ňu tá nedosiahnuteľná prekážka, ale cez môj chrbát už veru nepolezie! Spokojne som si sadla a ani kytica ležiaca na mojom stole nemohla mojim rozhodnutím otrásť.

***

Domov som prišla ešte pred zotmením a tak som si vyupratovala komplet celý dom. V izbe rodičov som sa zastavila, ľahla si na posteľ a rozplakala sa. Môj otec veľa cestoval a mamina bola stále v práci, napriek tomu mali skoro ideálny vzťah, kým nezomrela moja sestra. Odvtedy to išlo dole vodou, ďalšia sestra je nezodpovedná a moji rodičia ... tí chvíľu nato zomreli. Zostala som sama, ale vždy som si hovorievala ... mám Janku a Tomáša. Nemám nikoho...

Na rodičovskej posteli ma zastihol západ slnka, dávno potom, čo moje slzné kanáliky uschli. Prebehla som k sebe, hodila na seba pyžamo, ľahla si a v okamžiku od vyčerpania zaspala.