3.kapitola

3.kapitola

Prebrala som sa uprostred noci na hlas v mojej hlave.

„Poď ku mne.“

Vrátili sa mi spomienky na včerajšiu noc, zliezla som z postele a pomaly sa došúrala k oknu, čakala som, že tam nič nebude a tak sa len zasmejem a zaleziem naspäť do postele. Pozrela som sa dolu a tam stál on, vo svojej nadpozemskej kráse, pozeral sa na mňa, jeho tvár zdobil úsmev.

Uskočila som od okna, v kúpelni strčila hlavu pod točku, všetok alkohol som ešte zo svojho organizmu zrejme nedostala... Hlas som stále počula a tak som sa pomaly vrátila k oknu, stále tam stál a pozeral na mňa.

„Zavolaj ma a ja k tebe prídem...“

Hypnotizovane som na neho hľadela, ani som sa nepohla.

„Otvor mi okno a pozvi ma dovnútra!“

Stále som len stála, úsmev sa začal z jeho tváre pomaly vytrácať, namiesto neho sa na jeho tvári začal usadzovať naštvaný výraz.

„Otvor okno!“

Začínal vyzerať nebezpečne a to ma prebralo, odstúpila som od okna a zastrela. Spamätal sa a znovu sa mi začal prihovárať milým hlasom, ale strach som už aj tak dostala. Čo sa to deje?!

„Desideria...“

Poznal celé moje meno, kamaráti ma volali Des, neznášala som svoje meno! Už ste videli Slovenku s takým menom?!

Ustupovala som do kúpeľne, každú chvíľu ho môže prestať baviť prehováranie a vlezie si sem aj bez dovolenia...

„Prečo mi nechceš otvoriť svoje okno, ja viem, že ma chceš...“

Mal pravdu, niečo v mojom vnútri chcelo, aby sem vošiel a robil si so mnou ... čo len chcel. Pritisla som sa k dverám, oči stále upreté na okno, zaznamenala som rýchly pohyb, kým som stačila mrknúť, v medzere medzi záclonami sa objavili jeho oči.

Zabuchla som za sebou dvere kúpeľne a zamkla. Pozrela som sa do zrkadla a prvýkrát ma napadlo, či to bol vážne sen...

Cucflek na mojom krku svietil oproti mojej bledej pokožke, prešla som si po ňom rukami a cítila som dva malé výbežky. Napadlo mi šľahnuté riešenie – nebol to sen. Zasmiala som sa sama sebe, ale v momente, keď sa ten hlas ozval znovu, sa mi to už také nepravdepodobné nezdalo...

Pustila som si hudbu a dúfal, že ten zvláštny hlas prehluší, zaliezla som do sprchy a snažila sa ho v sebe umlčať...

***

Celú noc som strávila v sprche, čím dlhšie som odolávala, tým bol zúrivejší. Keď mu nepomohlo nabúravanie do mojej hlavy, okno si vyskúšalo silu jeho nechtov. Nechápala som, prečo ho proste nevybije a nevlezie sem, mužská logika je pre mňa všeobecne záhadou.

Nadránom, keď cez okienko prenikli prvé slnečné lúče, všetko utíchlo, neverila som tomu, že to vzdal a tak som sa do zazvonenia budíka chúlila v sprche.

Jeho zvuk mi pripomenul, že musím ísť dnes do školy a tam ... uvidím Tomáša a Janu ... dnešná noc sa mi v porovnaní s tým zdala prechádzkou v ružovej záhrade...

Kým som sa obliekala, premýšľala som, čo to vlastne malo všetko znamenať, dnešná noc sa mi zdala akoby vystrihnutá z hororu. Buď mi hrablo, alebo ... alebo neviem!

***

Poznáte tie filmy, v ktorých príde hlavná postava a všetci naokolo zmĺknu? Tak zhruba tak vyzeral môj príchod do školy. Všetky oči sa zastavili na mne, na mojom tričku zakrývajúcom všetko včetne môjho hrdla, čiernych okuliaroch a bledej pokožke vystupujúcej oproti môjmu čiernemu oblečeniu.

Tomáš ma čakal pri lavici, v rukách veľkú kyticu ruží, na tvári kajúcny výraz. Zachránila ma Anička, ktorá práve vošla do triedy.

„No teda Des, kto by to bol do teba povedal?! Ešte ste neboli s Tomášom rozídení ani pol dňa a ty si nabrnkneš nášho nedobytného Ľuba?“

Nechápavo som na ňu hľadela a takisto celá moja trieda.

„Ale no tak, nehraj sa na neviniatko, videli ťa s ním odchádzať a odvtedy je nezvestný, nehovor mi, že ho nemáš u seba doma!“

„Mýliš sa...“

„Vážne?“

S potulným úsmevom sa ku mne nahla, keď mi došlo, čo chce spraviť, bolo už neskoro, strhla mi tričko z hrdla. Pripadala som si ako účastník v nejakej potrhlej reality – show, všetci upriamili zrak na mňa a potom ho presunuli na Tomáša, ktorý vyzeral šokovane, tak mu treba, parchantovi!

Do triedy vošiel profesor a to ma zachránilo od vypočúvania. Tomáš stále stál pri mojej lavici, ignorovala som ho a sadla som si.

„Des, ja ti to nevyčítam, každý robíme chyby...“

„Drž hubu! Do toho, čo som spravila alebo nespravila je ťa nič! Choď si za Janou!“

„Des, ja ťa milujem, bola to chyba, mrzí ma to! Stalo sa to len ten jediný ráz, úplne spontánne!“

„Pripadám ti snáď ako idiot? Volala mi, že je u doktora, mali ste to dopredu prichystané!“

„Ona prišla a zviedla ma, nevedel som, čo robím...“

„Samozrejme, na babu sa to vždy hodí najľahšie!“

„Ehm, ehm...“

Profesorovo zakašlanie nás vytrhlo z nášho rozhovoru, ktorý vôbec nebol tichý.

„Prepáčte, viac sa to nestane.“

Postavila som sa, prešla som k jeho stolu, zobrala svoj index a vypochodovala z miestnosti.

***

Zamierila som do knižnice, chcela som vedieť, čo sa to vlastne tento víkend dialo. Zaliezla som do oddelenia s bakalárkami a premýšľala, čo mám hľadať. Pohľad mi padol na jednu s názvom „Nadprirodzené bytosti a ich rozoznávanie v priebehu dejín“. Sadla som si s ňou do kresla a listovala v nej, tu ma nikto tak ľahko nenájde.

Zastavila som sa na obrázku nádhernej ženy s bledou pokožkou, upírky. „Nemŕtvi sú jedni z najobávanejších tvorov. Žijú v noci, pretože ich slnko spáli na prach. Ako ochrana proti ním slúžia strieborné posvätené kríže zaštítené pravou vierou v zmŕtvychvstalého Krista, svätená voda, hostia, cesnak...“

No, toto mi tak pomôže, ten chlap to evidentne opísal z nejakej knihy, tipujem tak maximálne z novoveku. No, ale fakt je, že to vysvetľuje jeho zmiznutie pri východe slnka, určite lepšie ako nič...

„...do domu vstúpia iba na pozvanie ... tak to vysvetľuje ďalšie veci ... po ich uhryznutí sa človek stáva ich otrokom...“ tak toto trošku prestrelili, nerobila som, čo chcel, i keď ... môže sa mi nabúrať do hlavy a niečo vo mne mu to okno otvoriť chcelo!

Zaklapla som knihu s jasným bojovým plánom...