2. kapitola

                                                               DÁVID
   
                                                                           Alea iacta est ...
                                                                                 (Julius Caesar)



Konečne sa vraciam domov. 
Otvorím bránu a snažím sa utíšiť Rudy pri mojich nohách. Teší sa domou a nedočkavo vrtí chvostom. Veď kto by sa netešil po troch mesiacoch strávených v kamióne, cez víkendy uviaznutý na parkoviskách. 
Snažím sa byť čo najtichšie, nechcem zobudiť mamu. Potichu otvorím dvere a hodím sa na gauč. Nemám už ani toľko sily, aby som išiel do svojej izby. Rudy sa uloží pri mojich nohách a zaspí ešte skôr ako ja.
Jej hlasné chrápanie sa ozýva v nočnom tichu. 

***

Zobudí ma vrčanie. 
Rudy zúrivo šteká. Prekvapí ma to. Chvost má stiahnutý, uši nastražené a jej hlas má zvláštny odtieň. Keby bola človek, prirovnal by som ho k hysterickému vreskotu. 
Na schodoch do mojej izby zbadám dievča, alebo skôr ženu, ak chcem byť presný. Pomaly, váhavo schádza dole, oči upreté na psa. Je pekná. Dlhé nohy, čierne vlasy a čierne oči, také oči som ešte nevidel. Naháňajú mi strach, ale zároveň ma priťahujú. Oči femme fatalis. 
Spomeniem si na dievča, čo u nás teraz býva, mama mi o nej hovorila cez telefón. To je určite ona.
Napoly spiaci vyskočím z postele z úmyslom utíšiť psa. Nie je to však potrebné. Žena natiahne ruku, akoby chcela psa pohladiť a on kňučiac utečie k mojim nohám. Zvláštne. 
Na tvári ženy zbadám smútok, ale možno sa mi to len zdá. Tvár má nepreniknuteľnú ako socha. Žiadne emócie, žiadny výraz.
„Dobré ráno,“ pozdraví váhavo. Nie placho, skôr akoby si nebola istá, či aj ja nezareagujem podobne ako pes. 
„Dobré...,“ som v rozpakoch. Staré tričko, slúžiace ako nočná košeľa, jej dráždivo prilieha na malé prsia a odhaľuje pevný zadok. To nenechá chladným žiadneho normálne muža. 
„Som Ema, váš nový nájomca,“ predstaví sa a natiahne ku mne ruku. Dychtivo sa po nej hodím. Má ju príšerne studenú. 
 „Teší ma.. Ja som Dávid. Mama mi nespomínala, že ste taká očarujúca.“
„A mne nepovedala, že jej syn je taký lichotník.“
„To je celá ona. Toto ti nepovie, ale to že som neznášal plienky ti určite spomenula.“
„Toto konkrétne nie, ale niektoré veci spomenula,“ usmeje sa. Má pekný úsmev. Nad ľavým kútikom sa jej zjavy rozkošná jamka. Škoda, že sa jej neodráža v očiach.
„O tom nepochybujem.“ 
Dokonca som si tým istý. Mama si nikdy neodpustí príležitosť vyrozprávať trápne príhody z detstva, ktoré mi do tváre vháňajú červeň.
Chápavo prikývne a odkráča do kuchyne. Ja idem za ňou a ustarostene pozorujem psa, ktorý sa pomaly zakráda za mnou a nakoniec sa skrčí v rohu kuchyne. Čo najďalej od Emy.
Usadíme sa ku stolu. Každý si pripravuje svoju porciu raňajok. Ona si natiera chlieb z maslom a jahodovým džemom a ja sa zatiaľ snažím nenápadne si ju poobzerať. Nie som veľmi úspešný, a tak s tým po chvíli prestanem. Stačím si všimnúť len štrngajúce náramky na ľavej ruke a zvláštne tetovanie medzi palcom a ukazovákom na pravej. 
„Koľko máš rokov?“ spýtam sa.
„Dvadsaťpäť.“
Prekvapí ma to. V tvári má niečo podľa čoho som usudzoval, že je staršia. Nie je to nič konkrétne. Nemá vrásky a až na mierne kruhy pod očami je jej tvár dokonalá. Sú to jej oči, ktoré ma donútili si to myslieť.
Na maminej izbe sa otvoria dvere a prerušia náš váhaví rozhovor. 
„DÁVIDKO!!!“ zavreští a hodí sa mi okolo krku. „Ako to, že si doma? Prečo si nezavolal? Nemám nič navarené.“
„Mami, pre boha, upokoj sa. Dostaneš infarkt, nie si už najmladšia.“ snažím sa ju od seba jemne odtrhnúť.
„Prestaň, veď som práve v najlepších rokoch. Už si sa zoznámil s našou prvou nájomníčkou?“ rýchlo mení tému.
Otočím sa k Eme. Hneď ako si všimne, že sa na ňu pozerám zmení tvár na bezvýraznú masku. Po chrbte mi prebehnú zimomriavky. Je pekná, to áno, a ak mám byť sám k sebe úprimný, pre mňa je viac, ako len trochu príťažlivá, ale má v sebe niečo desivé. Núti vás to premáhať nutkanie utekať od nej čo najďalej. 
„Áno, už som mal tú česť,“ usmejem sa.
„Tak to som rada, ale teraz sa choď osprchovať. Nevoniaš práve vábne.“ 
„Mama!!!“ rozhorčene zakričím. Cítim ako mi do tváre stúpa červeň. 
„Neurážaj sa. Je to pravda. No choď už.“ postrčí ma.
Kútikom oka zbadám Emu, ako zdvihne kútiky v sotva badateľnom úsmeve .
V duchu nadávam, ale sprchu už naozaj potrebujem. Rýchlo sa vyzlečiem a pustím na seba horúcu vodu. Je to neuveriteľne príjemné. 
Zabalím sa do uteráka a idem do svojej staronovej izby. Mama mi presťahovala všetky veci do bývalej detskej izby na prízemí, keďže podkrovie okupuje záhadná nájomníčka. V neusporiadanej hromade na posteli sa snažím nájsť niečo, čo by bolo aspoň ako tak nositeľné. Nakoniec vytiahnem obnosené rifle a tričko, ktoré som asi v živote nemal na sebe. Pozriem sa do zrkadla na stene - obstojné. Tričko je trochu vyťahané, ale čo už.
Teraz prichádza na rad sobotňajší program. Obvolám všetkých starých kamarátov a zistím, že všetci, až na jednu výnimku, z našej starej partie budú v sobotu v meste. Aspoň ich uvidím všetkých pokope po dlhej dobe. Málokedy sa stane, že sme v meste všetci naraz. Väčšinou sa stretávame dvaja, maximálne traja. 
V kuchyni sa pustím do práce. Navarím obed, vždy som to robil veľmi rád. Rudy si ľahne presne do prostriedku kuchyne a celý čas mi vytrvalo zavadzia. Chutí všetkým, aj Eme, ktorá sa po mojom nekompromisnom prehováraní predsa len pridá k nášmu stolu. 
Po obede si konečne ľahnem do postele. Je veľmi príjemné konečne ležať vo svojich mäkkých perinách zo známou vôňou. Zaspím okamžite a zobudím sa až o deviatej.
Večeru mi pripraví mama a sadne si ku stolu zatiaľ čo jem.
„Ty nebudeš jesť?“ opýtam sa s plnými ústami.
„Nie nemám chuť.“ 
Nastane ticho. V kuchyni sa ozýva len škrípanie príboru o tanier a moje prežúvanie. Mama sedí oproti mne a sleduje ma so šťastným výrazom na tvári.
„Mami, čo povieš na Emu?“ odhodlám sa nakoniec prerušiť ticho.
Chvíľu premýšľa. To ma presvedčí o tom, že ani moja mama nemá na Emu úplne vyhranený názor.
„Je to dobré dievča. Trošku tiché, ale dobré. Veľa o nej neviem. Nerada hovorí o sebe, radšej ma počúva. Viem o nej len to, že je z Nitry a má dvoch starších bratov. Mal by si ju vytiahnuť niekedy von, nikoho tu nepozná. Len sedí doma a celé hodiny číta.“
Nie som veľmi nadšený tým, kam náš rozhovor smeruje. Nedokážem si predstaviť, že by som tú bohyňu, ktorá asi práve teraz sedí vo svojej izbe nad knihou, niekam pozval. Viem si veľmi živo predstaviť jej reakciu. V mojej hlave sa vybaví bolestivá facka a voda stekajúca z tváre.
,Nebuď smiešny,´ poviem si. ,Nič by na teba nevylievala. Ak by nechcela ísť, proste by povedala nie.´
„Dobre, spýtam sa jej, či nechce ísť.“
Spokojne sa usmeje a zmení tému.
„Inak v sobotu nebudem doma.“
„Kam ideš?“ 
„Musím ísť pomôcť Gabike s otcom. V poslednej dobe do nezvláda. 
„Ani sa jej nečudujem. Neviem prečo deda nechcete dať do domova, bolo by mu tam lepšie.“ 
„Dávid, nemá už pred sebou veľa života. Nechceme aby zomrel sám.“
„Ako myslíte,“ postavím sa.
Mama natiahne ruku a postrapatí mi vlasy. Neznášam to.
Odpracem zo stola a idem sa prejsť. Chcem zobrať aj Rudy, ale nedokážem ju dostať z gauča, tak sa na to vykašlem. 
Je september. Neznášam tento mesiac, zostalo mi to ešte zo školských čias. Nikdy som nebol dobrý žiak, možno preto som skončil ako vodič kamiónu a v dvadsiatich siedmich bývam u mami. Po skončení školy som sa chcel odsťahovať, ale kým som stihol začať seriózne hľadať byt, otec zomrel. Mamu som nemohol nechať samu a tak som zostal. 
Ulice sú vyľudnené. Stromy oblečené do svojich jesenných šiat sa potichu zhovárajú. Závidím im ich pomalý život. Unavuje ma neustále byť v pohybe, každý deň prespávať niekde inde, s nikým iným. Zatúžim po mieste, kde by ma niekto čakal, po vyhriatom hniezdočku s človekom stvoreným iba pre mňa.