10. kapitola

                                                                 DÁVID

                         Sladké dieťa súčasnosti, uvidíš čiaru, ktorá sa rysuje medzi dobrým a zlým… 
                                                                                                              (Deep Purple)

Keď zbadám Natálku ležať na schodoch pred dvermi zľaknem sa, vyzerá ako mŕtva. Len Emin pokoj a vyrovnaný hlas my pomôže trochu sa spamätať. Zoberiem dievča do náručia a odnesieme ju do izby. Rudy nemá prístup do domu a tak zostane na dvore. Sledujem ako Ema rýchlo a šikovne vyzlečie Natálku a prikryje ju. Potom sa ide akoby sa nič nestalo osprchovať. Postielam postele. Eme na gauči, sebe na zemi, a rozmýšľam nad Natálkou. Popravde sklamala ma. Nikdy som si nemyslel, že ju takto uvidím. S povzdychom si ľahnem. 
„Už spíš?“ ozve sa potichu Ema, nechce zobudiť Barboru. 
„Nie,“ počujem šuchot prikrývky a zavzdychanie matraca pod jej telom.
„Neboj sa nič jej nebude. Zajtra ju bude príšerne bolieť hlava a bude jej na vracanie, ale inak nič.“ 
„Čo si podľa teba dala?“ spýtam sa.
„Neviem, niečo asi skombinovala z alkoholom.“
„Zajtra jej vyčistím žalúdok,“ zastrájam sa. 
„Nechaj to na mňa. Poviem jej príbeh.“ 
„Aký príbeh?“
„Uvidíš,“ povie, pretočí sa na druhý bok a zaspí.

Keď sa zobudím Ema je už hore. Sedí v kuchyni a fajčí. Pred sebou má hrnček kávy. 
„Čo nespíš?“ spýtam sa jej. Pozriem na hodinky, je len šesť. 
„Nemôžem, sú Vianoce,“ pokúsi sa o úsmev. Neoklame ma, cítim, že je za tým ešte niečo iné. Nijako to nekomentujem. 
V tichosti si urobím kávu a sadnem oproti Eme. Pozerá pred seba, akoby ani nebola v tejto miestnosti, niekam kam ja nemôžem vidieť. 
„Bojím sa,“ povie zrazu. Očami vyhľadá tie moje, vidím ako sa tie jej ligocú. Vlhkosť z nich ešte nepretiekla ale nie je k tomu ďaleko. Natiahnem sa a chytím jej miniatúrnu ľadovú ruku. 
„Neboj sa. Všetko bude dobré.“ poviem hlúpo. Pochybujem o tom, že ju to upokojilo. V podstate som to ani nevyslovil s tým úmyslom, bola to len naučená fráza, ktorej aj tak nikto neverí. 
Sledujem ako si potiahne z cigarety. Slastne pri tom zavriem oči. Ruka sa jej mierne chveje. 
„Ďakujem,“ povie po chvíli. Vymaní si ruku z môjho zovretia a postaví sa. Pri chôdzi sa dráždivo pohupuje v bokoch. Pristihnem sa pri tom ako si ju predstavujem nahú. 
„Hlupák,“ myslím si na svoju adresu. 
Počujem otvoriť dvere. Niekoho bosé nohy packajú po schodoch. Do kuchyne vojde Natálka. „Dobré ráno,“ pozdraví. Naplní si pohár a hltavo ho vypije. Opakuje to tri krát. 
„Vysvetlíš mi ten včerajšok? spýtam sa jej keď si sadne za stôl. 
Pokrčí ramenami.
„Trošku som to prehnala,“ povie nezaujato. 
„Trošku?“ zvriesknem. „Veď si o sebe vôbec nevedela.“ týčim sa nad ňou ako zlostný rotvajler. Prikrčí sa. 
„Dávid, upokoj sa, dá sa to vyriešiť aj v pokoji.“ začujem za chrbtom Emin hlas. 
Sadnem si. Neviem prečo ma ten jej ľadový pokoj ukľudní. 
„Natálka, ty tiež,“ ukáže na stoličku oproti mňa. Natálka na ňu váhavo pozrie a nakoniec si sadne. 
„To čo sa stalo včera večer môže zostať medzi nami, ak chceš.“ 
Chcem namietať, ale Ema zdvihne ruku a umlčí ma. 
„Môže to ostať medzi nami ak si vypočuješ, čo ti poviem.“ 
Natálka prikývne. Nepochybne je to možnosť ako z toho beztrestne vykorčuľovať. 
Ema sa zahľadí do diaľky a zase si potiahne z cigarety. Všimnem si ako sa jej trasie ruka. 
„Na začiatok by som chcela vedieť čo si si dala.“
Natálka zaváha. 
„Najprv sme si vypili a potom sme si dali nejaké tabletky.“ 
„Aj ja som začínala s alkoholom. V štrnástich som cítila potrebu utiecť pred problémami. Mala som pocit, že sa všetko na mňa sype. Nejdem to rozoberať, to nie je podstatné, ale proste našla som si partiu. Boli starší. Začala som s nimi chodiť von. Úplne nenápadne som sa dostala k alkoholu. Mohla som sa spiť a zabudnúť, bola to vítaná úľava. A potom mi ponúkli trávu. Prijala som to z nadšením, pocit eufórie bol ešte lepší. Ale môžem čestne povedať, že vtedy som ešte nemala ani tušenia čo sa so mnou deje. Rodičia ešte nič netušili. Jedine môj brat to vedel. Pokúšal sa mi pomôcť, dohovoriť, ale je som ho dohnala. Potom sa mi vyhýbal, uzatváral sa. Bola som smutná. Vtedy mi ponúkli extázu. Konečne som mala pocit , že všetko sa vyriešilo, problémy mi pripadali nepodstatné. Asi v tom období si konečne uvedomili aj moji rodičia, že sa niečo deje. Mala som pätnásť. Myslím, že ich naviedol brat, ale pochybujem že im to povedal otvorene. Veľmi som ho ranila. Začali sa hádky, domáce väzenie. A ja som na protest začala chodiť poza školu. Partiu som vtedy považovala za svoju jedinú rodinu. Na jednej párty som vyskúšala heroín. Páčilo sa mi to, bolo to úplne iné ako všetko predtým. Toto mi pomohlo zabudnúť naozaj.“ odmlčí sa. Pozrie ma mňa veľkými čiernymi očami akoby chcela aby som povedal: dobre a teraz odtiaľto vypadni. Ale ja pocítim jedine ľútosť. Nadýchne sa a pokračuje.
„Sama neviem ako som sa stala závislá. Herák bola jediná vec na ktorej mi záležalo. Prežívala som od dávky k dávke. Ale vyskytol sa problém, a to peniaze. Rodičia mi zastavili vreckové a ja som si ho nemala začo kúpiť. Tak som predávala jedinú vec, ktorá bola moja a nikto mi ju nemohol zobrať.“ prudko sa nadýchne. Odvrátim pohľad, aby som sa vyhol jej očiam, aby som nevedel čo tými slovami myslela. 
„V osemnástich som sa ale stalo niečo čo mi konečne otvorilo oči. Neodhadla som dávku. Skončila som predávkovaná v nemocnici. Potom prišla odvykačka. Natálka, nikdy ti neprajem aby si to zažila. Nevieš si predstaviť aké to je, keď tvoje telo túži iba po tom jedinom.“ pozrie sa na ňu. Je ešte bledšia ako obvykle. 
„Nechápem prečo mi to rozprávaš. Ja nie som závislá.“ rozhorčene sa ohradí Natálka. 
„Ja viem, ale chcem, aby si pochopila, že takto sa to všetko začína. Pomaly nebadane. Sama nepostrehneš kedy prekročíš hranicu.“ Ema sa nakloní k ponad stôl a zovrie jej ruku. „Sľúbila som, že to nepoviem tvojej mame a to aj dodržím. Ale ty mi na oplátku sľúbiš, že už nikdy nebudeš nič takéto robiť. Popravde nemám nič proti príležitostnému fajčeniu alebo pitiu alkoholu. Ale musíš vedieť, že nemá zmysel kráčať zbytočne na hrane. Je veľmi ostrá, stačí sa raz pokĺznuť a do smrti ti po tom páde ostanú jazvy. Teraz choď a nechaj si to celé prejsť hlavou.“ 
Sledujem Natálku ako vykráča z miestnosti. Pozriem na Emu. Myšlienkami tu nie je, pozerá dakam do diaľky a tvár má úplne bez výrazu. 
„Ema?“ poviem potichu. Obráti sa ku mne. „To čo si jej hovorila...je to pravda?“ spýtam sa. 
„Áno.“ odvetí vecne. Akoby hovorila o počasí. 
„Prečo si mi to nepovedala?“
„A prečo by som ti to mala hovoriť?“ spýta sa ma z ozajstným záujmom. Zahanbene skloním hlavu. Má pravdu, nemám žiadne právo vŕtať sa jej v živote. 
„Prepáč.“
„Nič sa nestalo,“ vydýchne dym. Podarilo sa jej urobiť pekný krúžok. Sledujeme ako sa pomaly rozplynie vo vzduchu. 
Zazvoní jej mobil. Tancuje na stole a vydáva piskľavú melódiu. Vidím ako zaváha, ale nakoniec predsa len zodvihne. 
„Ahoj,“ povie. Počúva ako jej niekto niečo zúrivo vykladá.
„Hlupáčik, upokoj sa,“ povie maznavo. Vyzerá šťastne.  
Kto jej to pre boha volá? A prečo ho volá hlupáčik? 
„Ak je to taký problém tak sadni do auta a niekde sa stretneme. Dobre?“ zase sa započúva. 
„Dobre, počkaj,“ zakryje slúchadlo rukou a nakloní sa ku mne. „Dá sa tu niekde prespať?“ 
„Neďaleko je motel. Ale neviem či funguje aj cez Vianoce.“ 
„Vraj tu je niekde motel. Pozri sa na nete či je otvorený.“ chvíľu nehybne sedí a pozerá do steny. „Tak príďte, budem vás čakať,“ zruší hovor a mobil položí na stôl. 
„Kto to bol?“ spýtam sa.
„Brat. Má problém s otcom.“ 
„Aký? Veď sú Vianoce! Problémy predsa teraz neexistujú.“
„Chcel si doviesť priateľa na večeru a on mu to zakázal. Vraj sa odmieta pozerať na dvoch buzerantov.“
Chvíľu mi trvá, kým môj mozog spracuje túto informáciu. 
„On je gay?“
„Áno, máš s tým problém?“ výhražne privrie oči, pocítim nebezpečenstvo. Po chrbte mi prebehnú zimomriavky. 
„Nie, len ma to prekvapilo,“ bránim sa. Stiahne sa a pohodlne oprie o stoličku. Zase sa zahľadí do diaľky a ja mám pocit, že sa pozerá nielen naprieč priestorom ale aj časom. 
„Čas. Čo to vlastne je?“ pomyslím si keď odpratávam zo stola.