Strach

Strach

Mali ste niekedy pocit, že Vás niekto prenasleduje a vždy, keď sa otočíte, nikto podozrivý tam nie je? Je úplne jedno, či je deň, alebo je noc, keď sa Vás tento pocit dotkne, snažíte sa ujsť, no jediné čo Vám pomôže, je teplo domova. Mne sa to tiež stalo.

Bolo leto. Aj keď bol večer, stále bolo fantasticky teplo a vzduch Vás lákal k vychádzke. Nie som typ človeka, ktorý sa rád vozí v aute, alebo nebodaj v mestskej hromadnej doprave, brrr...

Partička skvelých ľudí posedávala na terase. Horlivo sme debatovali o počasí, globálnom otepľovaní, rodičoch, škole, kamarátoch, o problémoch... no proste o všetkom, o čom môžu mladí ľudia rozobrať.

Z dverí vyšla mladá, veľmi pekná servírka. Mala okolo dvadsiatky, vysoká, štíhla blondína s príjemným pohľadom.

„Prepáčte, ale budem Vás musieť poprosiť, aby ste zaplatili.“ Nervózne sa ošila. „Budeme zatvárať.“ Dodala, aby vysvetlila celú situáciu.

„Tak Vás teda, slečna, poprosíme o účet.“ Povedal Daniel, hodil sľubný kukuč na servírku a sťažka vzdychol.

„Hneď Vám ho prinesiem.“ Sklopila zrak a odpochodovala do vnútra.

Zaplatili sme a ešte chvíľku sa rozprávali pred terasou. Potom sa začali dohadovať, ako kto pôjde domov. Nebývala som vo veľkom meste, takže ponuky na odvoz sa len tak hrnuli.

„Naozaj nejdeš? Je to len kúsok.“ Dávala mi poslednú šancu moja najlepšia kamarátka.

„Veď práve, je to len kúsok. Za 15 minút som doma.“ Odpovedala som bez rozmyslu a všetkým zakývala. Z kabelky som vytiahla MP3, slúchadlá pevne vrazila do uší a stlačila play. S hudbou sa lepšie kráča.

Prešla som ešte celkom rušným námestím, zablikalo na mňa pár svetiel známeho taxikára, ktorému som odmávala a s úsmevom na perách stúpila na chodník, popri hlavnej ceste. Presvišťalo okolo mňa ešte niekoľko aut, až kým som neprešla mimo centrum a nedostala do bludiska obytnej zóny.

Hudba mi znela v ušiach, podporovala rytmus chôdze a moju dobrú náladu. Cez celkom vysokú hlasitosť hudby som začula hádajúci sa pár v kuchyni. Vytiahla som slúchadlo z ucha. Pani nebola už mladá, ale ani stará, no jej hlas sa zarýval do uší, ako kričala. Očividne ju manžel niečím nahneval, alebo jej v niečom nevyhovel. Usmiala som sa nad svojimi myšlienkami a chcela si strčiť slúchadlo späť, keď za mnou niečo šuchlo. Inštinktívne som sa otočila a zazrela mačku vyskakujúcu zo odpadkového koša. Pretočila som oči, vydýchla a slúchadlo putovalo do ucha, no ten pocit, ktorý ma prekvapil, ma neopustil. Hudba už nebola taká upokojujúca a veselá ako predtým. Skôr som mala pocit, že otupuje moje zmysli.

Ako som išla ďalej, narastala vo mne túžba sa otočiť a skontrolovať priestor za sebou. Hlodanie vo mne, že niekto ide za mnou, bolo neskutočné. Počas chôdze som sa zvrtla a poobzerala sa okolo seba. Nič. Otočila som sa a vrkoč mojich hustých vlasov mi narazil do tváre, akoby sa ma snažil prebrať z tohto tranzu.

To nič nie je, to je len Tvoj pocit. Upokoj sa.  Hovorila som si v duchu a neprítomne vrtela hlavou v snahe vytriasť ho z hlavy, nikde inde zatiaľ nebol. Znovu som začula nejaké šuchnutie a opäť sa nervózne otočila. Teraz som už na chvíľku zastavila, znovu vytiahla slúchadlo a sledovala hru tieňov okolo seba. Bolo počuť iba jemné pofukovanie vetríka, ktorý ohýbal tenké vetvy stromov a kolísal ich listy. Nasucho som preglgla a pridala do kroku. Slúchadlo sa hojdalo v rytme chôdze, už som ho nedala späť, chcela som počuť niečie kroky za sebou, aby som sa mohla obrániť.

Pocit sa pomaly, ale isto začal meniť na strach. Čoraz častejšie som sa otáčala a stále znovu si dookola opakovala, že som paranoidná a nikto za mnou nejde. No nič nepomáhalo. Strach mi preliezal rukami, nervózne som si začala žmoliť tričko a srdce mi v hrudi začalo divoko biť, keď som sa znovu otočila. Strach sa plazil ako najúlisnejší had, vplietal sa mi do žalúdka a keď sa mi po dvadsiatom piatom ráze otočenia zdalo, že niekto vbehol do kríku, začala som utekať.

K domu som to mala už len pár metrov, no aj tie mi pripadali ako nekonečné. Nohy mi ťažkli. Keď som sa konečne dostala pred vchod, dychčala som, akoby som ubehla maratón. Trhnutím som rozzipsovala kabelku, venovala pár pohľadov okolo seba a vnorila ruku do nej. Zhaslo sa.

Prečo to debilné svetlo nemôže svietiť dlhšie ako tridsať sekúnd? Preletelo mi hlavou, keď moja ruka vyletela z kabelky a chňapla po vypínači. Znovu som sa poobzerala a znovu nikoho nevidela okrem tieňov. Blbé tiene.

Konečne som našla svoju spásu, kľúče. Začali mi preliezať medzi prstami a ja som nebola schopná nájsť ten pravý - červený. Som slepá. Hlavne sa upokoj. Vírili mi v hlave krátke, úsečné ale rozumné vety.

Mám!!! Skoro radostne som sa snažila napchať kľúčik do dverí. Znovu som sa obzrela za seba a v tom mi kľúče spadli na zem. Oboma dlaňami som si pošúchala tvár a zohla sa pre ne. Ďalší pokus bol zdarnejší. Zámok klapol a dvere sa otvorili, no svetlo opäť zhaslo.

NIE! Skoro som vykríkla nahlas. Potiahla som za guľu na dverách takou silou, že ani Bramo na nich im nepomohlo a narazili do steny. Vbehla som do vchodu, adrenalín mi prúdil v krvi a búšil v ušiach. Ťahala som dvere, aby sa zavreli rýchlejšie, moc mi to nešlo, ale pri predstave, že sa otočím chrbtom k nezavretým dverám, som nemala na výber.

Konečne som ich zavrela, rýchlosťou vetra som prekonala dve poschodia a odomkla dvere bytu. Zapadla som do vnútra a zavrela za sebou s väčšou hlasitosťou ako bolo potrebné. Rýchlo som zamkla a ešte pre istotu skontrolovala, či som naozaj zamkla. Oprela som sa chrbtom o dvere a zhlboka sa nadýchla.

Privítala ma známa vôňa, vôňa domova. Zošuchla som tenisky, zhasla na chodbe a ani sa neunúvala ich popratať. Kabelka pristála na gauči, prstom som strčila do gombíka na televízore a vytiahla zmrzlinu z mrazničky.

Toto je môj domov a tu som v bezpečí. Povedala som si v duchu, keď som vykladala nohy na stôl v obývačke a do úst strkala plnú lyžičku zmrzliny. Možno ma naozaj niekto sledoval, aj keď teraz mi to prišlo skoro až vtipné, no nič sa nevyrovná pocitu, keď sa cítite v bezpečí.