Smrť

Stojím tu. Sama. Mesiac mi robí spoločnosť. Ticho a nevtieravo. Vietor hrá okolo mojich uší pieseň. 
A zrazu. Stojí za mnou. Naposledy. Viem to. Už dlho ma chodí navštevovať. Noc čo noc prichádza a desí ma.
Zatúžim to vidieť. Otočím sa. Dnes je žena, krásna žena. Dlhé čierne vlasy. Planúce oči. Biela pleť. Stráca sa v nekonečne. Ona je nekonečno.
,,Neboj sa," povie hlas tichý, mrazivý.
,,Nebojím sa," poviem. Už sa nemám čoho báť.
Usmeje sa. Pokojne. Mrazivo.Vševedúco. Je veľmi stará. Stará ako život sám.
Vyvrátim hlavu dohora. Hviezdy. Veľa hviezd.
,,Čo tam bude? " Detinská otázka.
,,Pokoj ."
Chytí ma za ruku. Nežne obíjme. Nebránim sa. Sledujme hviezdy. Zdajú sa také vzdialené. Jej tvár je len centimeter od mojej.
Padá hviezda. Záblesk a je preč.
Smrť ma pobozká. Jemne. Pomaly. Príjemne. 
Bolesť sa stráca. Zavriem oči. Úľava. Pokoj. A tma. 
Najtmavšia a najtemnejšia. 
Nekonečná.