19.kapitola

19.kapitola

Schúlila som sa v izbe za zamknutými dverami a oddala tichému plaču. Po pár minútach na moje dvere niekto zaklopal a ozval sa tichý hlas.

„Barónka, smiem vojsť?“

„Nie som žiadna barónka, prestaňte mi tak všetci hovoriť!“

Marta sa už znovu neozvala a ja som si uvedomila, že si moju hrubosť nezaslúži, skutočne mi nič nespravila, dokonca mi dnes zachránila život, keby nevošla... Prehltla som hysterický výkrik, postavila sa a otvorila jej dvere.

„Prepáčte, Marta, ja viem, vy za to nemôžete, ak by ste neprišli...“

„To je v poriadku, barónka...“

Nemala som to srdce znova ju opraviť a tak som sa bez slov posadila na gauč, Marta ma nasledovala, sadla si vedľa mňa a pozorne ma prehliadla, neunikli jej moje červené oči a ani trasúce sa ruky.

„Slečna, smiem vám niečo povedať?“

Rýchlo som na ňu pozrela, už veľmi dlho ma neoslovila inak ako barónka, premýšľala som, prečo mi zrazu vyhovela. Na nič som neprišla, jej tvár bola nečitateľná a tak som iba trhane prikývla.

„Chcem vám rozpovedať príbeh mladého pána, tohto sídla a nás, obyvateľov podhradia.“

Znovu som prikývla, usmiala sa na mňa a natiahla ku mne ruku. Ucukla som, tak ju rýchlo stiahla a zamračila sa na mňa.

„Slečna, chcete vykrvácať?“

Nechápavo som na ňu hľadela, pozrela som na svoju ruku a až vtedy si uvedomila, že mi stále krváca. Znovu som na ňu pozrela, na jej vystretú ruku, do ktorej som jej tú svoju trasúco vložila. Natiahla sa po podnose, ktorý so sebou priniesla a začala mi ju ošetrovať, popritom rozprávala.

„Pred mnohými rokmi sa jeden veľmož zamiloval do svojej poddanej a mal s ňou syna. Keď jeho žena zomrela, oženil sa s ňou a ich dieťa uznal za svoje. Po smrti tohto veľmoža vyhnali jeho deti z prvého manželstva jeho druhú ženu aj s dieťaťom, ich nevlastným bratom a začali proti nim proces. Ženu upálili ako cudzoložnicu a mladého muža chceli upáliť spolu s ňou ako plod ich hriechu, avšak ho nemohli nájsť.

Tento muž bol odmalička dobrotivý k chudobnému ľudu, z ktorého pochádzal, ale vďaka otcovej priazni medzi nich nepatril. A tak sa stalo, že sa nad ním zľutovala jedna poddanská dedina, ktorá ho u sebe schovala, putoval z domu do domu, až kým ho po pár mesiacoch nenašli. Zavreli ho do väzenia a o týždeň plánovali priviesť do stredu dediny, kde by ho podpálili v dome, kde ho našli, celá dedina mala aj s obyvateľmi ľahnúť popolom, to bol podľa jeho najstaršieho brata dostatočný trest pre ľudí, ktorí mu pomáhali.

Dedinu nechal strážiť, takisto celu so svojim bratom. V noci prechádzala mestom upírka, ktorá navštívila aj väzenie a mladý šľachtic ju upútal svojou krásou, skôr, než ho však stačila zabiť, vyrušil ju strážnik a tak ušla, nechcela byť prezradená. U mladého muža nastala premena, nikto za nim nesmel a jedlo mu nenosili, tak to neodhalili, kým nebolo pre nich neskoro...“

Odmlčala sa, previazala mi ruku a podala pohár s vodou.

„Napite sa, budete dehydrovaná.“

Poslušne som si vzala pohár a vypila ho, čo na jej starej tvári vyvolalo úsmev.

„Myslím, že vám je jasné, kto bol oným šľachticom.“

Prikývla som a ona pokračovala.

„Keď premena skončila, prebudil sa celý hladový a tak, kým stihol vnímať, čo robí, zabil strážnika pred dverami a ďalších šiestich, ktorých privolal jeho krik. Konečne precitol a uvidel okolo seba spúšť, ktorú narobil. Spomenul si na ženu, ktorá ho očarila svojou krásou a postupne prišiel na to, čo sa vlastne stalo. Pribehol ďalší strážca a toho už zabil úmyselne, v dobe neustálych vojen nebola smrť ničím zvláštnym, sám zabil stovky mužov a toto boli pre neho iba ďalší nepriatelia.

Vyšiel z väznice, prebehol k dedine a tam zbadal strážcov, bolo ich cez päťdesiat, aby zvládli celú dedinu, ktorej obyvatelia boli zamknutí v pivnici najväčšieho z domov. Zabil strážcov, dával si pozor, aby nezobudil celé mesto, postupoval systematicky, ich krv už dávno nepil, aj tak jej mal v sebe viac ako dosť. Prešiel k provizórnej väznici, zabil ďalších strážcov a otvoril dvere. Keď ho ľudia zbadali, s krvou zaschnutou pri kútikoch úst a s nadpozemsky krásnou tvárou, onemeli od strachu.

„Nebojte sa, ja vám neublížim, neviem, kto mi to spravil, ale sľubujem, že vás odtiaľto dostanem v poriadku, riskovali ste pre mňa svoje životy a ja vám im ich hodlám neporušené vrátiť, vybudujeme si nové sídlo s podhradím, kde budeme v mieri žiť!“

Podzemím sa nieslo volanie na slávu, ktoré prebralo ďalších strážcov a tak nemali moc času, kým by zvolali poplach. Vybehol po schodoch a zabil zostávajúcich strážcov, naložil dedinčanov na loď, ktorú ukradol z prístavu a vyslal ich na more s prísľubom, že sa k ním do rána pridá, alebo zomrie. Preniesol všetkých mŕtvych na nádvorie hradu, kde sídlila jeho rodina a podpálil ich. Okolo sídla spravil ohňovú pascu, z ktorej nemal šancu nikto utiecť, preplával na loď, kde si ľahol do rakvy, ktorá tam už na neho čakala. Po západe slnka vyšiel na palubu a predniesol ďalšiu reč.

„Moji verní! Zostali sme bez domova, bez rodín a bez prostriedkov na živobytie. Opäť vám ďakujem za svoj život a sľubujem, že vám vybudujem nový domov!“

Ako sľúbil, tak aj spravil, zaobstarával im potravu, až kým nenašli miesto, kde sa usadili. Ak mu zo začiatku niekto aj neveril, po tejto ceste si získal všetkých, pretože splnil všetky svoje sľuby a nikomu z nich neublížil...“

Skončila svoje rozprávanie a podala mi podnos s jedlom.

„Jedzte, dnes ste ešte nič nezjedla.“

Skôr, než som sa stihla nadýchnuť, zahriakla ma mávnutím ruky.

„Vrátim sa, vy sa zatiaľ najedzte, potom sa môžete pýtať.“

Zavrela za sebou dvere a ja som sa vrhla na jedlo, ktoré bolo už tradične výborné.

***

Dvere sa otvorili a ja som sebou šklbla. Marta vošla a keď videla, ako sa vyplašene krčím v rohu, zamračila sa.

„Vy sa mladého pána stále bojíte?“

Ako si môže myslieť, že sa ho nebojím, veď ma skoro zabil! Prečítala si otázku v mojich očiach, sadla si za mnou a vzdychla.

„Neuvedomujete si, že vás ľúbi?“

Prekvapene som na ňu hľadela a otázka sa vydrala z mojich pier.

„Ako môžete tvrdiť, že ma ľúbi, veď ma skoro zabil!“

„Ale nezabil!“

„Len preto, že ste vošla!“

„Ako sa to vezme...“

Zamyslene sa zahľadela do diaľky a nad niečím premýšľala.

„Nemôžete viniť tigra za to, že je tiger...“

Pozrela sa na mňa a znovu začala rozprávať.

„Pred pár rokmi tu bola slúžka, ktorá mala o mladého krásneho pána hradu záujem, ale on si ju nevšímal, vždy svojich poddaných chránil a tak jej nechcel ublížiť. Keď už nevedela, čo má spraviť, napadla ju hlúposť, keď upratovala v jeho pracovni, naschvál sa porezala...“

Pozrela na mňa a prikývla.

„Áno, zabil ju, dodnes si to vyčíta, ale nebola to jeho chyba. Vedela, že je upír a že je nebezpečný, nikdy nemohol vydržať takéto pokušenie...“

„Čo jej rodina?“

„Stále slúžia na hrade. Bola to moja sestra...“

Uvidela môj prekvapený pohľad a pokúsila sa o úsmev.

„Nemohol za to, bola to len a len jej chyba, ak by to bola nehoda, mohol by si to vyčítať, ale takto... Preto vám tvrdím, že vás musí ľúbiť, odkedy ste tu, nebol na love a dostáva len málo krvi od nás. Premýšľajte nad tým...“

Nepokojne som sa zahniezdila, neverila som jej ani pol slova, určite ju za mnou poslal, i keď, nemohol vedieť, čo sa dnes stane...

„Barónka, nechávam vás samu, onedlho svitá a pán sa vracia.“

„Ako to viete?“

„Vy ho necítite?“

Mrazivý dotyk vznešenosti sa vznášal nad hradom, áno, cítila som jeho prítomnosť. Uklonila sa a zavrela za sebou dvere mojej izby.