14.kapitola

14.kapitola

Cinkotanie riadu nikdy nebolo spánku prospešné, prehodila som sa na druhý bok a snažila sa ho ignorovať. Pomaly sa mi vracali spomienky na včerajšiu noc a v momente, keď Marta rozhŕňala závesy, som skríkla.

„Nie!“

Marta poplašene zastala, závesy už však boli odhrnuté. Poobzerala som sa okolo seba, ale Sebastiana a ani hŕbu popola som nezbadala.

„Slečna, deje sa niečo?“

Hrýzla som si peru a premýšľala, či vie, komu vlastne slúži. Ešte raz som sa pozrela vedľa seba, na vankúši ležala obálka s mojim menom.

„Nie, nič.“

Usmiala som sa na ňu a vliezla do kúpeľne s listom v ruke.

„Odišiel som od teba až nadránom, si roztomilá, keď spíš! Skúsim ich odtiaľto nejako dostať, Sebastian.“

Po pár minútach som si sadla k oknu a s jedlom v ruke sledovala slnko, kým nezapadlo. Po jeho posledných lúčoch začal pre mňa deň, otočila som sa a zostala prikovaná na mieste. Na mojej posteli sa rozvaľovala Scarlett a prepaľovala ma svojim nenávistným pohľadom.

„Vidím, že sa Sebastian za ten čas bezo mňa rozhodne nenudil, našiel si novú milenku, zrejme ho to riziko, že ťa zabije, vzrušuje.“

Všetko vo mne vzkypelo hnevom a spravila som to, čo chcela, povedala jej pravdu.

„Nie som jeho milenka a nikdy ani nebudem!“

Usmiala sa, ale ten úsmev neveštil nič dobré.

„Tak takto to je, slečna nedobytná... Chce ťa len preto, že ťa nemôže mať! Keď mu podľahneš, vysaje z teba život ako zo všetkých ostatných!“

V mojich očiach sa zaleskol vzdor, ja mu predsa nepodľahnem! Ona si to však zrejme vysvetlila inak a znovu spustila.

„Tak ty si myslíš, že ho neprestaneš baviť? Môžeš byť pre neho zaujímavá nanajvýš pár rokov, v tom prípade ťa premení a keď ho prestaneš zaujímať, proste ťa odhodí...“

„Nemyslím, nie som taká nezaujímavá ako ty!“

Neviem, čo ma to popadlo, provokovať upírku, to môžem vážne spraviť iba ja! Zavrčala a skočila po mne, niečo ma však odhodilo v opačnom smere a ja som skončila vo vani, kým som sa vynorila, dvere boli zavreté a ja som počula iba tlmené vrčanie doprevádzané ničením môjho nábytku...

***

Snažila som sa rozlúštiť hlasy a priradiť k nim osoby, onedlho zaznel pridusený výkrik, po ktorom nastalo ticho. Ešte chvíľu som počúvala za dvermi, kým som sa odvážila a vykukla z nich. V izbe bolo všetko rozbombardované, z nábytku zostalo pár črepov a triesok. Zízala som na to asi minútu, kým som si to v hlave ako tak snažila usporiadať. Zo zdola zaznel ďalší výkrik a teraz som s istotou vedela, že bol ženský, zostalo mi iba dúfať, že je Sebastian v poriadku, ak ho zabijú, budem ďalšia v poradí. Aby som zahnala chmúrne myšlienky, začala som triesky hádzať do ohňa a upratovať. Kreslo z prelomu 18. a 19. storočia skončilo na padrď a postupne vykurovalo zbytky mojej izby, chcela som hodiť do ohňa aj jeho posledné zvyšky a vtedy mi niečo napadlo – v mojej ruke som zvierala štyri dlhé kusy dreva...