1.kapitola

1.kapitola

„Des, prosím ťa, zapíš ma, zdržím sa u toho doktora asi celý deň, je tu toľko ľudí...“

„Jasné! Jani, zapíšem ťa, budem na teba myslieť, aby si sa rýchlo vybavila.“

Telefón ohluchol a ja som vybehla posledné schody na poschodie s učebňou. Išla som trochu neskoro, ale to nevadilo, profesor aj tak vždy meškal. Zostávali nám posledné dva týždne školy a začne skúškové, tentoraz som sa ho však neobávala, všetky skúšky sme si dali tento týždeň, budúci týždeň je zápočtový, môj index sa zaplní a ja si budem môcť užívať prázdniny.

„Des, máme voľno, starík sa nedostavil.“

„Aha, to je fajn, len som sa sem dnes vôbec nemusela trepať!“

Otočila som sa na podpätku a utekala na bus, Tomáš, môj skoro – snúbenec, ma dnes voľno, tak ho aspoň prekvapím, určite bude ešte spať. Dobehla som na zastávku v momente, keď autobus pristál, vbehla som dovnútra a posadila sa úplne dozadu. Potrebovala som premýšľať...

Moji rodičia sú už päť rokov mŕtvi, sestra práve dokončila školu, vydala sa a odsťahovala. Môj dom je úplne na samote a ja som v ňom zostala sama, plánujem navrhnúť Tomášovi, aby sa ku mne nasťahoval, dnes je na to dokonalá príležitosť...

***

Odomkla som si, kľúče sme si vymenili ešte skôr ako sme začali rozprávať o svadbe. Prešla som potichu bytom, aby som ho nezobudila a nakukla do spálne.

„Janka?“

Do mojej hlavy pomaly prenikal obraz, ktorý som mala pred očami – môj Tomáš, nahý, na ňom obkročmo posadená moja najlepšia kamarátka, nahá...

Otočila som a vybehla z jeho bytu, bežala som na zastávku, skočila do prvého autobusu a tam sa zložila. Môj mobil nepretržite zvonil a tak som si vypla zvuk. Nech si volajú, ani jedného z nich už nechcem v živote vidieť!

Môj dom, moja oáza ... vymenila som si zámok!

***

Anna, spolužiačka a kamarátka, ma už niekoľko krát volala do baru, ale až dnes som mala chuť spiť sa do nemoty. Vzala ma do centra mesta, išli sme spolu s niekoľkými jej kamarátmi, polovica z nich sa na mňa pozerala, ako keby rozmýšľali, aká som v postelí, to som si zas vybrala spoločnosť.

Sadla som si k baru, z každej strany si ku mne sadol jeden z chalanov a začali do mňa liať chľast, zrejme si mysleli, že budem povoľnejšia, možno sa moc nemýlili. Po pár tequilách nasledoval tanec, ďalšia tequila, tanec. Všetko som vnímala rovnako ostro ako na začiatku, chalani javili evidentne záujem, ale ak by sa ma dotkli, obsah môjho žalúdka by asi skončil na parkete...

Cítila som na sebe očí, ktoré ma sledovali, hoci ich majiteľa som nevidela ... alebo som paranoidná. Tequila za tequilou konečne začala pôsobiť, moje vnímanie sa obmedzilo len na hudbu a tanec. A vtedy som ho uvidela. Stál na opačnej strane parketu, opieral sa o bar, nadpozemský vo svojej kráse, svoje prekrásne oči upriamené na mňa. Jeden z chalanov, ktorého meno som už zabudla, ma otočil a tak som ho nachvíľu stratila. Keď som sa pretočila naspäť, už tam nestál, možno bol len výplodom mojej fantázie a množstva alkoholu v mojej krvi...

Stále som na sebe cítila cudzie oči, ale ich majiteľa som už nezahliadla, namiesto toho som si všimla, že Anička zmizla bez stopy. Otočila som sa na Ľuba, jeho meno sa mi konečne vybavilo, a snažila sa prekričať hudbu.

„Kde je Anna?“

„Asi sa išla zabaviť s nejakým chalanom, tí sa už nevrátia...“

Fajn vedieť, že všetky moje kamarátky stoja za veľa, jedna spí s mojim chalanom, druhá ma nechá samú na diskotéke s neznámymi ľuďmi...

Pozrela som sa na Ľuba, ktorý ma uprene pozoroval, zdal sa byť vcelku triezvy.

„Chceš ísť už domov? Nemala by si ísť sama, pôjdem ťa odprevadiť.“

Taxík sa mi zdal lepší nápad, ale fakt je, že bývam len pár kilometrov po ceste...

„Ok, poďme...“

***

Kráčali sme tichou nocou, bolo krátko pred svitaním, keď sme zabočili na opustenú cestu, priblížil sa ku mne, asi si to ani neuvedomil.

Pýtal sa ma na rôzne veci, od rodičov až po školu, príjemne sa s ním kecalo, ale asi by som mu mala nejako nenápadne naznačiť, že to nikam nepovedie...

Asi kilometer od môjho domu zastal a usmial sa na mňa, možno nie sú všetci chalani až takí debili...

„Nechcela by si zájsť zajtra na večeru?“

„Ehm, ja, vieš...“

„Fajn, len som sa spýtal, maj sa!“

Otočil sa a odchádzal, no čo, naivita nie je trestná... Sledovala som ho, kým nezmizol za rohom a potom som pokračovala v ceste.

Stále som na sebe cítila cudzie oči, nebolo to nepríjemne, ale ani príjemne. Spoza rohu sa vynorila mužská postava a moje srdce vynechalo dva údery. Spoznala som v ňom to prekrásne stvorenie z baru, blížil sa ku mne a ja som ho hypnotizovane sledovala. Na jeho dokonalej tvári pohrával jemný úsmev, nevedela som, či sa mi chce odpadnúť z neho, alebo to spôsobil alkohol...

„Prečo kráčaš sama? Pre takú prekrásnu mladú dámu to nie je práve bezpečné.“

Usmial sa a ponúkol mi svoje rameno, ktorého som sa chytila. V mysli sa mi usídlila jediná myšlienka – aspoň to tomu parchantovi vrátim!

Jeho oči ma stále pozorovali, cítila som ich na sebe, ako sme v tichosti kráčali k môjmu domu.

„Máš niekoho doma?“

Spýtal sa ma, oči stále upreté na mňa. Zakrútila som hlavou, oči upriamené na moje špičky. Oprel ma o stenu pri dverách, moju hlavu dvihol prstom a pobozkal ma. Logické uvažovanie bolo v prdeli vďaka alkoholu a toto mu nepomohlo... Pomaly zišiel perami na môj krk, zaklonila som hlavu a ucítila bolesť. Moc som toho nevnímala, klesla som v jeho náruči, s jeho perami prisatými na mojom hrdle.

Ďalšie, čo som dokázala zaznamenať, bolo pridusené zavrčanie a slnko, ktoré mi svietilo do očí skrze viečka. Neochotne som ich otvorila a poobzerala sa okolo seba. Zrejme som tu zaspala, žiadne nádherne stvorenie tu so mnou nebolo... Doplazila som sa k dverám, otvorila ich a zaľahla oblečená do postele...