Prolog

Miestnosť je prázdna. Jediný nábytok, ktorý sa tam nachádza je starý stôl polepený od špiny a stolička. Niekoľko ohorkov cigariet je rozhádzaných po podlahe, ale inak nič nenasvedčuje tomu, že tu niekto bol. Iba... Iba biely papier ležiaci na stole. Atrament je rozmočený slzami a roztasené slová sa skoro nedajú rozoznať.


Ako to, že celý môj život sa zrútil? Neviem. Stále dookola si kladiem otázku ako som sa do tohto celého mohla zapliesť. Odpoveď aj tak nepoznám. Pozná ju len Boh, a aj ten je na pochybách.
Upadla som do temnoty. Všetko sa prevrátilo naruby. To čo bolo predtým svetlo je teraz tma. To čo boli rozprávky je zrazu pravda. Bojím sa. Každá bunka v mojom tele sa skrúca od strachu. Príšery ožívajú.
Vraždy, všade je plno mŕtvych a nikomu sa to nezdá čudné. Nikomu!
Teraz som na rade ja. A on je preč, odišiel a už sa nevráti. Ja za to môžem, ja som ho vyhnala. Nikto ma nemôže zachrániť. Zabijú ma.
Nechcem zomrieť. Chcem aby sa vrátil, aby ma prišiel objať.

Milujem ho.

Bože, prosím, nech sa vráti.

Vietor zafúka. Dostane sa dnu pootvoreným oknom a samopašne zavýska. Biely lístok sa zdvihne, narazí do steny a zostane ležať na špinavej podlahe, tam kde ho nikto nikdy nenájde.