7. kapitola

ŠIALENÁ 1. ktorý má silnú poruchu rozumových schopností, pomätený, choromyseľný, bláznivý 2. expr. krajne intenzívny, veľmi veľký, strašný

Ženieme sa nocou. Hoci sa Sam pokúša z auta vyžmýkať maximum, naši prenasledovatelia sú nám pätách. A Sam je už pomaly na pokraji bezvedomia, stratil obrovské množstvo krvi.
"Myslím, že už nevydržím dlho. Musím zastať."
"Zastať? Zošalel si?"
Ale nedbá na mňa a zamieri autom ku krajnici. Potiahne ručnú brzdu.
"Ak by a niečo stalo GPS ťa navedie presne na miesto určenia. Musíš okamžite vyraziť, kým neprídu ďalší..."

"Ale ja som nikdy nešoférovala!"
"Auto má automatickú prevodovku, stačí pridať plyn a ideš. A teraz skrč hlavu."
Nadýchne sa a vystúpi. Chcem mu ešte niečo povedať, ale nemám možnosť, dvere za sebou zaplesne.
"Samael, nemysleli sme si, že ti zveria takú dôležitú úlohu." ozve sa mužský afektovaný hlas. Opatrne nadvihnem hlavu a pozriem sa von zadným oknom. Sam sám stojí uprostred štyroch desivo sa tváriacich mužov.
"Ako ste si všimli zverili mi ju. A teraz by ste sa mohli pekne otočiť a otcovi odkázať, že Laru nedostane."
"Sam, nechceme ti ublížiť, raz nás máš viesť, ale ak neodstúpiš, budeme to musieť urobiť." povie chladným hlasom najvyšší z nich.
"Už som si vybral život, ktorý chcem žiť. Nesúhlasím z postojom svojho otca."
"Ale ani z Michaelom." vyštekne ďalší.
"Nie," pripustí Sam, "podľa mňa by vás mal všetkých vyhubiť ako šváby."
Potom bleskurýchle vytiahne dve pištole spoza kabáta a začne strieľať. Je to rýchle, skoro si ani nestačím uvedomiť čo sa deje, len ho fascinovane pozorujem. Každý výstrel sprevádza ostrý záblesk pri hlavni zbrane. Prvý padne muž po Samovej pravici, zasiahol ho presne mierený výstrel medzi oči. Nasleduje ho muž oproti neho a nakoniec padne aj tretí. Výjav sa spomalí a na okraji cesty stojí len Sam a najvyšší z mužov. Okolo prejde osamelé auto, vodič trošku stiesnene zovrie volant a vrhne na nich kradmý pohľad.
"Samael, nechcem ti ublížiť, som tvoj služobník." hovorí muž, v jeho hlase cítim strach.
"Ja viem Mefistofeles, práve preto nemám na výber."
Stlačí spúšť a mužovi oproti nemu prevŕta čelo nad ľavým obočím. Lenže muž vystrelí tesne po Samovi a hoci je jeho guľka vďaka Samovmu zásahu vychýlená z kurzu zasiahne ho do ľavého pleca. Sam sa zakolíše a stratí rovnováhu.
Jediný pocit, ktorý mi v tej chvíli víril v telo bol príšerný strach. Bála som sa o seba a ešte viac o Sama.
"Sam, Sam," opakujem jeho meno trasľavým hlasom, keď sa mi podarí otvoriť dvere na aute. Dotackám sa k nemu.
"Lara, musíš vypadnúť. Za chvíľu tu budú ďalší." hlas má slabí.
"Nie," krútim hlavou, "nemôžem ťa tu nechať!"
"Lara, musíš. Choď už!"
"Nie!" môj hlas znie rozhodne. Nemienim zbabelo zobrať nohy na plecia. Pomôžem mu posadiť sa a následne namáhavo vyštverať na nohy. Ruky mám klzké od jeho krvi, ktorá mu vyteká z oboch rán a on skoro celou váhou spočíva na mne. Je taký ťažký!
"Si hlúpa, Lara," ospalo zaševelí, keď mu pomáham na sedadlo spolujazdca. Nepočúvam ho. Otočím kľúčikom v zámke a auto po zakašľaní spokojne pradie. Pridám ply. Nikdy predtým som sama nešoférovala, iba ako malé dieťa som sedávala otcovi na kolenách a točila volantom. Mám ťažkú nohu, auto vyrazí príliš prudko. Po pár metroch sa upokojím a spokojne sa usmejem, ide mi to celkom dobre. Ženský hlas z GPS ma upozorní, že o tristo metrov musím zahnúť doľava.
"Sam, Sam! Ako sa cítiš?"
"Ako sa asi môžem cítiť?" ospalo odpovie.
Na tvári ma kropaje potu a jeho tričko je celé zakrvavené.
"Vydrž, už tam za chvíľu budeme."
Namáhavo prikývne. Bože len nech vydrží. Prosím, nech vydrží.
Terigáme sa po poľnej ceste, okolo nás sú len polia. Nikde nevidno žiadny dom. A podľa GPS máme pred sebou ešte desať kilometrov!
Šliapem na plyn ako šialená, auto nadskakuje a hádže nás zboka na bok. Sam niekedy bolestivo sykne. Ale ja nemám čas ísť pomaly, každú chvíľu môže vykrvácať. Rana na ramene je našťastie skoro úplne suchá, guľka asi zastavila krvácanie, ale rana na boku je naozaj veľmi vážna.
A nakoniec, vtedy keď sa Samov dych začína pomaly strácať, uvidím stromy a medzi nimi nádherný veľký biely dom. Nikdy som ešte nevidela niečo také nádherné, vychádzajúce slnko ho farbí do ružova a starodávne oblúky vyzerajú silné akoby držali celú váhu sveta.
"Už sme tu!" vykríknem vzrušene. "Sam, vydrž. Už sme tu!"
Pridám plyn a prekonám posledných pár metrov. Nešikovne zaparkujem pred hlavným vchodom, kolesá vyhodia niekoľko kamienkov do okien.
"HALOO!" vreštím. "POMÔŽTE MI. HALOOOO!"
Dvere sa otvoria a na nádvorie vybehne niekoľko ľudí. Zbežne ma prebehnú pohľadom a zrejme skonštatujú, že som v poriadku, lebo otvoria dvere a svoju pozornosť obrátia ku Samovi. Vytiahnu ho na trávnik a jeden z nich mu do žili zavádza ihlu, druhý nad ním drží vrecúško z krvou.
"Bude v poriadku?" spýtam sa ich. Jedna žena na mňa pozrie a prikývne. Potom mi už nevenuje pozornosť. Všimnem si starostlivý výraz v jej očiach. Niekto doniesol nosidlá, spoločnými silami ho na ne položia.
"Slečna Lara, už vás očakávajú," začujem za sebou príjemný mäkký mužský hlas. Otočím sa. Predo mnou stojí asi päťdesiat ročný muž v obleku a starostlivo uhladenej košeli. Vlasy má sivé, zato oči mu nepokojne blúdia okolo.
"A čo Sam?"
"Bude oňho dobre postarané, nemusíte sa báť. Poďte." Jemne ale dôrazne ma chytí za lakeť a ťahá ma k veľkým dreveným dverám. Dom je vo vnútri zariadený pekne, moderné sa tu mieša z tradičným. Keď prechádzame okolo veľkého zrkadla otočím k nemu hlavu. To čo tam uvidím ma šokuje. Vyzerám príšerne. Pod očami mám hlboké čiarne kruhy, jednu šošovku som musela niekde stratiť, lebo jedno oko mám až príliš zelené, pôsobí to trochu komicky. Na tvári mám krvavé šmuhy a šaty špinavé. A som taká unavená, najradšej by som si ľahne hneď sem na ten mäkučký koberec. Zastaneme pred dverami z vyrezávaného dreva. V sekunde kým ich otvoria si dokážem všimnúť boj, ktorý je na ňom zobrazený. Jeden prebodáva druhého.
Oslepí ma žiara v miestnosti, bolestivo sa mi zabodne do unavených oči. A potom uvidím sieň takú nádhernú ako nič, čo som doteraz videla. Je vyzdobená svetlom, inak ju neviem opísať. Iba svetlo odrážajúce sa z tisícov lesklých sklíčok je jej ozdoba. Nádhera.
A vtedy si uvedomím dve postavy odeté do bielych rúch, ako na mňa pozerajú. Mám pocit, že mi vidia až do žalúdka. Je to nepríjemný pocit.
Jedna postava sa potichu rozvzlyká keď ma ňu pozriem. Druhá roztiahne ruky akoby ma chcela objať.
"Dcéra moja, konečne si doma."