24. kapitola

Samov pohlad:
Zaváham, nemal by som to robiť. Je rozrušená, bude to ako keby som pretiahol podnapité dievča. Ale do čerta s tým. Pozerá na mňa tak hladne, že je jasné, že to chce aj ona.
Nakloním sa ešte bližšie, tak, že sa nám dotýkajú nosy, ale nepobozkám ju. Nechám ju nech to rozhodne sama.
Jej teplý dych cítim na tvári, jediné čo vidím sú jej zelené oči s rozšírenými zreničkami pozerajúce na mňa.
Stane sa to rýchlo, ani si to nestihnem vychutnať. Privrie oči a doslova sa na mňa vrhne, akoby som bol jedlo. Skoro bolestivo ma začne bozkávať, jazykom robí veci, ktoré zatiaľ žiadne dievča nerobilo, vzrušuje ma to. Zubami mi zovrie peru a stlačí. Zastonám jej do úst.
"Nemali by sme ..." začnem hovoriť, ale jej ústa mi v tom zabránia. Nenásytne ma bozkáva a nepustí ma k slovu.
Chytím ju a odtlačím od seba s použitím nemalej dávky sily. Stále mi ako zhypnotizovaná pozerá na ústa.
"Chéri, nemali by sme to robiť. Tvoj otec nebude nadšený."
"Do čerta s mojím otcom," vykríkne a chce ma znova pobozkať.
"Chéri, počúvaj ma. Minútu, dobre?" váhavo prikývne a uvoľní sa. "Lara páčiš sa mi, to je pravda, ale neviem, či to všetko stojí za to. Ja som Temný. Nie, počúvaj. Som Temný a navždy ním zostanem. V skutočnosti mám vznešené ideály Anjelov svetla veľmi hlboko na jednom tmavom mieste. Nesmej sa." zahriaknem ju keď sa pri mojom prirovnaní zachichoce. "Hovorím ti pravdu. Nemám výčitky, kvôli tým ľuďom, ktorých som zabil a nikdy mať nebudem. A bolo ich veľa."
V kúpeľni zavládne ticho. Lara nepohnuto sedí a spracúva informácie. A potom sa otočí ku mne.
"Chcem sa ťa niečo spýtať, ale prisahaj, že mi povieš pravdu."
"Prisahám," odvetím bez zaváhania. Aký som len hlupák.
"Ako si ma našiel?"
Odvrátim pohľad. Túto otázku som naozaj nečakal. Skôr som čakal, že sa spýta koľko ľudí som zabil. Ukazovákom mi otočí tvár a prinúti ma pozerať jej do očí.
"Ako?" zopakuje otázku.
"Počula si o spojení medzi anjelmi?" spýtam sa jej namiesto odpovede.
"Áno, vzniká medzi tými, ktorý skutočne milujú, alebo medzi priateľmi na život a na smrť. Je to dosť zried ..." a vtedy sa zarazí. Pozrie na mňa rozšírenými očami. "Chceš povedať, že medzi nami je spojenie."
"Áno."
"Ale ako? Prečo o tom neviem?"
Usmejem sa. Teraz vyzerá taká zraniteľná a zmätená. Tá nenásytná Lara, spred pár minút je preč. Takto sa mi páči viac.
"Neviem. Možno preto, že som si tak veľmi želal aby si to nezistila. Alebo je to puto len jednostranné." myknem plecom. Odpoviem len na tú druhú otázku, na tú prvú si musí nájsť odpoveď sama.
"Nie je jednostranné." vykríkne, ale potom sa zarazí a začervená sa.
"Chéri, no tak." zasmejem sa a postavím sa s ňou v náručí. Je nahá, ale teraz to už nie je sexuálne. "Umy sa, dobre." Postavím ju do vane a rýchlo sa vytratím z kúpeľne.
Toto bolo naozaj šialené. Utiekol som pred nahou babou, ktorá ma očividne chcela. Naozaj nie som normálny.
"Tak čo Samael?" začujem hlas za sebou.
"Herald, prosím ťa." prevrátim oči a chcem sa popri ňom prešmyknúť. Ale jeho ruka mi pevne stisne zápästie a zabráni mi utiecť.
"Čo to má znamenať? Vravel si, že si sa zmýlil, že celé to bola veľká chyba. Vravel si, že spojenie sa vytratilo. Nevidel som ho, veril som ti. A teraz sa oblizuješ s Michaleovou dcérou. Samael, ty nie si jeden z nás, nedokážeš nás úplne pochopiť."
"Myslíš si, že to neviem!" vykríknem rozhorčene. "Prečo som sa jej podľa teba vyhýbal a zobral som všetku prácu na druhom konci sveta. Bolo to len preto aby som to spojenie oslabil. Ale nepomáha to, do čerta. Vôbec to nepomáha. Stále ju cítim. Nevieš si predstaviť aké ťažké bolo od nej teraz odísť keď tam stojí nahá."
Heral na mňa skúmavo pozrie.
"Sam, je mi to ľúto. Ale to dievča je Manquer lumière, nemôžem ti dovoliť ..."
"Neboj sa, všetky svoje končatiny od nej budem držať čo najďalej." vzdychnem unavene. Vytrhnem si ruku z jeho zovretia a zamierim si to do Darenovej izby. Pri tom chlapcovi som mal taký zvláštny pocit, behali mi z neho po chrbte zimomriavky.
Odomknem dvere a vojdem.
Chlapec leží pokojne na posteli, ruky má založené za chrbtom a pozerá do stropu.
"Tak už ma pustíte?" spýta sa znudene.
"Nie, ešte nie."
Daren vzdychne a potom sa pozrie na mňa.
"Viem, kto si." povie zrazu. "Máš okolo seba to isté ako ten chlap čo raz prišiel za otcom a vyhrážal sa mu. Videl som ho v jeho pravej podobe." zašepká.
"Toto je moja pravá podoba." namietam na to jediné čo môžem.
"Neverím. Aj on vyzeral normálne ale potom sa premenil. Tvár mal podobnú démonom a na chrbte mal krídla."
"Musíš mi veriť. Toto je moja pravá podoba. Nie som ako on, som len polovičný Temný."
Chlapec na mňa pozerá a potom sa opäť zvalí na posteľ.
"A máš krídla?" spýta sa.
"Mám."
"Ukáž!" znie to skôr ako rozkaz, ale napriek tomu mu vyhoviem. Roztiahnem krídla, ktoré som doteraz skrýval vo svojom vnútri. Chlapcovi sa rozšíria oči, ale nevykríkne ani neurobí nič čím by vyjadril svoj úžas.
Z jeho izby sa vytratím rýchlo, ale ten zvláštny pocit z jeho osoby sa nestratil.
Karina mi večer ustelie na gauči, pretože dve hosťovské izby obsadili Lara a Daren. Neprotestujem, mne je aj tak jedno kde spím.
Dom stíchne, všetci už pravdepodobne zaspali, ale ja stále ležím a bdiem. Snažím si to všetko čo mi dnes Lara povedala usporiadať a vyvodiť s toho nejaký logický záver, ale nedarí sa mi to. Nemôžem sa pokúšať preniknúť do podstaty zložitých plánov môjho otca keď mi stále po rozume chodí Lara. Teraz keď spokojne leží si ju môžem beztrestne vychutnávať myšlienky na jej nahé telo a predstavovať si čo by sa si stalo, keby som v tej prekliatej kúpeľni nebol zastavil.
Z hora začujem otváranie dverí a tiché kroky. Okamžite viem, že to je Lara. Prevalím sa tak aby som mal výhľad na schody. O pár sekúnd ju zbadám ako kráča dole len v nočnej košeli, ktorú jej požičala Karina. Neurobila to veľmi nadšene. Ale pristala jej, svalnaté nohy pekne vynikli a to, čo dráždilo každého muža zostalo skryté.
"Čo sa deje?" spýtam sa jej. Pri zvuku môjho hlasu sa mykne.
"Mám zlé sny, stále vidím Zekeeho ako .." nevládze dokončiť.
"Poď ku mne." poviem. Vďačne sa usmeje, sadne si na okraj gauča a zaváha.
"Je mi ľúto ako som sa správala tam, veď vieš, v kúpeľni."
"Nič sa nestalo chéri."
Natiahnem ruku a stiahnem ju k sebe. Zozadu ju objímem a ona sa spokojne schúli v mojom náručí.
"Nemôžem povedať, že by sa mi to nepáčilo." zašepkám jej do ucha. Skôr cítim ako vidím, že sa jej do tváre nahrnie červeň.
Perami jej poláskam ucho, ale po chvíli prestanem.
"Si nádherná," zašepkám, "škoda, že ťa nemôžem mať."
Nepovie na to nič, len sa ku mne obráti tvárou. Svetlo z ulice sa jej láme na tvári a dodáva jej ostrejšie črty, vlasy, ktoré si nevyžehlila sa jej kučeravia okolo tváre.
Prisunie sa bližšie a jemne obtrie svoje pery o moje. Je to len jemný dotyk, no príjemné mrazenie v chrbte sa napriek tomu objavy.
"Nemali by sme to robiť," poviem, ale ani mne samému to neznie veľmi rozhodne.
Potichu sa zasmeje a potom ma pobozká naozaj. Ale tentoraz ju nenechám viesť, jemne ale rozhodne ju prinútim prispôsobiť sa svojmu tempu. Prevalím sa tak aby som ju mal pod sebou. Rukami blúdim po jej tele, ale zatiaľ sa dotýkam len tých cudných miest.
"Chéri, naozaj to chceš?" spýtam sa jej.
Zaskučí a vrhne sa na mňa.