19. kapitola

PAREKIA: súžitie dvoch druhov živočíchov, keď jeden vyhľadáva iného

Od toho okamihu ako som prvýkrát s trémou vstúpila do tohto domu ubehli dva týždne. Spoznala som kuchárku Wilsonovcov - Mary. Bola to guľatá žena dokonale spokojná so svojím životom. Má dve dcéry a miluje ich viac ako vlastný život. Niekedy, keď sme sa ráno stretli, klebetili sme o každodenných starostiach. Bola to príjemná zmena po rečiach, ktoré som počúvala doma - o vyššom dobre, o ochrane sveta a ľudstva, o mojom poslaní. Bolo to akoby som znova bola stará Lara, pravdaže o niečo chudšia, múdrejšia a s obrovskou zbraňou v puzdre pod pazuchou.
Ale okrem tejto príjemnej osoby som nútená každý deň stretávať niekoho, kto mi už poriadne lezie na nervy - osobného strážcu, alebo ak by som chcela byť presná jeho gorilu, pána Wilsona. Ten chlap , ktorý je aspoň o dvakrát taký ťažký ako ja a o tri hlavy vyšší mi už pekne lezie na nervy. Nie, nelezie na nervy, to je slabé pomenovanie, nenávidím ho.
Ako každé ráno vstanem spolu zo slnkom a idem si zabehať. Potom strávim pol hodinku
meditáciou a ďalšiu cvičením so svojou prvou katanou. Je nádherná, keď som ju u toho starého japonského anjela prvýkrát chytila do ruky mala som pocit, že to je to, čo mi v nej odjakživa chýbalo. Je to moja predĺžená ruka.
"Manquer lumière," zašepkal zo zbožnou úctou, keď som sa objavila v jeho malom bytíku o polnoci hneď na druhý deň po mojom príchode do Ameriky.
"Vraj tu pre mňa niečo máte," povedala som po pozdrave.
"Áno," horlivo začal prikyvovať a ponáhľal sa do zadnej miestnosti. Vrátil sa rýchlo s dvoma bielymi škatuľami. Prvú, tú menšiu, okamžite rozbalil. S nedostatkom záujmu som zdvihla postriebrenú hlaveň a počúvala jeho rýchle vysvetľovanie. A potom prešiel k dlhému tenkému balíku, ktorý zdvihol doslova so zbožnou úctou. Pocítila som vzrušenie.
"Toto je váš meč." pozrel na mňa a usmial sa. "Je to moje majstrovské dielo, odkladal som ho pre vás. Predtým som nikdy niečo také kráse nevyrobil. Môj otec robil meč pre vášho otca, ale dovolím si povedať, že tento je ešte lepší. Volá sa Svetlo." Otrčil mi pred nosom balík.
Opatrne som ho zobrala do rúk a zdvihla veko. Na saténovom vankúšiku ležali tri veci.- obyčajná čierna pošva bez akýchkoľvek ozdôb, potom druhá, zdobená striebrom a vykladaná diamantmi a nakoniec to po čo som sem prišla - Svetlo. Hneď ako mi na ten meč padol zrak pochopila som prečo sa volá tak, ako sa volá. Hoci v izbe bolo prítmie, spôsobené slabou žiarovkou, žiaril akoby sa od neho odrážali slnečné lúče. Natiahla som ruku a opatrne, veľmi opatrne, som ho zdvihla. Prsty mi slabo zabrneli, keď sa moja pokožka dotkla koženej rukoväte. Zdvihla som ho nad hlavu a predviedla výpad proti imaginárnemu nepriateľovi. Svetlo vydalo slabí svištivý zvuk, ktorý mi pripomenul spev vtákov.
"Je nádherný," skonštatovala som uznanlivo. Staručký anjel sa usmial a vrásky na tvári sa mu prehĺbili. Zrazu zosmutnel.
"Škoda, že jeho brata mi pred pár rokmi ukradli."
"Brata?"
"Áno, vyrobil som ho z tej istej ocele a len spolu sú kompletný. Sú zviazané starým kúzlom."
"Akým kúzlom?"
"To raz zistíte," povedal záhadne, ale podľa jeho výrazu som vedela, že nič viac sa od neho nedozviem.
"A ako sa volal?"
"Ten meč?" Prikývla som. "Tieň."
Keď to slovo vyslovil po chrbte mi prebehli zimomriavky, okamžite sa mi vybavila Gabrielina veštba: Kým sa nespojí Svetlo a Tieň nebudeš schopná nájsť pokoj ...
Rýchlo a bez pozdravu som sa vytratila z jeho malého, trošku smradľavého bytíku.

Zastavím sa uprostred výpadu, uvedomím si niekoho prítomnosť za mojím chrbtom. Obrátim sa lebo zase čakám tú otravnú gorilu, ktorá si ma neustále vyzývavo prezerá. Na moje prekvapenie zbadám zvedavé Darenove oči
"Čo ty tu?" spýtam sa s prekvapením a uvoľním postoj.
"Ja.. len bol som zvedaví čo to tu stváraš." zatiahne povýšene. Ale jeho oči hovoria o skutočnom záujme. Už som si zvykla na to, že nikdy nehovorí to, čo skutočne cíti. Skrýva sa za masku nezáujmu a hnevu na celý svet.
"Trošku cvičím, aby som ti bola schopná zachrániť krk."
"Pochybujem, že ho niekedy budeš zachraňovať, Lara."
"Možno nie, ale musím byť vždy pripravená." myknem plecom. Obradným spôsobom meč opäť zasuniem do jeho čiernej pošvy. Slabučko nespokojne zastoná, akoby chcel byť aspoň trochu dlhšie na slobode.
"Niečo som sa ťa chcel spýtať," začne váhavo, keď si uvedomí, že sa chcem vrátiť späť do domu.
Zastanem a pozriem naňho. Vyzerá, že je v rozpakoch.
"Tak do toho," povzbudím ho.
"Vieš, že v triede nie som veľmi obľúbený." začne váhavo. Podľa mňa použil slabé slovo, je skôr nenávidený, ignorovaný a tyranizovaný ako nie veľmi obľúbený. Proste čierna ovca triedy a možno aj ročníka. A ja som mu na popularite rozhodne nepridala. "A no chalani si ma niekedy na toalete alebo v šatniach, keď nie si so mnou zvyknú odchytiť a ..." zaváhal.
"Daren, mal si mi povedať ak ti niekto ubližuje, ručím ti za to, že by to už nikdy neurobil." zrazu ma pochytí zúrivosť.
"Nie, nie," rýchlo ma tíši, "to by nepomohlo, našiel by sa niekto ďalší a mali by ma len ďalej za mamičkinho maznáčika." trošku sa zamračí, keď vysloví posledné dva slová. Všimla som si, že spomienka na matku ho stále bolí. " Potrebujem sa naučiť brániť."
Pozriem do jeho odhodlanej tváre s ostrými črtami, ktoré spôsobil prirýchli rast.
"Ak na tom trváš, môžeme to skúsiť."

***

"Daren, myslím, že by si tam mal ísť." nadhodím pri ceste do školy. Reč je o školskom plese.
"Prosím ťa, a s kým?"
"No, si pekný chlapec, keby si niektoré dievča pozval určite by išla." zaškerím sa na jeho odraz v spätnom zrkadle. A uvidím ako prevracia oči.
"Dobre, keď tak veľmi chceš aby som išiel, poď so mnou." v očiach mu zasvieti. Očividne očakáva, že odmietnem.
"Dobre," zasmejem sa. "Aj tak by som tam musela ísť ako ochranka a takto si budem môcť zatancovať." Naštvane vypustí vzduch z pľúc a zamračí sa na môj chrbát. Nad jeho reakciou sa musím usmiať.
"Ale no tak, bude to sranda, uvidíš." Podľa jeho pohľadu viem, že ples za srandu očividne nepovažuje.
Zaparkujem a vystúpime. Okamžite sa zaradím na svoje miesto, dva korky za ním. V učebni sa ako vždy posadí do zadnej lavice a ja si sadnem k nemu. Pred pár dňami som prišla na to, že celý čas stáť dosť zaťažuje moje nohy. Nechcem mať predsa kŕčové žily!
Počas hodiny zvyčajne počúvam výklad, takto mám jedinečnú možnosť doplniť si prázdne miesta vo vedomostiach, ktoré mám po predčasnom ukončení školy. Ale dnes berú to, čo som už vedela. Nič nové. Myšlienky mi zablúdia k tomu, prečo som vlastne tu - nájsť informácie, ktoré sa neznámemu hackerovi podarilo ukradnúť od Temných a pekne krásne sa ich zbaviť. Ale stále som nemala možnosť sa dostať do počítača pána Wilsona. Vzdychnem a zahľadím sa von oknom. Neviem ako to mám urobiť.
Po škole Darena odveziem na hodiny klavíra. Chlapec má očividne talent, ale podľa jeho kyslého výrazu viem, že klavír ho veľmi nebaví. Sadnem si na sedačku v obývačke učiteľky a počúvam jemne plynúcu melódiu.
Hodina sa skončila. Nasadneme do auta, keď ma zrazu vyruší zaklopanie na moje okienko. Okamžite zvýšim ostražitosť a pozriem sa na ruku, ktorá narušila môj pokoj. Ale jej majiteľa nevidím, opiera sa o auto a jedine jeho ruka sa mi dostáva do zorného poľa. Skontrolujem zbraň a rýchlo vystúpim.
"Ahoj, chéri." začujem známy hlas. "Myslím, že tú zbraň by si nemala vyťahovať."
"Sam?" šepnem. "Vydesil si ma."
"Ja viem." usmeje sa spokojne. "Za tento tvoj výraz to stálo."
Zamračím sa.
Zrazu ma vyruší tiché bzučanie elektricky otváraného okienka.
"Lara, kto to je?" potichu sa spýta Daren a ostražito si premeria Sama.
"Len starý priateľ. Zbadal ma na ulici a prišiel ma pozdraviť."
"Áno, len starý priateľ, chlapče."
Daren sa zamračí a okienko opäť zavrie.
"S tým chalanom to máš asi ťažké," povie s úsmevom.
"Ani nie, len musím prehryznúť niektoré jeho muchy. Prečo si prišiel?"
"Pozdraviť ťa, keď som ťa zbadal na ulici, nie?" posmešne zopakuje moje slová.
"Sam, na toto nemám čas." poviem a otvorím dvere. Skôr ako ich stihnem zavrieť ma zadrží jeho ruka.
"Chcel som ťa len vidieť a popýtať sa ako sa máš, keď som mal cestu okolo. Nič viac. Neposiela ma Michael."
"Dobre, takže už vieš, že žijem. Zbohom." Opäť sa pokúsim zavrieť dvere. A opäť neúspešne.
"Mal som na mysli trochu dlhší rozhovor."
Zahladím sa do jeho dvojfarebných oči a tvár mi zaleje červeň, keď si zrazu spomeniem na naše posledné stretnutie. Len málokedy som si na to spomenula, ale teraz znova pocítim jeho horúce pery na svojich a jeho ruky silno ma držiace za ramená aby som mu neušla. Rýchlo odvrátim pohľad.
"Tak nasadni." rezignovane skloním hlavu. No predtým ako to urobím stihnem zazrieť jeho víťazoslávny úsmev.