14. kapitola

FANTÓM: prelud, prízrak, príšera, strašidlo; citový prežitok na základe predstavy

Kráčam k Bielej sieni a v bruchu cítim nervózne chvenie. Toto je deň kedy sa stanem dospelá, kedy budem mať konečne právo rozhodovať o svojom živote. Teda v rámci vlastnej bezpečnosti a budúcnosti našej komunity. Gabriel ma chytí za ruku.
"Neboj sa, všetko dobre dopadne."
Kŕčovito sa na ňu usmejem. Nemám predstavu, čo všetko je spojené z oslavou. Predtým som na žiadnej nebola lebo Michael tvrdil, že až keď budem mať za sebou vlastnú, môžem sa zúčastniť ostatných. Takže všetko čo o tomto dni viem, sú len neurčité narážky a vlastné tušenia.
Zastaneme pred vchodom do siene. Gabriel sa ku mne obráti a pozrie na mňa.
"Si krásna," povie so zvláštnym ligotom v očiach. "Som na teba hrdá, len málokto by dokázal toľko čo ty za taký krátky čas." Obíjme ma.
Mám túto ženu rada. Je taká jemná a láskavá, netuším ako môže milovať niekoho ako je Michael. Sú ako žiarivý plameň a pomaly sa valiaca rieka, úplne rozdielny ale ukrývajúci v sebe nekonečnú silu.
Dvere sa otvoria a mi vojdeme.
Ohromene zastanem na prahu neschopná pohybu. Biela sieň bola vždy krásna ale tentoraz je to niečo neopísateľné. Je vyzdobená zlatými a snehobielymi stuhami, ktoré sa v žiare poludňajšieho slnka krásne ligocú. Všetci anjeli, ktorý za posledné dni prišli, sa tu zhromaždili a hľadia na mňa. Nohy mám ako z gumy, nevládzem sa pohnúť.
"Choď," postrčí ma zozadu Gabriel.
Neochotne ju poslúchnem a vkročím dnu. Kráčam po chodníku pomedzi nich k Michaelovi.
"Dcéra, dnes si dosiahla vek, v ktorom máš právo ochutnať Ovocie poznania."
Žalúdok mi stiahne. Takže toto bola tá časť, ktorú mi každú odmietal prezradiť. Podarí sa mi na tvári udržať prázdny výraz, hoci srdce mi búcha ako šialené.
Michael mi do ruky vloží striebornú retiazku z malým okrúhlim medailónikom. Prijmem ho a skúmavo otvorím. Vo vnútri sa nachádza malé zošúverené ovocie podobné čerešni.
"Je na tebe kedy ho ochutnáš." potichu povie Gabriel." Ak nechceš, nemusíš to urobiť nikdy, ale keď ho ochutnáš prejaví sa u teba tvoj talent, či už v náš prospech alebo nie."
Ešte pár sekúnd pozerám na tú škaredú vec a potom medailón zaklapnem.
"Ďakujem za dar, otec." vydýchnem. Všimnem si ako Michaelovi zmäkla tvár, ešte nikdy som ho neoslovila otec. "Ale nad takým vážnym rozhodnutím musím porozmýšľať. Nechcem nikoho ohroziť."
Okolo mňa sa ozve súhlasné mrmlanie. Nakoniec prikývne aj Michael.
V rohu miestnosti sa začne v pravidelných intervaloch ozývať bubon a po chvíli sa k nemu pridá aj flauta. Je to pekná vláčna melódia. Anjeli okolo mňa sa rozostúpia a začnú sa venovať tancu. Náš druh ho miluje. Michael ma chytí okolo pliec a odvedie do zadnej časti siene kde sa spoločne usadíme na biele vankúše. Gabriel nám naleje čaj, celá žiari.
"Bolo to dobré rozhodnutie, Lara.," povie Michael. Prikývnem a uchlipnem si z vriaceho nápoja. Očami sledujem vlniacich sa spoločníkov. Sú to skoro všetci Anjeli sveta, ale aj tak ich určite nie je viac ako tisíc. Náš druh vymiera.
"Toto je čas kedy, ak chceš, môžem ti vyveštiť budúcnosť," váhavo povie Gabriel. "Ale niekedy nie je práve najpríjemnejšie počuť čo sa stane."
Prekvapene na ňu pozriem.
"Ty vieš veštiť?" Veštenie je náročné a máloktorý anjel ho ovláda. Je to vzácny talent.
"Áno," usmeje sa a na lícach sa jej zjavia jamky. "Tak chceš?"
Zaváham. V prípade ovocia som si istá, že teraz ho neochutnám ale toto... Je to lákavá.
"A čo sa tá veštba bude konkrétne týkať?" spýtam sa nakoniec.
"To nevie nikto."
"Tak dobre," myknem plecom nakoniec. Čo sa týmto môže pokaziť?
Gabriel sa usmeje a vezme moje ruky do svojich. Má teplé mäkké dlane. Zavrie oči. Chvíľu sedí nehybne ako socha a ja sa nepokojne zahniezdim. A potom ich otvorí, dúhovky sa jej z nich stratili, v bielej buľve jej ostali len čierne zreničky upierajúce sa do prázdna.
"Kým sa nespojí svetlo a tieň," začne hovoriť Gabriel neprirodzene hrubým hlasom "nebudeš schopná nájsť pokoj. Budeš putovať po svete sama a opustená pretože neuvidíš, že riešenie je blízko. Ale nakoniec ti tvoje srdce akáže cestu, hoci bude posledná."
Gabriel zavrie oči a keď ich znova otvorí vyzerajú zase normálne. Trošku vykoľajene na ňu pozriem, jej slová sa mi ani trochu nepáčia.
"No, nebolo to práva najlepšie proroctvo, ale je tvoje." zaškerí sa. Teraz prvýkrát stratí niečo zo svojej večnej dôstojnosti a vyzerá skôr ako nezbedné dieťa. "Teraz sa choď zabávať."
Nebudeš schopná nájsť pokoj ... cesta bude posledná.... tieto slová sa mi ozývajú v hlave, keď sa nechám strhnúť tanečníkmi do tohto šialeného víru. Po chrbte mi behajú zimomriavky.
Po pár minútach tanca sa moje napäté nervy upokoja a ja sa nakoniec uvoľním. Oddávam sa zábave a spolu z ostanými sa smejem. Je príjemné na všetko zabudnúť a nechať vlnivé dráždivé tóny viesť moje telo.
Zrazu ma niekto zozadu chytí a surovo ma pritiahne k sebe. Cítim dotyk vystupujúcich brušných svalov na chrbte a niekoho dych pri uchu. Pokúsim sa mu vykrútiť ale drží ma príliš silno. Horúčkovito prechádzam po tvárach ostatných, no všetci sa zabávajú a nevenujú mi pozornosť. Začnem uvažovať o použití násilia.
"Všetko najlepšie, chéri" zašepká mi to ucha ten muž. A ja ho spoznám okamžite - Sam. Moja srdce predtým búšiace ako o preteky sa upokojí, uvoľním sa. Od neho mi nič nehrozí.
"Naozaj si potrpíš na dramatickosť," skonštatujem sucho.
Začujem tichý chichot.
"Už som ti povedal, že u teba je to príjemné." odpovie a obráti ma k sebe. V jeho náručí sa cítim ako bezmocná trinácka prvýkrát na diskotéke. Jeho ruky ma surovo chytia za boky a prinútia prispôsobiť sa jeho pohybom. A ja, ktorá som odjakživa neznášala príkazy som to bez námietok urobím. Čo sa to deje? Spoločne sa pohybujeme v náručí hudby, bubon nám udáva tempo. Zdvihnem oči a hanblivo sa mu pozriem do tváre, oči mu svietia ako dva žeravé uhlíky. Prejde mnou triaška.
Vzdialime sa od seba a zase sa k seba vrátime. Prekvapene si uvedomím, že napriek svojej výške a mohutnosti sa pohybuje ladne ako mačka, alebo skôr panter.
Zrazu ma pustí, ruky zovrie do pästí a skryje ich do vreciek.
I"dem na vzduch," povie a bez vysvetlenia sa stratí v dave. Chvíľu vykoľajene sledujem jeho vzďaľujúcu sa postavu ale potom sa za ním pustím. Nikto si ma nevšíma, extáza tanca a hudby všetkých pohltila.
Dostihnem ho až v záhrade.
"Sam .." začnem ale preruší ma. Pristúpi ku mne a ukazovák mi položí na pery. Pri tom dotyku ma zamrazí.
"Chéri, nič nevrav prosím ťa. Len nič nevrav." Hlas má horúčkovitý akoby sa musel veľmi premáhať aby nezačal kričať, ale to nežné Francúzke oslovenie vysloví mäkko, každé písmeno rozmaznáva na jazyku.
"Čo sa deje?" nepočúvnem ho.
"Ale nič. Len..."
"Len?" pomôžem mu.
Zrazu sa zase ocitnem v jeho náručí. Jeho tvár je tak blízko, že dokážem rozoznať každý chĺpok dvojdňového strniska na jeho tvári, žiaru v jeho nerovnakých očiach. Pomaly, akoby čakal, že utečiem sa ku mne nakláňa. Mozog mi nepracuje, odmieta spracovať, že to čo sa deje je skutočnosť. A vtedy sa to stane. Jeho mäkké pery sa dotknú mojich, prejde mnou triaška, strácam dych. Chytím ho okolo krku lebo inak by som spadla, nohy sa mi podlamujú. Nekonečne jemne prejde od môjho pravého kútika k ľavému. Nechápem, neviem, prečo cítim to čo cítim, jediné čo viem je, že nechcem aby prestal. Cez pootvorené pery mi unikne vzdych. Pritlačí silnejšie, bolestivo sa mi derie do úst jazykom, skúma každý kút v mojich ústach.
Zrazu sa odtiahne.
Nečakane ma od seba odstrčí až sa zapotácam.
"Čo ...?" Chcem sa spýtať "Čo to malo znamenať?" ale nestihnem dokončiť. Roztiahne krídla a splynie s horizontom, na ktorom slnko práve zapadá. Sledujem jeho čierne krídla neschopná pohybu.
Neviem ako dlho tam stojím a pozerám na tmavnúcu oblohu. Spamätám sa až keď sa v čiernom atramente nado mnou objavia prvé blikajúce svetielka - hviezdy. Obrátim sa a pomaly akoby vo sne sa vrátim do Bielej siene. Oslava pokračuje aj napriek neprítomnosti slnka, sieň je vysvietená množstvom mihotavých plamienkov sviečok. Celému výjavu to dodáva akýsi démonický ráz. Mihotajúce sa telá sa v ich premenlivom svetle zdajú zvláštne neľudské, niektorý anjeli rozprestreli svoje rôznofarebné krídla a to takýto dojem iba umocňuje.
S povzdychom sa vmiešam do davu.
Sam sa v Maison blanche zdržal týždeň, ale ani raz som ho nevidela. Mám podozrenie, že sa mi úmyselne vyhýbal. Potom ako dostal od Michaela jednu zo svojich misií sa zase vyparil a ja som nemala o ňom žiadne správy.
Spomienky na ten šialený dotyk pier medzi nami dvoma časom začal blednúť a ja som začala pochybovať, že sa to vôbec stalo. Akosi som tomu nemohla uveriť. Po pár týždňoch som na to úplne zabudla a tú mihotavú spomienku som vyťahovala už len tesne pred spaním. Zaspávala som z úsmevom.
Ale po oslave mi pribudli povinnosti. Okrem neustále zdokonaľovania sa vo všetkých ohľadoch som sa musela zúčastňovať aj prijímaní hostí, väčšinou unavených špinavých Strážcou svetla z ďaleka. Niekedy mali na tele škaredé jazvy. Raz prišiel jeden, ktorému chýbalo krídlo, pri tom pohľade som vybehla zo siene a vyvrátila raňajky.
Boli to nudné návštevy, na ktorých sa vymieňali nekonečné zdvorilostné frázy a rozoberali sa postupy nepriateľa. Nezaujímalo ma to, bolo mi to absolútne ukradnuté. Som mladá a chcela som ešte žiť kým sa zamocem do klbka povinností.
Ale raz mala prísť návšteva, ktorá vo mne vyvolala záujem. A nie len vo mne, celý dom bol hore nohami. Mal prísť Il ombre, pán tieňa, náš najväčší nepriateľ. Ako dôvod uviedol trošku oneskorené osobné zablahoželanie k mojím narodeninám. Bola som naňho zvedavá, na toho čo chcel zmeniť svet a uchopiť ho do svojich nenásytných rúk.
A okrem toho som chcela spoznať Samovho otca.