11. kapitola

ODPOVEDE: rečové reagovanie na otázku alebo na iný prejav

Od dňa, keď som sem prvýkrát prišla s krvácajúcim Samom na sedadle spolujazdca prešli štyri mesiace. A musím uznať, že keď som Samovi plakala na pleci mal pravdu, naozaj som sem patrila. Teraz som si tým už istá.
Sama som potom už nevidela. Michael mi neochotne povedal, že ho vyslal niekam do Afriky. Bližšie to nešpecifikoval. Stiesnene som si uvedomovala, že za to môžem ja, že ja to trest za to ako ma nešetrne ťahal cez celý dom za vlasy. Ale Michael túto možnosť vytrvalo odmietal a tak som na to nakoniec zabudla.
Vstávala som zároveň so slnkom. Pre mňa to bolo príšerne skoro keďže som bola zvyknutá vyliezť z postele len na obed, ale nakoniec som si zvykla. Nemohla som sa tomu nijako vyhnúť, všetci obyvatelia Maison blanche (Bieleho domu) vstávali tak skoro. Bolo to úžasné divadlo, keď som to videla prvý krát ani som nedýchala. Každý anjel oblečený do bieleho rúcha odišiel do Bielej siene a tam sa zoradili do zástupu pripomínajúceho vojsko. Tento raňajšie zhromaždenie volali Le premier combat (Prvý boj) a ako mi Gabriel vysvetľovala ide v ňom o symbolickú porážku Anjelov temna, aby sa mohol začať nový deň. Vtedy som mala na jazyku otázku, že čo by sa stalo, keby tento Boj neuskutočnili, ale prvé lúče slnka opatrne nazerajúce do siene mi ju nešetrne ukradli. Lúče sa odrazili od sklíčok zakvačených na strope, v modelovaných do stene a na bielych stenách vytvorili úžasnú hru farieb. Ružová, žltá, červená .... Vzrušene som vydýchla a pozrela do spokojnej Gabrielinej tváre.
A vtedy anjeli uprostred siene začali tancovať. Ich ruky sa mihali okolo a odrazy svetla v miestnosti ich rúcha a jemné tváre sfarbovali do bledo ružova.
Nádherné.
Jeden z nich stál v rohu a rytmicky udieral do veľkého bubna potiahnutého bielou kožou. Bum - bum, bum-bum. Akoby to bol rytmus môjho srdca, akoby ten bubon volal aj mňa. Privrela som oči a začala sa pohupovať v bokoch.
"Choď dcéra, choď." potisla ma jemne Gabriel do stretu vlniacich sa postáv. A ja som išla. Ten pocit opojenia a nekonečnej rozkoše bol nádherný. Roztiahla som ruky a pridala som sa k nim. Nikto ma nemusel učiť kroky, mala som ich sebe a ten bubon mi ich ukázal. K jeho rytmickému bum-bum sa pridala jemné vtáčie trilkovanie flauty. Svetla pribúdalo a ja som pritom cítila nekonečnú radosť. Akoby som naozaj vybojovala víťazstvo. Zasmiala som sa.
A presne vtedy hudba utíchla. Posledné tóny flauty sa rozplynuli v tichu. Michael ma chytil za plece a pošepkal mi: "Nezľakni sa." a mne sa rozbúchalo srdce. Po týchto slovách vždy prišlo niečo, čoho som sa mala báť.
Zovrel mi ruky a začal opakovať slová v jazyku, ktorý som nepoznala. Hladko sa mu rinuli z pier a mňa pri ich neznámej sile striaslo. Oči zelené ako nikdy predtým ani potom upieral na moju tvár.
Niečo, ťažko to špecifikovať aj teraz keď to už mám za sebou, mi rozprúdilo krv až som mala pocit, že omdliem. Zatmelo sa mi pred očami, keby ma Michael nedržal zrútila by som sa uprostred ostatných na zem.
"A teraz roztiahni krídla," povedal Michael a pustil ma. Zakolísala som sa, no nejakým zázrakom som sa udržala na nohách. Čo sa to deje? Čo to so mnou robia? Začínala so mať strach. Ruky a nohy okolo mňa sa ďalej vytrvalo mihali v nehlučnej extáze. Svetla bolo čoraz viac, niečo vo mne tušilo, že teraz to príde. Ale čo? Keď vychádzajúce slnko naplnilo celú miestnosť svojím svetlo a žiadny roh nezostal tmavý, stalo sa to.
Anjeli okolo mňa roztiahli krídla. Neboli to tie, ktoré kreslili takýmto bytostiam dávny umelci. Ničím sa nepodobali na vtáčie. Boli stvorené zo svetla, z ktorého boli aj ich telá. Mali najrôznejšiu farbu, od svetlo žltej po temne červenú.
"Dcéra, teraz si konečne sama sebou." povedal Michael.
Nechápavo som na neho pozrela, čo tým myslel? Vtedy som si všimla žiarivé čisto biele lúče vychádzajúce z môjho chrbta. Hlasno splašene som vykríkla.
To bolo prvýkrát kedy som objavila svoju anjelskú podstatu. Okrem trošku šokujúceho objavu, že mám krídla a dokážem lietať s tým boli spojené aj iné "výhody". Niektoré boli celkom príjemné, napríklad som ovládala všetky svetové jazyky. Neviem ako. A tiež som sa neuveriteľne ľahko učila. Gabriel mi vysvetlila, že to je vďaka tomu, že na rozdiel od obyčajných ľudí teraz dokážem využiť celý potenciál svojho mozgu. Michaelova čarovná formulka v starom jazyku tieto malé rozdielnosti uzavrela, ale potom ako ju počas Le premier combat zrušil znova sa objavili.
Ale spolu s tým sa objavili povinnosti. Napríklad každé ráno ma z Bielej siene odviedol muž, ktorého som stretla už prvý deň, bol to ten starší pán s príliš uhladeným oblekom a nepokojnými očami. Nikdy sa mi nepredstavil a ja som nemala "gule" na to by som sa ho spýtala na meno. Volala som ho tak ako ostatný anjelsky tínedžeri - majster. Po východe slnka sme sa všetci spoločne naraňajkovali na veľkej lúke za Maison blanche a potom sme sa venovali výučbe. Ja som mala veľké medzery vo všetkých oblastiach a tak mi majster musel venovať osobitnú pozornosť. Zjavne ho to rozčuľovalo. A mňa tiež.
Výučba sa skladala z dejín Vojen svetla a tmy, konečne som dostala vysvetlenie ohľadom toho, prečo sa stredovek volá doba temna. Temný anjeli v tom čase mali obrovskú moc. Potom sme sa učili starý jazyk, ktorý naši predkovia používali v Élarií a ktorý ma magickú moc. Frustrovalo ma, že práve tento neovládam sám od seba.
Ďalšia časť výučby sa na moje prekvapenie skladala z boja. Ja, čo som nikdy nikoho neudrela ani len v škôlke som sa mala učiť bojovať. Majster bol zo mňa doslova šialený, ale ja som si s tým veľmi hlavu nelámala. To, že nedokážem niekomu vyraziť z rúk dvojmetrovú palicu alebo kovovú tyč je podľa mňa naozaj v poriadku. Anjeli sú predsa mierumilovné stvorenie. Súčasť výučby boja bolo ale niečo, v čom som nachádzala potešenie - taj-či. Nikdy som nič také neskúšala a teraz som s prekvapením zistila, že pomalé vláčne pohyby mi prinášajú potešenie. A dodávajú vnútornú silu.
Ale v noci, keď myseľ ani telo nemala zamestnané sa cítim nekonečne osamelo. Aj teraz sledujem vyblednuté hviezdy a cítim tupú bolesť v hrudi. V takýchto chvíľach sa mi znova a znova vynárajú tie šialené dni keď som sem prišla. Krv, smrť, rodina, Sam... Chýba mi niekto, s kým by som sa mohla v pokoji porozprávať. No, tu nikto taký nie je. Všetci sa na mňa pozerajú ako na nasledovníčku svojich rodičov, nikto ma neoslovil inak ako Manquer lumière (Slečna svetlo) a moje vlastné meno mi začína pripadať neskutočné.
Prevalím sa na posteli a postavím sa. V takýchto chvíľach nachádzam potešenie len v jednej veci - lietaní. Otvorím okno a nechám chladný nočný vzduch aby mi poláskal tvár a pohral sa mi s vlasmi. Je to nekonečne príjemné. Postavím sa na parapet ... a spravím krok do prázdna. Padám dole, to temnoty ale tesne predtým ako by som sa rozmliaždila roztiahnem krídla a vznesiem sa do vzduchu. Asi hodinu sa nechám unášať nevyspytateľnými vzdušnými prúdmi a som šťastná, že na nič nemusím myslieť. Moje krídla sú čisto biele, nikto tu nemá také, ani Michael alebo Gabriel. Som na ne právom pyšná.
Dlho som uvažovala nad tým z čoho vlastne sú kým som sa odhodlala spýtať na to majstra. Ten chlap má dosť nepríjemný zvyk uťahovať si z ľudí, ktorý si odpovede nedokážu vycucať z prsta.
"Z teba. Z tvojej anjelskej podstaty." Otázku, čo vlastne tá moja anjelská podstata je som už nemala odvahu položiť.
Klesnem nižšie a zosadnem na okraji bazéna pri východnom krídle. Z vnútra je efektne osvetlený. Opatrne ponorím nohu do vody, je príjemná, ani teplá ani studená.
"Nemôžeš spať?" ozve sa mnou hlas. Vyplašene sa myknem. "Lara, to som len ja."
Sam vystúpi do svetla a na tvári sa mu zjaví ten známi úškrn.