10. kapitola

Samov pohľad: 
Otvorím oči. 
Lara, kde si? To je prvé čo mi napadne. Jemný dotyk jej vedomia je preč, zostala len prázdnota. Postavím sa nedbajúc na bolesť, ktorá mi vystrelí do boku a ramena. Bojím sa, bojím sa o tú krehkú bytosť, ktorá je pre mňa od istého času stred vesmíru. Zavriem oči a sústredím sa. Zacítim ju, je ďaleko a stále sa vzďaľuje.
Pristúpim k oknu a otvorím ho. Izba je na treťom poschodí, je to dosť vysoko a pod ním je cesta vysypaná štrkom. Pád by bol veľmi bolestivý. Opatrne vyskočím na parapet, zatočí sa mi hlava, zranenia, ktoré mám sú trochu vážnejšie ako som si bol ochotný pripustiť. Nadýchnem sa a skočím. 
Padám pomaly, vždy ma tento okamih, keď sa rútim vzduchom k zemi vzrušoval. Tesne predtým ako by som sa rozmliaždil na zemi roztiahnem krídla a vznesiem sa do vzduchu. 
Hoci som zranený, som vo vynikajúcej fyzickej kondícií. Napokon, stálo ma to veľa úsilia. Môj výcvik patril medzi najtvrdšie vôbec. Laru sa mi podarí predbehnúť pomerne ľahko, vzdušnou čiarou je to len aj tak len niekoľko sto metrov.  
Uvedomím si ako zvieram päste, sám neviem či od zlosti alebo strachu. Pravdepodobne od strachu, tak príšerne som sa zľakol, keď sa nebola v izbe. Srdce mi vynechalo jeden úder, doslova. 
Hlupaňa, prečo vyvádza sprostosti!? Veď som jej pomohol dostať sa do bezpečia. Mala by tu byť spokojná, veď to tu má všetko prevziať! 
Ale darmo sa v duchu rozčuľujem. Musím pripustiť, že to, čo ona prežila za posledné dni by položilo aj silnejšiu osobnosť. Šok zo smrti rodičov a potom to všetko ostatné. Mal som byť pozornejší, mal som vedieť, že niečo chystajú, mal som tomu zabrániť. Nikto ma z toho síce neobviňoval, ale aj tak to bola moja vina. Ja som ju strážil posledné tri roky a mal som dať pozor aj na jej rodinu. Potom ako som ich dosť nešetrne upozornil na svoju prítomnosť, mi malo dôjsť, že sa ju pokúsia vyradiť iným spôsobom. 
Zakrútim hlavou aby som zahnal tieto myšlienky. 
Uvidím čierny mercedes, s ktorým sme sem prišli, ako sa ženie po prašnej hradskej. Zostúpim nižšie a nakoniec zosadnem niekoľko metrov pred autom. Snažím sa ovládnuť triašku, ktorá sa mi rozlieva v rukách, keď som pri nej tak blízko. To nie je dobré! Spojenie, ktoré cítim by nemalo existovať, ak to Lara zistí jej otec ma pravdepodobne zabije bez ohľadu na to, že som jeho najlepší človek. 
Auto sa vyrúti zo zákruty. V okamihu, keď zbadám tie jej prekliate zelené oči mám pocit, že sa zložím. To sa nikto nikdy nesmie dozvedieť! 
Zatlačím tieto pocity do najtemnejšieho kúta srdca a upriamim sa na hnev, ktorý buble pod povrchom. Dovolím mu aby vyplával na povrch. Vidím záblesk strachu v jej tvári, keď ma uvidí. 
 „Pusti ma sem!“ vyšteknem. Stiesnene pozorujem ako sa rýchlo a s očividným strachom presunie na sedadlo spolujazdca. 
Na to teraz nebudem myslieť. Musím byť tvrdý, sama si za to môže. 
„Ty bláznivá krava! Ak už sa chceš nechať zabiť tak prosím nie vtedy keď ťa mám na starosti. Do riti! Ako môžeš byť taká sprostá! Počuješ?!“ ubezpečím sa, keď sa na ňu pozriem. Zakuklený vo svojej horšej stránke dokážem hovoriť tieto slová. Necítim nič pri jej rýchlom splašenom prikývnutí.
„A ja debil som si myslel, že si aspoň trochu inteligentná.“ 
Zastanem a vystúpim. Chcem jej otvoriť dvere a odviesť ju naspäť do jej izby, ale zastaví ma zvuk zamykajúceho sa auta. Pozriem na ňu, spokojne sediacu v zamknutom aute a prvýkrát sa naozaj nahnevám. Predtým som sa hneval skôr na seba, že som jej dovolil tak ľahko utiecť, ale teraz sa hnevám na jej výsmešné oči a jemné ruky. 
Rozoženiem sa a jedným silným úderom lakťa rozbijem predné sklo na aute. Začujem jej vystrašený výkrik, ale nemám čas sa zaoberať jej duševným pokojom. Otvorím dvere a zaborím ruku do jej kučeravých vlasou. Mnohokrát som o tom potajomky sníval, ale nikdy som si nemyslel, že to urobím takto. Chcel som ju hladiť, nakrúcať si jej kučery na prst a nie ju za ne vliecť. 
Na nádvorí je zopár členov domácnosti, ktorý majú príliš bezvýznamné postavenie na to, aby sa zúčastnili Posledného boja vo Veľkej sále ako pri každom západe slnka, a tak to všetko vystrašene sledujú. Och bože, Michael ma zderie z kože, keď sa to dozvie. A nech! 
Ťahám ju k domu a po schodoch. Snaží sa mi vykrútiť, ale držím ju pevne, iba čo ju to viac bolí. Zakopne a spadne na zem. Nezastavujem a kráčam ďalej, teraz nemám čas na súcit. Hnev vo mne len tak buble. Najradšej by som ju zaškrtil, a tak ma jedna jej modrina netrápi. Myslím, že keby sa nepozbierala na nohy vliekol by som ju po podlahe ďalej. 
Zastanem až pred jej izbou. Nešetrne ju sotím dnu, stratí rovnováhu a rozpleští sa na zemi. Bože, prečo mi na tom nezáleží? Skôr ako sa stačí pozbierať vytiahnem kľúč zo zámky a z vonkajšej strany zamknem. Za chvíľu už myká kľučkou a nadáva. 
„Prečo si ma sem priviedol? V base som aspoň nebola zo šialencami!“ vykríkne. A potom počujem tiché vzlyky.
Pozriem na svoje ruky, ktoré len pred chvíľou pustili jej vlasy, a aj to len preto aby ju sotili do izby. Zase som sa prestal ovládať. A tentoraz som ublížil Lare. Jej, čo pre mňa znamená tak veľa.
Privriem oči a viem si predstaviť ako moje ľavé ako stráca čerň a mení sa na svoju pôvodnú farbu – sivú.
Som netvor, pomyslím si. Nemám tu čo robiť, mal by som byť pri svojich, nedokážem sa ovládať. Opriem sa o dvere a po ich hladkom vyleštenom dreve sa zošuchnem na dlážku. Uvedomím si, že mám mokré oči. Och, čo som ja za človeka. Strčím si do úst päsť aby som udusil vzlyky, ale nemá to žiadny zmysel. Iba čo si do krvava dohryziem ruku.
Nesmiem revať, už nie som malý. Keby ma tak niekto videl....
Rozhliadnem sa okolo, ale chodby sú ako obyčajne úplne prázdne. Všetci sa zúčastňujú Posledného boja. A ja ako vždy sedím sám. 
Postavím sa a odomknem dvere, pred ktorými sedím. Asi by som sa jej mal ospravedlniť za to ako som sa správal. 
Ale ja za to predsa nemôžem! To ona mi klamala, keby zostala v izbe ani by som sa jej nedotkol! 
To je jedno, správal si sa ako debil a teraz sa musíš ospravedlniť. 
Nadýchnem sa a vojdem. Čakám prudký útok, možno letiacu lampu alebo rovno úder, ale ona stále leží na zemi a potichu narieka. Ani nezdvihne hlavu keď vojdem. Urobím pár váhavých krokov jej smerom. 
„Lara, je mi to ľúto. Nemal som tak reagovať.“ 
Neodpovie mi. Jej telo sa otriasa potlačovanými vzlykmi. 
Kľuknem si k nej a položím jej ruku na rameno. 
„No tak, prepáč. Naozaj som nechcel, ale nemala si utekať, mohlo sa ti niečo stať.“ 
„A čo?“ Zasmoklí. 
„Nepriateľ krúži okolo a mohli ťa uniesť. A u nich by sa ti nepáčilo ani trochu.“ 
„Ani TU sa mi nepáči.“ 
„Daj nám šancu, uvidíš, že to nie je až také hrozné.“ 
„Držíte ma tu proti mojej vôli!“
„Je to pre tvoju bezpečnosť.“ 
„Do riti s mojou bezpečnosťou. Nechcem tu byť viac ani minútu! Ste blázni!“
„Lara, prestaň sa správať ako decko! Uvedom si, že máš voči všetkým čo sme tu istú zodpovednosť, či sa ti to páči alebo nie. Patríš sem, sama to cítiš.“ 
„Nič necítim.“ namieta zanovito. 
Nadýchnem sa. Teraz sa nemôžem nechať vytočiť. 
„Cítiš. Tu.“ Opatrne jej chytím ruku a položím jej ju na jej prsia. „Tu poznáš pravdu. Vieš, že Michael a Gabriel sú tvoji rodiča, že to čo ti povedali je pravda a, že tu máš povinnosti.“ 
Uprie na mňa tie nádherné oči. Takú farbu ako majú tie jej som ešte nevidel. Michael mal síce podobné, ale tie jeho sa tak neligotali ani na mňa nepozerali tak bezradne, že som ich chcel chrániť pred všetkým. Pre tie oči by som prevrátil svet hore nohami. 
A vtedy z nich začnú tiecť slzy. Zase. Bez toho aby som ju k tomu nejako donútil sa ku mne pritúli.
„Ja viem,“ hovorí medzi vzlykmi. „Ale keď ja na to nie som pripravená. Od života som nechcela veľa. Len lásku, deti a dobre platenú prácu. Nič viac. Och, Sam.“ 
Kolíšem ju v náručí ako dieťa a hladím ju po vlasoch. 
„Tíško, chéri. Neboj sa všetko sa naučíš a keď príde tvoj čas budeš pripravená na všetko.“