9.kapitola

9.Christopher

Súčasnosť

„Carlos!!!“

„Čo sa deje?“

„Toto si teda v žiadnom prípade neoblečiem!“

„Sľúbila si, že budeš chodiť oblečená tak, aby si Lizy nikto ani nevšimol.“

„Nechcem sa vám do toho pliesť, ale pri Ester by si ma nikto nevšimol ani nahú!“

Obaja sme na ňu zavrčali, tak sa radšej stiahla.

„Viete čo, kľudne sa aj pozabíjajte, hlavne poďme!“

„Sľúbila som, že budem chodiť OBLEČENÁ!“

„Ale veď toto je oblečenie, ja viem, je trošku vyzývavejšie ako nosíš...“

„Carlos, sú to dva opasky spojené kruhom!!!“

„Ja viem, nemám sa vám do toho pliesť, ale Carlos, zamysli sa, si chalan, prejavil by si záujem o takto oblečenú ženu? Netvrdím, že každý muž, ktorý ju uvidí, ju nebude chcieť rovno niekde oprieť, ale málokto z vás má záujem o ľahkú korisť a ona v tomto vyzerá ako upečený holub spadnutý z neba rovno do úst...“

„Čo tým chceš povedať?“

„Ester ti sľúbila, že budem vedľa nej vyzerať ako šedá myš, tak jej trochu ver, sklamala ťa niekedy?“

„Nie...“

„Tak kde je problém? Ester, rýchlo sa obleč, počkáme ťa v aute!“

„Ďakujem, Lizy, máš to u mňa!“

„Nemáš zač, toto už vážne trochu prehnal, ak by sme tam nemali byť za 15 minút na univerzite, vynadala by som mu! Vážne si švihni.“

Rýchlo som na seba hodila šaty na ramienka, ktoré som si včera vybrala. Boli vo farbe mojich vlasov, ledva dosiahli do polky mojich stehien, zaručene v nich vyniknem, Carlos nemá dôvod sa sťažovať. Ešte som si dala na nohy ihličky, v ktorých by som sa ako človek zabila a zbehla som po schodoch. Paráda, po troch storočiach konečne môžem robiť to, čo chcem!

***

            Po ceste do školy som sa snažila nepočúvať myšlienky mojich súrodencov, ich neúnavná nádej, že si niekoho nájdem, ma dokázala priviesť do nepríčetnosti. Tak som radšej rozmýšľala nad tým, čo ma asi čaká v najbližšom čase. Za množstvo rokov, ktoré som strávila s ľuďmi, som sa naučila nepúšťať si ich k telu. Po pár rokoch praxe si väčšina báb myslela, že som namyslená hus, s ktorou nechceli mať nič spoločné, čo mi vyhovovalo. Netušila som, čo ma čaká, s ľudskými mužmi som sa po svojej premene príliš nestretávala. Tak či tak, dnešný deň bude zaujímavý.

            Vystúpili sme pred univerzitou a namierili si to rovno do obrovskej haly, v ktorej sa mal konať večierok na uvítanie.

„Wau, táto kočka bude chodiť k nám na školu? Ten veľký chalan vedľa nej nevyzerá na jej nabúchavača.“

Pozrela som sa smerom, odkiaľ som začula cudzie myšlienky. Nemohla som si pomôcť, zahľadela som sa mu do očí a ... pitie skončilo rozliate v jeho rozkroku. Carlos sa vedľa mňa uchechtával na môj účet.

„Sestrička, nemôžeš každého, kto ťa vytočí, manipulovať. To by si musela obliať komplet celú halu!“

„Veľmi vtipné, drahý Carlos, to, že neskočím na lep každému chalanovi ešte neznamená, že som feministka, ako ma s radosťou nazývaš.“

„... a preto si vás dovoľujem pozvať k nášmu stolu!“

Prišli sme trochu neskôr, tak sme nestihli hlavný príhovor, myslím, že mi vôbec nebude chýbať, zachránil ma pred prvým návalom pohľadov. Pomaly sme sa blížili do miestnosti a prechádzali okolo rozpúšťajúceho sa davu.

„Tak túto chcem!“

„Tá má ale kostru!“ 

„Myslim, že sa rozídem s Avril...“ 

„Áááá, ďalší objekt na zvádzanie!“

Muži sa evidentne za čas, ktorý som strávila mimo diania, zmenili ... k horšiemu. Kým pred pár rokmi väčšina z nich pri pohľade na mňa nedokázala nájsť slová, dnes si každý z nich predstavoval tie najnechutnejšie veci, aké si dokážete predstaviť.

„Úžasné, už len takáto namyslená náná nám tu chýbala!“

„Mať tak jej kostru, určite by som sa obliekla lepšie, život je taký nespravodlivý, načo jej je, keď ju nevie využiť?“ 

„Tak tejto sa musíme nejako zbaviť!“

Zvláštne bolo, že aj ženské mysle boli iné. Nenávisť a závisť vyvolaná mojim zjavom stále pretrvávala, ale naviac tam bola agresia. Možno príchod na vysokú nebol až taký dobrý nápad...

            Celý večer som počúvala tieto „originálne“ myšlienky a tešila som sa, kedy budeme môcť odísť. Nahlas by som to však pred Carlosom nepovedala, na mojom nadšení pre vysokú školu sa nič nezmenilo, iba si budem musieť zvyknúť na nové prostredie. Vonku pršalo a tak sa všetci schovali vnútri, čomu som sa potešila. Sadla som si do altánku a čítala som.

„Lady ľadová kráľovná, radšej bude moknúť vonku, ako by bola vnútri s ostatnými.“

Pozrela som sa smerom, odkiaľ prichádzali myšlienky a uvidela som prekrásneho chalana. Mohol mať tak 21, bol mulat vysoký skoro dva metre s nakrátko ostrihanými čiernymi vlasmi, z ktorých mu kvapkala dažďová voda. Jeho myšlienky ma prekvapili, žiadny muž nepremýšľal pri pohľade na mňa takto.

Zahľadela som sa mu do oči s úmyslom poslať ho dovnútra, nemala som náladu na rozhovor. Naše oči sa stretli a ja som v tých jeho nevidela žiadnu malátnosť. Vedela som od Carlosa, že sa to pri niektorých ľuďoch stáva, sú to tí, ktorí majú predpoklady stať sa vyšším upírom. Mne sa však aj tak vždy podarilo dosiahnuť, aby robili, čo som chcela, čo ma neprekvapovalo, Alejandro bol najmocnejší upír, akého som poznala a ani on nebol pred mojou silou chránený, nebol dôvod, aby mi nejaký smrteľník dokázal vzdorovať. Tak čo sa to teraz, do pekla, deje? Vykročil mojim smerom a ja som nemala šancu zastaviť ho – ujsť a odhaliť mu pri tom svoju podstatu sa mi zdalo trošku extrémne.

„Nepozerá sa na mňa povýšene, skôr prekvapene. Zrejme by som nemal ľudí súdiť hneď na prvý pohľad, možno sa prišla schovať z iného dôvodu. Ani mne nie je príjemné „nenápadné“ obšmietanie sa báb okolo mňa. Je nádherná, možno má ten istý problém. Vlastne, my sme ešte horší...“

Nechápala som jeho myseľ, ľudia takto zväčša nereagovali. Bola som zmätená a ak mám pravdu povedať, aj vystrašená.

„Ahoj, ja som Christopher. Prepáč, že som pred chvíľou na teba tak zízal, iba som sa zamýšľal nad tým, prečo tu sedíš tak sama, keď na teba musí určite pršať. To je Shakespere?“

„Áno.“

„Vyzerá byť vystrašená, dúfam, že si nemyslí, že ju chcem niekam nenápadne odvliecť, nechcel som ju vôbec vyľakať.“

To som tak ľahko čitateľná?

„A ako sa voláš ty?“

„Ester“

„Ester? Zvláštne meno, tvoji rodičia museli mať špeciálny dôvod na to, aby ti ho dali.“

„Moja mama zomrela pri pôrode. Keď ma prvýkrát zbadala, povedala, že som hviezda jej života. A tak mi sestričky dali meno Ester...“

Prečo mu to rozprávam, preplo mi???

„Prepáč, to som netušil, nechcel som ti to pripomínať. Asi si nemala práve dvakrát ľahký život.“

„To si ani nevieš predstaviť.“

Usmial sa na mňa a ja som si v duchu nadávala, že som taká ukecaná.

„Budeš chodiť sem na výšku, alebo si tu len s nejakým známym?“

„Zdá sa byť milá, takéto dievča som ešte nestretol. Mám pocit, že by sa najradšej celá červenala, ale možno sa mi to len zdá.“ 

„Áno, zajtra nastupujem na štúdium psychológie aj s mojim bratom a jeho priateľkou.“

Buď ticho, buď ticho, buď ticho!

„Super, tak sa stretneme! Ja som si spravil bakalára v inom odbore, ale rozhodol som sa,  že by som chcel ľuďom vo svojom živote pomáhať, tak som išiel na psychológiu.“

„Tak toto vyznelo pekne sprosto! Je to síce pravda, ale rozprávať to úplne cudziemu dievčaťu, to vyznelo, ako keby som ju chcel za každú cenu zbaliť! Tiež by som si mohol dávať pozor na to, čo vravím!“

„ Ester, si tu?“

Spoza rohu vyšiel Carlos s Lizy a ako ma zbadali, okamžite zastali.

„Wau, tak to bolo rýchle, pekný chalan, schvaľujem výber!“

„Musím ísť.“

„Fajn, uvidíme sa zajtra v škole!“

Zbehla som po schodoch k autu, nasadla a snažila sa ignorovať myšlienky mojich súrodencov...

***

         „Musíme okamžite zbehnúť za Lionelom a Catherine! Budú nadšení, že niekto konečne zaujal tvoju pozornosť!“

„Lizy, tak to vôbec nie je... A naviac, konečne majú vlastný byt, nemáš pocit, že by sme ich v túto chvíľu vyrušovali?“

„Jasné, Ester má pravdu, povieme im to zajtra v škole, ulejem sa z hodiny a pôjdem za nimi na ošetrovňu. Sestrička, nezatĺkaj, pozerala si sa na neho ako na zázrak!“

„Vôbec to nie je tak si myslíte. Len ma prekvapil, chcela som ho poslať dovnútra a nepodarilo sa mi to...“

„Tým chceš povedať, že sa ti nepodarilo nabúrať sa do jeho hlavy? No konečne, nemusíš vždy dostať to, čo chceš, ten chalan sa mi začína páčiť! Vravel, že sa zajtra uvidíte, takže bude zrejme s nami v krúžku, život je občas super!“

Myslím, že ja by som v žiadnom prípade nepoužila slovo super, na tom chalanovi je niečo zvláštne a ja musím zistiť, čo to je! Možno by mi to pomohlo odhaliť moje vlastné tajomstva...