8.kapitola

8. Sranda musí byť, aj keby na chleba nebolo...

Keď som dobehla k miestu, kde sa má palác nachádzať, došlo mi, že netuším, ako sa dostanem dovnútra. Vôbec som nad tým nepremýšľala, len som sa sem snažila dostať čo najrýchlejšie. Carlos je už určite s Lizy na ceste, tak by malo byť všetko v pohode, ja tu len počkám na Lionela... Aj keď netuším, kedy môže odísť... A navyše môže odísť inou cestou... Hmm, to som si ale zas vymyslela plán! Ak by som vedela, ako sa dostanem pred hlavný vchod, zavolala by som si Lionela... Ale ako sa to teraz dozviem? Carlos to určite vie, zase raz zapracovala moja logika, že som sa ho nespýtala... Mám čas do polnoci, tento chlap si potrpí na okázalosť, skôr určite neodídu... Mám to! Teraz len stačí nájsť nejakého upíra, od ktorého túto informáciu získam... To bude tiež problém, málo z nás žije v spoločenstve s ľuďmi ako my. Takže kým by som na nejakého narazila, môže ubehnúť aj mesiac...

***

            Ako som čakala, či ma neosvieti, začula som cudzie myšlienky. Musia byť v okruhu troch kilometrov odo mňa, som schopná zachytiť myšlienky do okruhu desiatich kilometrov, ak mi je ten hlas známy a dotyčný mi je blízky, tieto hlasy nepoznám. Lionel a Catherine mali medzi sebou zvláštne spojenie, počuli sa cez celú planétu rovnako dobre ako zo vzdialenosti pár centimetrov a boli spolu prepojení aj inými spôsobmi Prichádzajúci upíri boli z vládcovej gardy. Sláva! Nechápali, prečo tu nejaký upír stojí a nejde dovnútra. V ich hlavách som videla presnú cestu, ale teraz som sa už radšej nehýbala. Keď bol ich pohyb rozoznateľný sluchom, otočila som sa ich smerom. Roztvorili zem nad ich hlavami a vyšli von.

„Waaaaaaaaaaau“

Druhý bol duchaprítomnejší a po prvotnom šoku z môjho výzoru sa ma spýtal, kto som a čo tu chcem.

„Som Ester, dcéra Carlosa, syna Lionelovho. Prišla som za Lionelom v naliehavej záležitosti.“

„Máme vám ho zavolať?“

Spamätal sa prvý strážnik.

„Bola by som vám vďačná.“

„Bernardo, choď, ja tu s ňou počkám.“

Každý strážca sa volá Bernardo?!

„To som si mohol myslieť, chce ju pre seba. Veď ale ja si švihnem, moc času mať nebude!“

„Odkiaľ ste, slečna?“

„Práve teraz bývam vo vašej oblasti.“

„Smiem sa spýtať, aká neodkladná vec vás sem zaviedla?“

„Prepáčte, ale nie, je to osobné.“

 To už sa vracal Bernardo, takže bol krížový výsluch prerušený.

„Lionel vám odkazuje, že sa zachvíľu s vami stretne aj so svojou ľudskou služobnicou.“

Lionel určite nenazval Catherine „svojou ľudskou služobnicou“, ale radšej som nič nepovedala.

„Čo sa stalo? Je všetko v poriadku?“

Lionel práve vybiehal z tunela s Catherine v závese.

„Mohli by sme sa porozprávať niekde bokom?“

„Samozrejme, práve sme boli na odchode, keď nám doniesol Bernardo správu o tvojom príchode.“

„Budem vás viesť.“

Rozbehla som sa a oni ma nasledovali. Po pár kilometroch som sa zastavila a vysvetlila im situáciu.

„To je úžasné, dúfam, že Carlos vezme rozum do hrsti a dajú sa dokopy! Teraz by som sa však mal vrátiť a oznámiť vládcovi, že opúšťame jeho teritórium. Kam by ste chceli ísť?“

„Mne by vyhovovalo Mexiko, ešte sme v ňom neboli a budeme tam ťažšie rozoznateľní. Elizabethin otec sa určite tak rýchlo nevzdá.“

„Áno, to je výborný nápad, čo navrhuješ?“

„Pôjdeš teraz za vládcom, oznámiš mu naše rozhodnutie a my sa zatiaľ vyberieme za Carlosom. Ste s mamou spojení, keby sa niečo stalo, dáš nám vedieť.“

„Fajn, dobrý plán. Hneď, ako to tu vybavím, odídem do Mexika, nájdem vládcu a vybavím nám pobyt. Šťastnú cestu!“

Ešte sa pobozkali a rozbehli sa sme sa.

***

            Keď sme sa priblížili k lesu, začula som Carlosové myšlienky. Hneď ako dobehli do lesa, spýtal sa Lizy, čo som jej vlastne povedala. Zopakovala mu náš rozhovor z domu a pozorovala ho, kým kráčal z jednej strany priestranstva na druhú.

„Lizy, nebojíš sa nás?“

„Nie.“

„Ani mňa?“

„Mala by som sa?“

„Nie... Si si istá, že chceš zostať s nami?“

Zahľadela sa do zeme a sčervenela. Priskočil k nej a zdvihol jej hlavu.

„Nevadí ti, že nie sme ľudia? Chceš s nami zostať?“

Znova sčervenela a Carlos ju bezmyšlienkovito pobozkal. Lizy najprv zostala ako primrazená a on sa odtiahol.

„Prepáč, ja viem, som netvor, nemôžeš ma milovať, nezáleží na tom, čo cítim ja k tebe. Ospravedlňujem sa, už sa to viac nestane“

Tentoraz Lizy zdvihla Carlosovu hlavu a pobozkala ho... Carlos nás ucítil a prestal rozmýšľať nad dnešným poobedím, tak som sa viac nedozvedela. Videla som, že Lizy spí v jeho náručí obmotaná mojou dekou. Ten chlap je zázrak! On stihol ešte aj zbaliť nejaké veci!

„Lizy spí, budeme musieť byť potichu.“

„Dali sa dokopy?“

„Myslím, že áno.“

Usmiali sme sa na seba a začali sme spomaľovať.

„Ahoj Carlos!“

„Je všetko v poriadku? Čo sa bude diať?“

„Odsťahujeme sa do Mexika. Lionel vybavuje formality, keď budeme môcť vyraziť, oznámi nám to.“

Lizy sa zamrvila v jeho náručí a Carlos sa na ňu s láskou pozrel.

„Dali ste sa dokopy?“ zašepkala som.

„Áno. Je neskutočná, jej vôbec nevadí, že nie som človek. Tvrdí, že si uvedomila, že je do mňa zaľúbená včera. Uvidela v mojich očiach niečo, čo u nikoho iného nevidela a uvedomila si, že chce byť so mnou stále..“

Jeho myšlienky sa začali roztrácať, tak som sa na neho usmiala a pokynula Catherine, že odchádzame.

„Kam idete? Niečo sa deje?“

„Nie, len vám chceme nechať trochu súkromia. Budeme na najbližšom priestranstve, ak by sa čokoľvek zmenilo, prídeme ti to povedať.“

***

            Krátko pred svitaním sa spojila Catherine s Lionelom, ktorý nám oznámil, že je všetko pripravené na náš príchod. Catherine mu oznámila, že sa dali Carlos s Lizy dokopy, tak sa ešte chvíľu vytiešali a ja som medzitým šla za Carlosom. Lizy sa práve prebrala a užasnuto hľadela na trblietajúcu sa pokožku Carlosa.

„Ako môže byť taký nádherný? Nemali by náhodou na slnku zhorieť?“

Carlos ma zaregistroval a pozrel sa mojim smerom, Lizy ho napodobnila a potom sčervenela.

„Ahojte, Lionel sa práve spojil s Catherine, môžeme vyraziť. Len tak mimochodom, som rada, že ste sa dali dokopy!“

***

            Elizabeth sa stala Carlosovou ľudskou služobnicou, páčil sa im vzťah medzi našimi rodičmi, tak išli v ich šľapajach. Prvých pár rokov žili od nás, za čo som im bola vďačná - keď boli pri sebe, nemali zrovna myšlienky, ktoré by som túžila počúvať. Naučila som sa svoju schopnosť čítania cudzích myslí ešte lepšie ovládať, mohla som aj ja ostatným posúvať svoje myšlienky, tento nápad mi vnukli prepojené mysle mojej rodiny, ich obojstranná komunikácia. Celá rodina sa mi snažila nájsť partnera, dúfali, že nezostanem sama. Najhorší bol Carlos, mal pocit, že som ich dala s Lizy dokopy a tak mi to chcel oplatiť. Dúfala som, že ich to za pár storočí prejde. Hučala som do Carlosa, aby sme šli na vysokú, on bol však neoblomný. „Nepustím Lizy medzi tých nechuťákov, vieš vôbec, ako sa na baby lepia???“ Až po dlhoročnom prehováraní a „jemnom naznačení“ od Lizy, že je tam obrovské množstvo chalanov, z ktorých snáď aspoň jeden zaujme moju pozornosť, sme sa dohodli na kompromise. Ja budem chodiť oblečená tak, aby pri mne Lizy vyzerala ako šedá myš a môžeme nastúpiť. Radšej som si ani nechcela predstavovať tie mužské myšlienky... Po pravde ma to až tak strašne netrápi, pretože ... zajtra idem na vysokúúú!!!