7.kapitola

7.Lizy

Roku Pána 1917

            Tento pobyt je čím ďalej tým lepší! Moja izba je malá a má výhľad do dvora, takže v slnkom zaliatych dňoch sa budem musieť krčiť v rohu, aby ma nevideli dievčatá z druhej strany. Navyše mi deň po mojom príchode na ubytovňu oznámili, že prijali nové dievča a už nemajú voľnú izbu, tak bude bývať so mnou. Úžasné, som zvedavá, ako jej vysvetlím moju trblietajúcu sa pokožku... Ostatným upírom sa síce na slnku pokožka trbliece omnoho viac ako mne, ale aj tak jej asi bude divné, že mám na nej diamantové odlesky... A to už nehovorím o tom, že ku mne nebude môcť v noci chodiť Carlos, s ktorým som posledné roky všetky noci prekecala...

***

            Dievča dorazilo na druhý deň skoro ráno. Zdalo sa, že tento týždeň slnko nevylezie, čo ma trochu ukľudnilo. Prišla až po predstavovaní, takže sa aspoň nemusela účastniť toho príšerného ceremoniálu. To mi vnuklo nápad na ďalšie sťahovanie... 

Začula som cudzie myšlienky: „Tieto schody ma jedného pekného dňa zabijú, ak ich budem musieť každý deň schádzať, porazí ma.“

Dvere sa otvorili a do miestnosti vošla drobná dievčina. Mala krátke čierne vlasy, sýto modré oči a nádhernú postavu.

„Och, prepáč, netušila som, že tu niekto bude, myslela som, že je vyučovanie.“

„Nič sa nedeje, vyučovanie začína až zajtra, dnes máme ešte voľno.“

„Ja som Elizabeth, prepáč, že som ti na poslednú chvíľu zabrala izbu, museli som sa narýchlo presťahovať a tak ma dali do prvej súkromnej školy, ktorú našli.“

„Je prekrásna, zvláštne, nezdá sa, že by bola namyslená. S jej výzorom môže mať každého, koho si umane, nevyzerá však, že by bola jednou z tých báb. Možno budeme dobré priateľky.“

„Ja som Ester.“

„Ester? Krásne meno, si prvá Ester, ktorú poznám.“

Usmiala sa na mňa a ja som jej musela úsmev oplatiť. Bola na prvý pohľad čistá, na to, aby som to vedela, som nepotrebovala ani čítať jej myšlienky. Bola prvá žena, samozrejme okrem Catherine, ktorá sa na mňa pozerala ako na normálnu osobu, prvá, ktorá dokázala na mňa pozerať aj skrze moju krásu.

„Odkiaľ si?“

Elizabeth zbledla a ja som čítala v jej myšlienkach, že jej matka zomrela a ona utiekla pred svojim otčimom do kláštora, a odtiaľ ju poslali sem a dúfajú, že ju nenájde.

„Nemusíš mi to hovoriť, ak je ti to nepríjemné. Prepáč mi to.“

„Ty za to nemôžeš!“

Zviezla sa na zem a začala plakať. Nikdy v živote som nevidela nikoho plakať, nevedela som, čo mám robiť a tak som poslúchla svoj inštinkt a položila som si jej hlavu na kolená, kde sa rozplakala ešte viac.

„Toto sa mi v živote nestalo! Prídem do novej školy, kde ma nikto nepozná, môžem začať odznova a ja sa zložím! Pred úplne cudzím dievčaťom! Asi je toho už na mňa moc, ale to ma neospravedlňuje, chúďa Ester, určite si myslí, že som šľahnutá, aká je milá, väčšina báb by na mňa pozeralo zvrchu, poprípade by sa mi aj smiali.“

Nevedela som, čo jej mám povedať, bolo mi jej ľúto, chcela som jej nejako pomôcť, skúsenosť so zlomyseľnými ľuďmi som mala aj ja, nie je to nič príjemné. Snažila sa ukľudniť a keď sa jej to trochu podarilo, posadila sa.

„Prepáč mi to, zväčša nereagujem takto prehnane.“

„Nič sa nestalo.“

„Vďaka.“

Usmiala sa na mňa, dva razy sa zhlboka nadýchla a rozpovedala mi svoj príbeh, tie hnusnejšie detaily som si prečítala v jej mysli. Mala strašný život, jej otec zomrel hneď po jej narodení, mama sa znovu vydala, aby mali z čoho žiť. Jej nevlastný otec bol strašný hulvát, ktorý považoval jej matku za svoj majetok a keď začal pozerať svojimi hnusnými zvrhlými očami na Elizabeth, mama ju poslala na súkromnú školu. Tam zostala dva roky, keď ju zastihla správa o matkinej smrti, jej manžel ju umlátil k smrti...

„Tak, teraz vieš celý môj príbeh. Doteraz som ho nikomu nepovedala.“

„Mne môžeš veriť, nikto ho zo mňa nedostane.“

„Viem, verím ti, ešte raz ti ďakujem za tvoju podporu.“

Usmiali sme sa na seba a bez toho, aby sme sa museli dohodnúť sme prešli na ďalšiu tému. Po chvíli sme sa smiali, ako keby ani jedná z nás neprežila v živote nič strašné. Zabudli sme na čas a rozprávali sme sa dlho do noci. Začuli sme šramot a obidve sme zmĺkli. Okolo našich dverí prechádzala sestrička a tak sme rýchlo obe skočili do postelí. Otvorili sa dvere, sestrička nakukla a opäť ich zavrela. Posadili sme sa, ešte chvíľu sme počúvali zvuky naokolo a potom Elizabeth prešla za mnou do mojej postele. Zaregistrovala som pohyb za našim oknom, ale už bolo neskoro, zabudla som na to, že má dnes prísť Carlos. Elizabeth na neho vyvalila oči, ale kým začala kričať, dala som jej ruku na ústa, neucukla pred mojím studeným dotykom, čo ma prekvapilo.

„Pšš, to je môj brat, neboj sa.“

Pokývala hlavou, že rozumie a tak som svoju ruku pomaly stiahla.

„Ako si sa sem dostal?“

„Cvičím, som vo vysokoškolskom mužstve prvý v zpieraní. A ty si kto, ak sa smiem spýtať? Ja som Carlos, brat Ester.“

„ Ja som Lizy, teda Elizabeth.“

Celá očervenela a ja som v jej myšlienkach videla, že sa jej Carlos páči.

„A môžem ti hovoriť Lizy?“

Očervenela ešte viac.

„Áno, môžeš.“

„No teda Ester, kde si zohnala takéto úchvatné stvorenie? Škoda len, že ste ešte nemali čas obliecť sa do pyžám. To by som z nej videl omnoho viac...“

„Nevedel som, že tu má Ester návštevu, inak by som sem takto bez ohlásenia nevpadol“

„Zabudla som ti to povedať, Lizy dnes pricestovala, je moja nová spolubývajúca. No čo, ako si sa mal v škole?“

„Perfektne!...“

Carlos začal rozprávať rôzne zážitky zo škole, z ktorých som už mnohé počula. Lizy sa onedlho prestala červenať a ani si neuvedomovala, že je v noci potme v izbe s úplne neznámym mužom. Stále sme sa smiali a rozprávali sme sa až do rána. O tretej som Carlosa vyhodila so slovami, že sa mi chce spať, pretože inak by sa Lizy nevyspala a zaspať prvý deň v škole nie je zrovna najlepší nápad... Ľahli sme si a Lizy hneď zaspala. Ja som rozmýšľala nad tým, že som práve dovolila, aby mi nejaký človek prirástol k srdcu. Toto sedemnásťročné dievča si vyhĺbilo za jedinú noc cestu rovno do jeho stredu. Ak za pár rokov budeme musieť odísť, časť môjho srdca tu zostane s ňou...

***

            Toto bola najlepšia časť môjho života. Mala som milujúcu rodinu a navyše úžasnú najlepšiu kamarátku! Už som tu študovala vyše roka a odmietla som rozmýšľať nad tým, čo bude o pár rokov, užívala som si každý deň. Carlosové návštevy sa zredukovali na každú piatkovú noc, aby sa mohla Lizy vyspať. Videla som, že nie som jediná, komu na Lizy záleží, pre Carlosa bude odchod ešte ťažší. Až keď mu dnes v noci rozprávala svoj príbeh si uvedomil, že to, čo k nej cíti je omnoho silnejšie, ako sa domnieval. Bolo mi ho ľúto, bol to dobrý chalan i keď spravil v živote veľa chýb. Nerozprávala som sa o tom ani s jedným z nich, hoci som už dlho vedela, že je ich cit obojstranný. Videla som v Carlosových myšlienkach pri dnešnom odchode, že si myslí, že je to tak len z jeho strany. Nemala som právo sa im do toho motať. Myslel si, že ak by jej povedal pravdu, znenávidela by ho. Takto môže mať svoju rodinu a zostarnúť. Čím dlhšie som ho počúvala, tým viac som začala rozmýšľať nad tým, že sa možno do toho predsa len zapletiem...

***

            Na druhý deň bola Lizy zamĺknutá, premýšľala nad Carlosom, nevedela, čo si má myslieť. Keď bola cez prázdniny u nás, stále sme boli všetci traja spolu, Carlos sa rád zdržiaval v jej blízkosti, to vedela a všetko ju to miatlo. Veď ak by mal o ňu záujem, začal by sa jej dvoriť, nie?

Nechcela som to počúvať, tak som sa radšej zamerala na myšlienky všetkých naokolo. Prekvapil ma hlas, ktorý som nepoznala, bol mužský. Ten muž sa práve rozprával s riaditeľkou. Keď som pochopila ich rozhovor, zamrazilo ma. Bol to Lizyn nevlastný otec... Onedlho prídu do našej izby a on si ju odvedie. Nemala som moc času a tak som učinila najzávažnejšie rozhodnutie v mojom živote.

„Lizy?“

„Áno?“

Videla som, že ju zarazil môj strach v očiach.

„Povedz mi, ľúbiš Carlosa?“

Zostala sa na mňa prekvapene pozerať.

„Lizy, teraz nemáme čas na dobrú výchovu, prosím ťa, odpovedz mi.“

„Áno.“

„Chcela by si byť naveky s ním?“

„Áno.“

„Veríš mi?“

„Áno.“

„Keby som ti teraz povedala niečo neuveriteľné, sľúbiš mi, že nebudeš kričať?“

„Áno.“

„Fajn, tak zavri oči, vylez mi na chrbát a pevne sa ma chyť. Neotváraj oči, kým ti to nedovolím, rozumieš?“

„Áno. Ester, čo sa deje? Kým mi to nepovieš, nikam nejdem.“

„Tvoj otčim ťa našiel, behom minúty je tu a odvedie si ťa. Chcem mu v tom zabrániť.“

Oči sa jej rozšírili strachom, pohla sa smerom ku mne, vyliezla mi na chrbát a zavrela oči.

„Chyť sa ma pevne, neboj sa, mne neublížiš. A nezabúdaj, nesmieš kričať, ani otvárať oči.“ „Áno.“

Pevne som ju chytila, otvorila som okno a vyskočila...

***

            Bežala som tak rýchlo, že žiadny smrteľník nemohol môj pohyb zaznamenať. Počula som Elizabethine myšlienky, bála sa, pochopila, že sa tu deje niečo zvláštne. Tá rýchlosť okolo nás rozvírila vzduch a naviac vedela, že jediná cesta z našej izby okrem dverí bolo okno. Udivovalo ma, že mi aj napriek tomu verí.

Dobehla som do nášho domu, ktorý bol teraz prázdny. Som tomu rada, pretože toto predstavenie by nemal nikto ani vidieť, ani počuť. Vyšplhala som sa do okna mojej izby a jemne som poklepala Lizy na ruku.

„Lizy, môžeš sa ma pustiť a otvoriť oči.“

Poslušne zliezla a poobzerala sa okolo seba. Videla, že sme v mojom dome, ktorý bol od našej školy vzdialený 20 km a my sme sa sem dostali za štvrť hodinu.

„Ester, prosím ťa, vysvetlíš mi všetko?“

„Áno, ale len ak mi sľúbiš, že to nikomu nepovieš.“

Prikývla.

„Ide o tvoje vlastné bezpečie, toto nesmieš povedať nikomu.“

Opäť prikývla. Nechcela som jej to povedať, nechcela som vidieť v jej očiach strach a nenávisť, ale ona čakala na vysvetlenie. Nadýchla som sa a začala som rozprávať.

„Asi si si všimla, že nie som normálny človek. Človek by sa sem nedokázal dostať tak rýchlo a navyše som ťa pritom niesla na chrbte ... Lizy, ja nie som človek ... som upír. Nie taký, akého opisujú všetky legendy a knižky. My ľudí nezabíjame, živíme sa síce krvou, ale len od dobrovoľných darcov, alebo od zvierat.“

„Aj Carlos, Catherine a Lionel sú upíri?“

„Lionel a Carlos áno, Catherine nie, tá je Lionelovou ľudskou služobníčkou.“

„Ľudskou služobníčkou?“

„Ty mi veríš a nemáš strach?“

Zostala som na ňu prekvapene hľadieť. Chvíľu nad tým premýšľala.

„Verím ti, nemáš dôvod mi klamať a nikdy by si to neurobila, o tom som presvedčená. Nikdy ste mi neublížili a tvrdíš, že ľudí nezabíjate, prečo by som sa mala báť?“

Zostala som na ňu civieť. To, čo hovorila malo logiku, ale aj tak som nemohla uveriť tomu, že to vzala tak v kľude.

„Čo bude teraz? Môžem zostať s vami? Do školy sa už vrátiť nemôžem.“

„Áno, samozrejme, prepáč, vzalo ma, ako si to prijala.“

„Bola by si spokojnejšia, ak by som tu behala dokola a kričala?“

Pozreli sme sa na seba a vybuchli sme smiechom. Táto situácia bola neuveriteľná, nechápala som, že sa ma nebojí, ale bola som tomu vďačná.

„Musím zbehnúť za Lionelom a Carlosom, ujdeme, budú ťa u nás určite hľadať, zmizli sme spolu.“

„Nechcela som vám spôsobiť problémy...“

„Lizy, prestaň, som rada, že budeš s nami, mám ťa veľmi rada!“

Rozbehla sa ku mne a skočila mi okolo krku.

„Aj ja ťa mám strašne rada!“

Začula som myšlienky Carlosa, ktorý sa blížil a stuhla som.

„Ester, čo sa deje?“

„Carlos ... už sa to rozšírilo po meste a on hneď bežal sem, za Lionelom, či  nevie, čo sa stalo. Lionel s Catherine sú však na návšteve 200 km odtiaľto, čo on nevie...“

„Ako to vieš?“

„Čítam myšlienky.“

Odtrhla sa odo mňa

„Aj moje?“

„Áno.“

„Aj Carlos číta myšlienky?“

Sčervenela a prvýkrát som u nej začula strach.

„Nie, to viem iba ja. Žiaden iný človek, ani upír to nedokáže, aspoň pokiaľ viem.“

„Och, to je dobre...“

Uvedomila si, že ju počujem a znova sčervenela.

„Neboj sa, na to si zvykneš. Carlos tu bude do piatich minút, ja bežím za Lionelom. Povedz Carlosovi, že mu odkazujem, aby ťa vzal do nášho lesa, on bude vedieť, čo to znamená. My tam za vami prídeme.“

„Čo mu mám povedať?“

„Najprv mu povedz, že ťa má odniesť do nášho lesa. Povedz mu, čo sa stalo, že ťa našiel tvoj otčim, že som sem s tebou dobehla, že vieš pravdu, nevadí ti a že som ti sľúbila, že s nami môžeš zostať. Už ide, nechám to na teba. Veľa šťastia, ak pôjde všetko podľa plánu, do polnoci by sme sa k vám mali pripojiť.“

Otočila som sa a utekala som do lesa. Počula som Carlosové myšlienky, cítil, že som odišla a nechala Lizy samú. Spravil to, čo som dúfala, že spraví, vošiel do domu za Lizy. Už som bola príliš ďaleko na to, aby som počula ich myšlienky. Dúfam, že spraví to, čo je správne...