6.kapitola

6.Lionelová rodina

            V izbe som si nasadila na krk svoj krížik. Alejandro ho nemal rád, tak som ho nenosievala. Asi je to trošku irónia, že upír nosí na krku kríž... Ale nie sme žiadne diablove stvorenia, ako si väčšina ľudí myslí a tak nám nič nerobia.

Obliekla som si zelené elfské šaty, hoci som si sľúbila, že ma v nich už nikto neuvidí, pretože sa mi v nich bude najlepšie bežať. Prehodila som si cez seba čierny plášť a na hlavu som si nasadila kapucňu.

Príjemne ma prekvapilo, že ma pri posteli čakal kufor plný mojich kníh, ktoré mi asi prichystal Alejandro. Hodila som si k nim pár šiat, určite si čo najskôr zaobstarám nový šatník. Poslednýkrát som sa poobzerala po svojom domove (či väzení, to záleží na uhle pohľade), vyšla som z dverí a zbehla po schodoch.

S nikým iným som sa lúčiť nechcela, nikto mi neprirástol k srdcu. Všetky ženy ma nenávideli a muži vo mne videli nádhernú hračku. Uznajte sami, myslíte, že mi to tu bude chýbať?!

Dobehla som k hlavnej miestnosti, kde už stál Lionel, ktorý vyzeral úplne rovnako, ako som si ho pamätala. Bol o pár centimetrov vyšší ako ja, mal krátke blonďavé vlasy, ktoré mu neposlušne padali do čela. Keď bol premenený, mohol mať tak maximálne tridsať. Zbadal ma a usmial sa.

„Ahoj Ester! Rád ťa znova vidím, Carlos mi hovoril, že vieš čítať myšlienky a máš neobvyklú silu! Už sa teším, kedy budeme spolu zápasiť!“

„Ahoj Lionel!“

„Ahoj Ester, môžeme ísť? Ukáž, vezmem ti to.“

Chcela som protestovať, mám predsa dosť sily, ale potom som to nechala tak. Lionel bol omnoho starší ako ja, bolo to v ňom silno zakorenené.

„Jasné, poďme.“

„ Alejandro mi dal povolenie vziať ťa suchou cestou, pretože by si si zničila batožinu.“

„Tu je aj suchá cesta?“

„Áno, ale je nepoužívaná, hoci dobre chránená. Ako myslíš, že sem dostali ľudí?“

„Nad tým som už rozmýšľala...“

Začal sa smiať.

„Carlos hovoril, že si zvedavá!“

Vykročil a ja som ho nasledovala.

„Kam vlastne pôjdeme?“

„Ešte uvidíme. Nechcem to tu hovoriť nahlas, Carlos hovoril, že má na teba Alejandro zálusk, tak pôjdeme do iného okrsku, nezostaneme v Španielsku. Čo by si povedala na Ameriku? Tam na nás nebude mať dosah. Už sme našli aj pekný dom, budeš chodiť do dievčenskej školy, čo ty na to? Ách, viem, odpovieš mi, keď budeme ďaleko odtiaľto.“

***

            Carlos ma chytil na ruky a zaniesol do domu, Lionel s Catherine sa iba smiali.

„Nazdar sestrička, teraz odo mňa nebudeš mať pokoj.“

„Pokiaľ viem, tak nastupujem na dievčenskej škole...“

„To áno, ale noci sú dlhé a ja mám školu blízko tvojej.“

„To snáď nie! Lionel, to by si mi neurobil!“ „Musíme vás mať pohromade, ináč by to nešlo.“

„Carlos, pusti ju.“

„Jasné, mami.“

„Som rada, že ťa konečne spoznávam, ja som Catherine a ak chceš, budem aj tvojou mamou.“

Nevedela som, čo mám na to povedať, ale Catherine zrejme ani nič nečakala a vrhla sa mi okolo krku. Bola malinka, mohla merať tak 160 cm, mala blonďavé vlasy po plecia a k nim pár nezábudkových očí.

„Nechajte ju, nech si oddýchne a vybalí sa. Zlatko, budeš chcieť ísť nakupovať?“

„Áno, Lionel, mám len pár kúskov, ktoré by som však najradšej vyhodila.“

„Samozrejme, daj si dole ten plášť a pozrieme sa na veci, ktoré ti Catherine zohnala.“

„No, neviem, či je to zrovna najlepší nápad, mám na sebe elfské šaty...“

„Elfské?!“

„Áno, boli to najpohodlnejšie, čo som mala. Ale sú dosť krátke.“

„V tom prípade zostávam na módnu prehliadku aj ja!“  usmial sa na mňa Carlos.

Vyplazila som mu jazyk a schovala sa za Lionela. Catherine sa len zasmiala.

„Myslím, že sa rozhodne nebudeme nudiť. Carlos bol tak dlho sám...“

Catherinine myšlienky ma prekvapili, myslela som, že Carlos pokračoval v svojom zabehnutom systéme. Možno skutočne čakal, že budeme spolu. Ale ja som netúžila po partnerovi. Každý muž sa pozeral len na to, ako žena vyzerá, ich nezaujímalo, aké sme, to som pochopila už dávno. Ak sa aj našli výnimky, moja krása bola v tomto obrovskou prekážkou, žiaden muž cez ňu ani neskúsil nahliadnuť. Vedela som, že ma má Carlos rád, ale nebola to láska, aká spája partnerov. Boli by sme spolu nešťastní. Ešte ma s ním čaká dlhý rozhovor...

***

            Zvykla som si na život s Lionelovou rodinou, ktorá bola odteraz aj mojou, pomerne rýchlo. Svoje pochybnosti ohľadom svojho pôvodu som im však nezverila, prestala som sa s nimi trápiť, koniec koncov, teraz som upír, je jedno, čím som bola ako človek. Sťahovali sme sa každých šesť rokov, aby nebolo nikomu nápadné, že nestarneme. S Carlosom sme sa dohodli na tom, že pred inými upírmi budeme vystupovať ako pár, ale v skutočnosti sme mali vzťah ako brat a sestra. Pri každom sťahovaní sme sa museli ísť zahlásiť miestnemu vládcovi, aby nevznikol problém s teritóriom. Carlos nechápal môj odpor k pitiu ľudskej krvi od nedobrovoľných obetí, ale napriek tomu chodieval so mnou na lov zvierat. Aj tak som však nemohla stále žiť na zvieracej krvi, Lionel mi preto nosil krv z nemocnice. Catherine s Lionelom som onedlho začala považovať za svojich rodičov, mali ma radi ako svoju dcéru, za čo som im bola vďačná. Už som si zvykla aj na to, že všetci moji známi umierajú. Snažila som sa nevytvárať si k nikomu príliš silnú väzbu, čo nebol až taký problém, pretože väčšina ľudí sa nás inštinktívne stráni. Carlos chodieval v poslednej dobe na vysokú, kam som ja ako žena nesmela. Lionel ma ubezpečoval, že je len otázkou času, kedy dosiahneme rovnaké práva ako muži. Zatiaľ mi Carlos nosil svoje učebnice, z ktorých som po nociach študovala. Na školách, ktoré som navštevovala som mala svoju vlastnú izbu, v ktorej som v noci čítala. Za ten dlhý čas som sa naučila množstvo jazykov, takže som čítavala diela v origináli. Za jasných slnečných dní som zostávala na izbe, môj otec bol lekár a tak keď povedal, že trpím zvláštnou alergiou na slnko, nikto nemal dôvod pochybovať o jeho slovách. Carlosovi skončil trest, ktorý mal za moju premenu, ale aj tak sme zostali všetci pohromade. Spolu sme šťastnejší. Zajtra sa opäť sťahujeme, zostávame však v Amerike, pretože v Európe zúri vojna...