5.kapitola

5. Elfovia

            Natiahla som na seba bledozelené šaty, ktoré ma čakali na mojej posteli s lístkom od Alejandra: „Zvýraznia tvoje nádherné oči.“

V zrkadle som uvidela svoj obraz a zarazila som sa. Prvýkrát som mala na sebe niečo v tomto odtieni. Posledných sto rokov som nosila iba kombináciu červenej a čiernej, postupne som si zvykla nosiť extravagantné šaty, Alejandro ma neustále zásoboval novými modelmi. Ak mám pravdu povedať, vôbec sa nečudujem, že ma jeho hárem neznáša. Pardon, jeho bývalý hárem. Rozpustil ho s vidinou, že ma tak ľahšie zvedie. Ako keby som nevedela, že stále strieda vo svojej posteli všetko, čo nosí sukne...

Tieto šaty zvýrazňovali moje oči, presne ako Alejandro predpovedal. Moje vlasy na nich vyzerali ešte červenšie, takže celý môj zjav pôsobil nadprirodzene, dokonca aj na upíra. Boli úplne iné, ako všetky šaty, ktoré som doteraz na sebe mala. Mali krátke úzke ramienka, nosili sa bez korzetu a úplne presne obopínali moju postavu. Ich sukňa siahala do polky mojich stehien a bola rozstrapkaná. Bola som v nich viac vyzlečená ako oblečená a ak by som dnes nepotrebovala udržať Alejandra v dobrej nálade, nikto by ma do nich nedostal.

Zhlboka som sa nadýchla a schádzala som po schodoch k hlavnej miestnosti. Cez celú chodbu stáli zhromaždené upírky, všetky v rovnakých šatách, aké som mala ja. Takisto ako oni som si uvedomovala, že JA v nich vyzerám oveľa lepšie. Zdvihla som hlavu a pomaly som pomedzi nich kráčala.

„Prečo nás navliekol do týchto otrasných šiat? Vyzeráme v tom všetky ako strašidlá, teda až na slečnu „dokonalú“.“

Snažila som sa ich myšlienky vypnúť, po rokoch prežitých medzi nimi som mala v blokovaní cudzích myšlienok prax.

„Ester vyzerá úplne nádherne, myslím, že z nej bude Eilen nadšený!“

Pomaly som vystupovala  po schodoch k Alejandrovmu trónu. Pokynul mi rukou, aby sa postavila po jeho pravici, po jeho lavici stál Bernardo, ktorý si ma so záujmom obzeral.

„Moji drahí! Určite ste zvedaví, prečo sme sa tu zhromaždili a prečo som vám kázal obliecť sa do tohto neobvyklého oblečenia. Máte na sebe typické oblečenie elfov. Rozhodol som sa tak vzdať poctu nášmu návštevníkovi, kráľovi elfov, Eilenovi.“

No to určite, chcel ma vidieť v čo najúspornejšom oblečení a preto nás do toho navliekol...

„Práve prichádza po schodoch, prosím vás, vzdajte mu úctu, ktorú si zaslúži!“

V dave to vzrušene zašumelo. Z ich myšlienok som pochopila, že iba máloktorí sa stretli s elfami, je to vzácnosť, pretože sa pred inými rasami skrývajú. Dav utíchol a ja som uvidela sprievod bytostí, ktoré sa ponášali na ľudí, nikto by si ich však s nimi nesplietol. Boli prekrásni. Ich pokožka bola bledá, ale nie krídlovo biela ako naša. Ich vlasy boli v rôznych farbách a odtieňoch, takisto ich oči. Najviac ma asi prekvapila elfka s fialovými očami a zelenými vlasmi, ktorá bola napriek tomu nádherná.

„Alejandro, rád ťa znovu vidím!“

„Priateľu, je to už dlhá doba, som rád, že ste sa k nám mohli pripojiť!“

Eilenové oči zablúdili ku mne a na chvíľu sa zastavil. Hneď sa však spamätal a usmieval sa ďalej, kým sa všetci vítali.

„To nie je možné! Tie jej vlasy... Nikdy som nevidel ľudské vlasy v tomto odtieni... Elf sa nemôže stať upírom a ani kríženec človeka a elfa.... A naviac vyzerá, ako keby bola premenená až po zavŕšení dospelosti a kríženci sa dožívajú maximálne trinástich rokov života... Čo to má všetko znamenať? Prečo ma sem Alejandro zavolal? Má to byť snáď zrada?“

Pozorne som počúvala jeho myšlienky a rozmýšľala som nad nimi. Vždy som vedela, že je na mne niečo zvláštne, ale že by som nebola človek?

„Alejandro, kto je to úchvatné stvorenie za tebou?“

„Vidím, že si si hneď všimol najkrajšiu členku nášho spoločenstva. To je Ester, onedlho dosiahne plnoletosť, vzal som si ju pod svoje ochranné krídla.“

„Neklame, je to upír. Pokiaľ viem, nebol pred sto rokmi na svete žiadny kríženec, určite to bude iba nejaká ľudská genetická anomália. Alebo nie?“

Vie rozoznať, kedy mu niekto hovorí pravdu a kedy klame, pokiaľ viem, som jediná z ľudí aj z upírov, kto to dokáže...

„Ester, odkiaľ si? Ako si sa stala upírom?“

„Moja matka zomrela pri pôrode, vychovali ma sestričky. Jeden šľachtic ma uniesol, aby som sa stala jeho novou hračkou, zvolila som si radšej smrť a vtedy ma zachránil Carlos, syn Lionelov.“

„Hmm, neklame, bude to len nejaká genetická anomália. Aj tak by som si však chcel byť istý. Pri našich pokusoch na elfov upíry jed neúčinkoval a ani na krížencov s ľuďmi...“

Bola som dokonale zmätená, započúvala som sa do myšlienok iných elfov. Všetci vedeli rozoznať, kto im hovorí pravdu a kto klame. Bola toto odpoveď na moju jedinečnosť? Som kríženec?

„Môžem sa vás niečo spýtať?“

„Samozrejme, Ester, tykaj mi, prosím ťa.“

„Poznám iba ľudí a upírov, do dnešného dňa som nevedela, že existujú aj iné rasy. Aké sú vaše odlišnosti?“

„Skutočne si myslí, že jej prezradím naše tajomstvá?!“

Zamračil sa na mňa.

„Prepáč, ak som ťa urazila, som len veľmi zvedavá a o vašej rase vôbec nič neviem.“

„Neklame, skutočne je len zvedavá. Aj tak jej však nič neprezradím, ona by to nezneužila, ale nepochybujem o tom, že Alejandro áno.“

„So svojim tajomstvami sa nezverujeme, je to naša forma ochrany. Ak sa ešte niekedy stretneme, rád sa s tebou porozprávam o veciach, ktoré ti môžem prezradiť. Som si istý, že aj teraz sa tu nájde niekto z môjho sprievodu, kto ti rád tvoje otázky zodpovie. Ale teraz mám dôležité rokovanie s Alejandrom, takže našu malú sešlosť rozpustíme.“

Otočila som sa a očami som skenovala jeho sprievod. Žena s fialovými očami a zelenými vlasmi vystúpila dopredu.

„Volám sa Evelin a rada ti zodpoviem tvoje otázky. Teraz všetci opustite túto miestnosť a rozíďte sa do svojich izieb. Sú označené vašimi menami!“

Usmiala sa na mňa a ja som k nej pomaly zostúpila.

***

            Vrátila som sa spolu s Evelin do knižnice. Vzala som zo zeme Pýchu a predsudok a vrátila ju na jej miesto.

„Vidím, že ste tu zásobení úctyhodným počtom knižiek.“

„Rada čítam a Alejandro mi nosí stále nové a nové výtlačky.“

„Si jeho družkou?“

„Nie.“

„Ale on po tebe túži...“

„Áno.“

Nemala som dôvod zatĺkať, spoznala by, keby som klamala a navyše to nebolo tajomstvo.

„Prepáč, ak som doterná, si prvá, o ktorej viem, že mu odolala.“

Usmiala som sa, toto som vedela aj ja. Ja musím byť originál vo všetkom...

„Nič sa nestalo, nie je to tajomstvo.“

„Na čo si sa ma chcela spýtať?“

„Je toho veľa, chcela by som vedieť úplne všetko!“

Usmiala sa, usadili sme sa a Evelin začala rozprávať. Ich rasa je staršia ako ľudská. Rozmnožujú sa ako ľudia, sú nesmrteľní, starnú, ale veľmi pomaly.. Keď elf dosiahne plnoletosť, prebehne u neho premena a on prestáva starnúť. Ich rasa žije na rôznych miestach, nie sú jedinou elfskou komunitou... Chcela som sa jej spýtať na mnohé veci, ale nemohla som, pretože by som tým vyzradila svoje tajomstvo. Ku krížencom sa vôbec nedostala, zrejme to bolo ich tajomstvo, zostávalo mi iba dúfať, že budem mať ešte niekedy príležitosť dozvedieť sa viac.

***

            Večer pred zavŕšením mojich stých upírych narodenín som zašla za Alejandrom.

„Čakal som ťa, Ester. Opustíš nás, však?“

„Áno, Alejandro.“

„Dúfal som, že sa tu rozhodneš zostať, ale je to tvoje rozhodnutie. Moje dvere budú pre teba vždy otvorené!“

„Ďakujem ti za všetko, čo si pre mňa urobil.“

„Nemáš vôbec zač, obohatila si môj život rovnako, ako ja ten tvoj.“

„Kedy budem môcť odísť?“

„O polnoci pre teba príde Lionel, poslal mi správu. Bude ťa čakať pred hlavnou miestnosťou.“

„Vďaka“

Vykročila som k nemu a objala ho. Bol to síce slizký had, ale až na nedávnu príhodu s Publiom sa ku mne choval vždy slušne a som mu za mnohé vďačná.

„Ešte nie je všetkým dňom koniec, nepochybujem o tom, že bude jedného dňa mojou.“

„Ešte raz ti za všetko ďakujem...“

„Bež už, lebo to nestihneš!“

Odstúpila som od neho a odchádzala som do svojej izby. Mám pár minút na zbalenie a potom začnem konečne nový život...