3.kapitola

3.Podmorský palác

            Ako sme kráčali po dne, všetky vodné živočíchy sa nám vyhýbali. Pozerala som sa okolo seba celá omámená a rozmýšľala som, či sa mi to všetko len nesníva. Pred nami sa týčila obrovská skala, ktorá nadobúdala stále jasnejšie tvary. Keď sme boli úplne pri nej, Carlos mi rukou naznačil, aby som vstúpila. Chvíľu ju obchádzal, až sa zastavil pri jednom mieste a tam zatlačil. Pokynul mi druhou rukou, aby som sa k nemu pripojila. Vnoril do skaly aj druhú ruku a zachvíľu v nej bol otvor, cez ktorý sme preliezli do vnútra skaly. Keď som sa ocitla na druhej strane, Carlos za nami otvor uzavrel.

„Načo som si mala obliekať tieto šaty, keď sú teraz aj tak celé mokré? Vyzerám, ako zmoknuté mača.“

Carlos sa schuti zasmial.

„Ver mi, že TY nikdy nebudeš vyzerať ako zmoknuté mača. A teraz poď, máme pred sebou ešte dlhú cestu. Zámok sa nachádza až pod povrchom mora, musíme sa tam dostať, za ten čas tvoje šaty určite uschnú.“

Ako sme kráčali, pozorne som si Carlosa prehliadla. Nečudujem sa, že som si myslela, že je anjel. Bol celkom vysoký, meral vyše 185 cm. Mal blonďavé vlnité vlasy, ktoré mu siahali po plecia a jeho postava bola prekrásne stavaná. Rozmýšľala som, či každý upír vyzerá tak dokonalo. Carlos mi v myšlienkach vysvetľoval mnohé veci, ktoré by ma mohli zaujímať. Hneď na začiatku mi povedal, že podzemie je plné rôznych bytostí, ktoré nás sledujú a tak ak som niečomu nerozumela, nenápadne som sa ho spýtala tak, aby nikto, kto by nás sledoval, nemal ani najmenšie podozrenie, že mi niečo rozpráva v duchu. Dozvedela som sa, že upíry ľudí nezabíjajú, iba tí, ktorí sa nevedia ovládať. A tých zase zabije Rada. Živíme sa ľudskou krvou, na krátku dobu prežijeme aj na zvieracej. Nepotrebujeme však človeka vycicať, na týždeň si vystačíme s litrom ľudskej krvi. Máme v sebe schopnosť ovplyvňovať pomocou pohľadu ľudskú myseľ, u niektorých je rozvinutejšia ako u iných a preto si napadnutý človek nič nepamätá. Máme silné regeneračné schopnosti, ktoré obsahujú aj naše sliny. Nimi môžeme zaceliť ľudskú ranu. Takže rany na krku sú od amatérov, alebo od ľudí. Upíry nespia a cez deň vychádzajú iba keď nesvieti slnko. To na našej pokožke totiž spôsobí, že sa trblieta ako diamanty. Kríže ani cesnak nám nič nerobia, žiaden človek nedokáže upíra ani chytiť a už vôbec nemá takú silu, aby mu mohol vraziť do srdca kôl a oddeliť hlavu od tela. Nie sme nezničiteľní, ale je ťažké nás zabiť. Tak isto, ako dokáže jeden človek zabiť druhého človeka, jeden upír dokáže zabiť druhého upíra. Ale je to veľmi vyspelá civilizácia, takže sú vraždy zriedkavé. Sme nesmrteľní a nestarneme, takže zostanem naveky devätnásťročná. Zrazu sa Carlosov monológ prerušil. „Priprav sa, za rohom sa nachádza palác. Neboj sa, to zvládneme“

***

            Zhlboka som sa nadýchla a kývla som hlavou na Carlosa naznak toho, že som pripravená. Zahli sme za roh a ja som uvidela nádhernú, aj hrôzostrašnú budovu. Celý palác bol vytesaný do skaly, mal päť poschodí a v každom bolo z tejto strany vidieť 20 izieb s balkónmi. Pred hlavnou bránou stáli dvaja strážcovia. Keď ma zbadali, vypleštili na mňa oči.

„Páni, to je ale kosť. Och, s tou by som si teda vedel užívať...“

Jeho hlavu zaplnili nechutné predstavy, tak som sa radšej zamerala na toho druhého, ten mal pre zmenu veľmi nesúvislé myšlienky.

„Prišli sme za Alejandrom. Oznámte mu, prosím, že prišiel Carlos, syn Lionelov.“

Strážcovia až teraz zaregistrovali môjho spoločníka, čomu som sa musela usmiať.

„Páni, tu musím mať!“

Druhému strážcovi sa vrátila reč, pravdou je, že mi bol sympatickejší bez nej... Vošli dovnútra a nás nechali čakať vonku. O chvíľu za nami jeden z nich vyšiel a oznámil nám, že nás Alejandro očakáva. Vstúpili sme do jamy levovej.

„Nedávaj najavo, že sa bojíš, nič si nespravila, tvár sa prirodzene a všetko dobre dopadne.“

Pomaly sme kráčali chodbou a Carlos ma vo svojich myšlienkach ukľudňoval. Zastali sme v obrovskej hale plnej sviečok. Vidíme dobre aj v tme, takže boli zrejme len dekoráciou.

Z vedľajšej miestnosti sa ozval melodický hlas: „Vstúpte!“

Carlos ma chytil za ruku a presunuli sme sa do ďalšej miestnosti. Mala tvar trojuholníka, v rohu oproti dverám stál trón a okolo neho bolo obrovské množstvo veľkých vankúšov. Na každom z nich sedela upírka. Keď ma zbadali, ich mysle boli rovnaké. Vo všetkých bola závisť. Na tróne sedel upír. Mohol merať 180 cm, ťažko odhadovať, keď sedel. Mal dlhé čierne vlasy zapletené do jemných vrkôčikov. Bol samozrejme nádherný, ale s Carlosom sa nemohol zrovnávať. Jeho oči sa najprv zastavili na Carlosovi, potom na mne a nakoniec na našich spojených rukách.

„Carlos, Carlos, čo sme ťa nič nenaučili? Čo nevieš, že nesmieš ešte ďalších 90 rokov stvoriť žiadneho upíra?“

Pomaly sa postavil a presúval sa k nám.

„Áno, Alejandro, viem.“

„ Prečo si potom tento zákon porušil?“

„Keď som išiel večer cez mesto, začul som nejakú ženu zúfalo volať o pomoc. Žiaden smrteľník ju nemohol začuť. Inštinktívne som sa pohol tým smerom a počúval som, čo kričala. Bola zavretá pod palácom a z jej kriku som pochopil, že ju tam zavrel jeho majiteľ, ktorý ju zároveň zdrogoval a chystá sa ju znásilniť. Jej krik zrazu ustal a ja som zrýchlil. Bol som na ulici a musel som ísť ľudskou chôdzou. Počul som, ako sa začala hystericky smiať, a zavolala, že ju nedostane. To som už bol za palácom a skočil som oknom dovnútra. Zacítil som čerstvú krv a vedel som, že je neskoro. Zbehol som dole, vyrazil som dvere a tam som ju našiel krvácajúcu. Otvorila oči, pozrela sa do tých mojich a ja som ju chcel ukľudniť. V jej očiach som však žiadnu malátnosť nevidel. Mala predpoklady stať sa vyšším upírom. Nemal som čas na nič iné, iba ju rýchlo premeniť. Ak by som mal viac času, prišiel by som si pre povolenie. Takto som však počkal, kým bola jej premena u konca a prišiel som za vami.“

 Kým Carlos rozprával, Alejandro krúžil okolo neho ako jastrab.

„Ako sa voláš?“ Upriamil svoje oči na mňa.

„Ester, pane“

„Bolo to tak, ako Carlos povedal?“

„Áno, pane.“

„Výborne, nemôžem poprieť, že si spravil všetko preto, aby si svoju chybu odčinil. Ale aj tak si porušil náš zákon a ja ťa musím potrestať!“

Otočil sa a posadil sa na svoj trón. Stále sa pozeral na mňa.

„To dievča je prekrásne, stane sa členkou môjho háremu. Ale čo s Carlosom? Ak ho nechám žiť, určite mi ju len tak neprenechá, na to je príliš nádherná. Naviac mám teraz možnosť odstrániť ho. Keby len hneď po jej premene neprišiel pre moje rozhodnutie... Teraz ho nemôžem dať zabiť! Jedna z možností by bola vrátiť ho k Lionelovi, aspoň na sto rokov. Tak by som sa ho na chvíľu zbavil... Ale to je príliš malý trest“

Ako som sa mu pozerala do očí, začala som sa modliť, aby ho k nemu poslal kľudne na dvesto rokov, hlavne nech mu nespraví nič horšie. Uvidela som v jeho očiach niečo zvláštne, žeby to bola tá Malátnosť?!

„Už som sa rozhodol! Znova sa dostaneš pod právomoc svojho stvoriteľa, vrátiš sa k Lionelovi, ale teraz budeš u neho 200 rokov! Pravidlá zostávajú, ale on dohliadne, aby si ich dodržiaval! Počkáš tu, kým nepríde a sám nerozhodne o tvojom ďalšom osude! A ty, Ester, keďže Carlos nebude môcť byť tvojim učiteľom, stanem sa ním ja, zostaneš tu so mnou. Môžete ísť!“

Pokynul nám rukou a my sme odišli. V miestnosti so sviečkami sme počkali na drobnú blonďavú upírku, ktorá nás zaviedla do jednej z izieb a povedala nám, že tam máme zostať, kým nás niekto nezavolá. Akonáhle sa za ňou zavreli dvere, Carlos sa ku mne otočil.

„To si spravila ty, však? Videl som jeho oči, nabúrala si sa mu do hlavy a ovplyvnila ho. Nikdy som nevidel, že by to niekto spravil inému upírovi! A on si to ani nevšimol!“

Prikývla som, nevedela som, čo mám na to povedať.

„Ďakujem ti, zachránila si mi život, určite by si vymyslel na mňa niečo príšerné, ako napríklad zavrieť ma na 100 rokov do rakvy... Teraz už len počkáme na rozhodnutie Lionela. Hneváš sa na mňa, že som ťa premenil?“

Zakrútila som hlavou.

„Hneváš sa na mňa, že som ťa premenil?“ Zopakoval nahlas.

„Nie.“

„Prečo?“

„Teraz som slobodná. Viem, že tu budem musieť zostať prvých sto rokov, ale potom si budem môcť robiť, čo budem chcieť! Až naveky!“

„Nie je to až také úžasne, ako si myslíš. Žiť stále bez zmeny, deň čo deň sa opakujúci proces...“

Začal spomínať na množstvo žien, ktoré stretol, všetky boli pre neho rovnaké.

„Keď si žil s Lionelom, bolo to tiež také strašné?“

„To nie, Lionel je veľmi zvláštna bytosť. Keď ho premenili, bol ženatý. Miloval svoju ženu a tak hučal do všetkých naokolo dovtedy, kým mu nedovolili spraviť si z nej svojho ľudského služobníka. Mysleli si, že ju pri tom zabije a tak im aspoň prestane stále o nej básniť. Ale on ju spravil svojou ľudskou služobníčkou a sú dodnes spolu. Lionel je doktor, mňa k nemu doniesli po páde z koňa. Videl, že mi už nemôže pomôcť a tak sa s Catherine, jeho ženou dohodli, že ma adoptujú...“

„Prečo si s nimi nezostal?“

„Nechcel som byť na príťaž.“

Nič viac sme si už nestihli povedať, lebo sme začuli, ako niekto kráča chodbou. Naše dvere sa otvorili a vstúpil upír, ktorého som nepoznala. Podľa jeho myšlienok som si však rýchlo domyslela, že je to Lionel. Tešil sa, že vidí Carlosa. Bol nádherný ako každý upír, ale naviac z neho vyžarovala zvláštna forma autority.

Objali sa a potom sa Lionel obrátil na mňa: „Ty musíš byť Ester! Ja som Lionel, Carlosov otec. Bol som pár kilometrov od jazera a tak ma hneď našli! Súhlasil som s rozsudkom a odvediem si Carlosa. Chcel som ti len povedať, že sa môžeš po svojej „výchove“ pridať k nám, kľudne si to premysli. Moja žena, Catherine, sa teší, že sa k nám konečne vráti Carlos a dúfa, že sa k nám pripojíš aj ty!“

Nebolo možné pochybovať o úprimnosti jeho slov.

„Vďaka, pane.“

„Och, prosím ťa, hovor mi Lionel, ak chceš, dvere máš u nás otvorené!“

Obrátili sme sa na prichádzajúce kroky. 

„To si stihol veľmi rýchlo, Lionel, som rád, že ťa vidím. Ester teraz zostane u mňa, tak nám ju nelákaj preč!“

Zasmial sa, ale všetci sme pochopili, že to vôbec nemyslel ako vtip.

„Aj ja ťa rád vidím, Alejandro, nebudeme dlhšie využívať tvoju pohostinnosť. Rád som ťa spoznal, Ester!“

Všetci sa rozlúčili a nechali pozdravovať všetkých možných aj nemožných a odišli. A ja som zostala sama v úplne neznámom prostredí...