22.kapitola

22.Marek

            Skočila som do potoka a zmývala zo seba jeho krv. Mám taký pocit, že som si už našla obľúbený spôsob usmrtenia... Aj tak bol najbezpečnejší, pri našej schopnosti regenerácie si si nemohol byť istý, kým si neoddelil mozog od srdca... Nikdy som nikoho nezabila a za posledné tri mesiace to boli dve osoby, ktoré poznám už pár storočí, myslím, že to ide so mnou dole vodou... Tomu som sa zasmiala i keď na tom asi nič vtipné nebolo, ten, s kým to šlo dole vodou, bol Eilen, ktorý nasledoval svoju hlavu...

***

            Kým som sa snažila očistiť, dobehol Cassidy, preletel celú scénu očami a usmial sa.

„Tak sa mi zdá, že si si poradila aj bezo mňa. Už vieme, kde je Chris?“

„Áno, je u Alejandra, ktorý sa evidentne vrátil do svojho paláca. Ešte som nevymyslela celý plán, ale myslím, že nabehnúť tam s armádou nie je dobrý nápad...“

„A čo chceš spraviť?“

„Alejandro chce mňa. Ak by som tam prišla sama a spravila sa, že neviem o čo ide ... proste by som ho prišla požiadať o pomoc a ak by to nešlo inak, skúsim ho zviesť...“ Zdvihol obočie a pozeral na mňa ako na zázrak.

„Nemyslím to úplne doslovne. Proste sa ho pokúsim presvedčiť, že mám Chrisa len ako služobníka, že mi na ňom nezáleží inak a on mu snáď neublíži, kým ho nenájdem a nezdrhneme...“

„A ja mám robiť čo?“

„Budeš v dostatočnej vzdialenosti, tak, aby ťa nezachytili a zároveň si mohol zasiahnuť, keď budeme potrebovať.“

„Nie som tu sám, mám so sebou asi stodvadsať mne verných elfov.“

„Myslím, že to nebude stačiť, Alejandro má v podzemí obrovskú armádu, je to sebevražedná misia a ja nechcem nikoho ohroziť...“

„Je to naše rozhodnutie a oni ma budú nasledovať.“

„Fajn.“

„Mám tu pre teba nejaké oblečenie, je z našej látky, takže je odolné, ale je ušité ako ľudské.“

Vytiahol z batohu, ktorý mal na chrbte, tričko s rifľami, ak by mi nepovedal, že nie sú z ľudskej látky, ani by som to nepoznala.

„Prezleč sa, ja sa idem dohodnúť so svojimi ľuďmi a vyrazíme!“ Otočil sa a odišiel do lesa.

***

            Viedla som ich, Cassidy im nepovedal kto a čo som, mala som cez seba prehodený plášť, aby ma nevideli a naviac sme so Sidom komunikovali v duchu, aby nás nikto nepočul. Ak sa behom 24 hodín nevrátim a ani nepošlem nejakú správu, vtrhnú do paláca, cestu som mu popísala, trafili by tam aj bezo mňa. Keďže sme nemali šancu chytiť ich pri ceste do Španielska, sledovali sme ich pach, Eilen sa nemýlil, smerovali do Alejandrového paláca. V lese pár kilometrov od jazera som nechala svojich sprievodcov, zhlboka som sa nadýchla a vstúpila do jazera.

***

             Po chodbe som kráčala pomaly, počula som myšlienky jej neviditeľných strážcov. Z toho, čo som zachytila, som pochopila, že sem prišli asi hodinu predo mnou a Chris bol v nejakej schránke z rastlín, pretože šli cez vodu a on by sa utopil. No, aspoň mi to vnuklo nápad, ako sa odtiaľto dostaneme, pretože cez hlavný vchod to určite nepôjde... Dorazila som k hlavnému vchodu, kde mal stráž Bernardo, usmial sa na mňa, pri pohľade na neho by nikoho nenapadlo, že som mu prednedávnom zabila spoločníka a pred chvíľou okolo neho prešli s mojim uneseným ľudským služobníkom...

„Ester, som rád, že ťa vidím! Čo ťa sem privádza?“

Usmiala som sa na neho.

„Prišla som za Alejandrom, potrebujem jeho pomoc.“

„Teraz nechce byť rušený, ale myslím, že pre teba spraví výnimku.“ Vošiel dovnútra a ja som ho nasledovala.

***

            Snažila som sa zachytiť Chrisov pach, ale bezvýsledne, tá schránka, v ktorej ho uchovávali, musela byť veľmi odolná. Stále som ho nepočula, ani nechcem vedieť, čo všetko do neho museli napchať... Bernardo ma viedol ku komnatám Alejandra, bola som v nich iba párkrát, myslím, že si domyslíte, prečo som sa im vyhýbala... Niečo sa dialo, nevedela som síce čo, ale všetci naokolo boli nervózni. Bernardo zaklopal, otvoril mi dvere a ja som vstúpila. Alejandro sedel za stolom a písal, keď ma zbadal, jeho oči sa rozšírili, ale hneď svoj výraz ovládol.

„Ester, aké príjemné prekvapenie! Čo ťa k nám privádza?“

„Alejandro, rada ťa vidím, prišla som ťa požiadať o pomoc. Asi už vieš, že som odišla od Lionela, našla som si svojho vlastného ľudského služobníka a rozhodla som sa žiť po svojom. Ale niekto mi ho uniesol a ja neviem, na koho iného by som sa obrátila o pomoc...“

Usmiala som sa na neho, zažmurkal a začal rozmýšľať. Začiatok môjho plánu zaúčinkoval, teraz nemôže Chrisovi ublížiť, pretože si myslí, že si ma môže k sebe takto pripútať. Horšie je, že sa splnilo aj všetko ostatné, čo som očakávala...

„Samozrejme, že ti rád pomôžem, som rád, že si za mnou prišla, dlho som s tebou nebol a naše posledné stretnutie nebolo zrovna ideálne...“

Pristúpil ku mne a ja som silou svojej vôle neuhla, vedela som, že ak teraz niečo vydržím, je veľká pravdepodobnosť, že neublíži Chrisovi, možno mi aj uverí, že ho mám len kvôli väčšej moci a mne sa ho potom podarí nájsť a ujsť.

„Prečo si si spravila ľudského služobníka? Kvôli väčšej moci, či kvôli tomu, že chceš byť s ním?“

„Moc láka každého, nemyslíš?“

Usmial sa a prešiel mi rukami po tvári, sklonil sa a pobozkal ma. V mojej hlave sa rozhostilo vrčanie, ten chlap skutočne vie, kedy sa prebrať...

„Chris, potrebujem sa sústrediť, všetko ti to vysvetlím, ale, prosím ťa, prestaň...“

„Prečo sa ťa to nechutné prasa dotýka?“

Poobzeral sa okolo seba a začal pomaly chápať, že sa tu asi niečo deje. V mojej hlave som mu premietala to, čo som sa dozvedela.

„Dokedy ho necháš, aby ťa ošahával?!“

„Ak ma naštveš, nechám ho...“

„Prepáč, ja viem, že to robíš kvôli mne, ale aj tak mi to vadí...“

„Prosím ťa, nechaj ma, potrebujem sa sústrediť, chcem z neho dostať, kde si...“

Chris zmĺkol, cítila som ho vo svojej hlave, ale snažil sa byť potichu. Pomaly som odstúpila od Alejandra, ktorý mal na tvári chtivý výraz, bolo mu jasné, že ho zatiaľ ďalej nepustím, ale moc času mi nedá... Skôr, než stihol čokoľvek povedať, sa otvorili dvere a dovnútra vošiel upír, ktorého som nepoznala. Mal jemné rysy, blonďavé brčkavé vlasy, celý jeho zjav pôsobil jemne a to aj napriek jeho mohutnej dva metre vysokej postave.

„Pane, prepáčte, že vás ruším, ale chceli ste vedieť, ak sa dozvieme niečo nové...“

Podal mu nejaký lístok a ustúpil ku mne, prezrel ma očami a potom pozrel preč. Ako jediný zo všetkých si všimol, že mám niečo pod oblečením, ostatným moje zbrane unikli. Musela som sem ísť ozbrojená, Cassidy by ma ináč nepustil, tak som si vzala Eilenové nože. Boli zo zvláštnej zmesi kovov, ktorá bola špeciálne vyvinutá na pokožku iných rás, ako je ľudská, je obrovský problém niečo také zohnať... Nahlas však nepovedal nič, bola som Alejandrovou novou hračkou, za ten čas, čo tu bol ma ešte nevidel a naviac mal Alejandro v očiach priam fanatickú žiaru, nebol by najlepší nápad ho upozorňovať na niečo, čo si mal všimnúť sám... Takže, tento, na prvý pohľad jemný upír, je členom osobnej gardy Alejandra...

„Ester, mrzí ma to, ale budeme musieť náš rozhovor dokončiť inokedy, volajú ma neodkladné záležitosti, o tvoje pohodlie sa postará Marek.“

Otočil sa a odchádzal, v lístku stálo, že sa Eilen nevrátil a netušia, čo sa s ním stalo a tak ho idú hľadať...