20.kapitola

20.Tajomstvo

            Nechápavo som na neho hľadela, nerozumela som, čo mi tým chce povedať.

„Sme tu sami, posaďte sa a ja vám poviem svoj príbeh...“ Sadli sme si k nohám trónu a on sa posadil na neho.

„Asi už viete, že na svete existujú rôzne rasy. Určite poznáte upírov, elfov a ľudí, i keď upíry sa nedajú považovať za samostatnú rasu.“

„Prosím?“ Usmial sa nad mojou prekvapenosťou.

„Upír je vlastne človek so zmenenou genetickou štruktúrou.“

Biológia nikdy nebola mojou silnou stránkou a tak som sa nehádala.

„Tieto rasy žijú vedľa seba a navzájom sa ovplyvňujú, či chcú alebo nie. Príslušníci našej rasy sú nesmrteľní. Do svojej premeny starneme, akonáhle prebehne, proces sa zastaví. Kríženie rôznych rás nie je odporúčané, pretože kríženci neprežijú, to nás učia ešte počas štúdia. Bral som to ako fakt, kríženie je zakázané. Až kým som nestretol Anabel... Bola nádherná, taká spontánna a úprimná... Od mlada som vedel rozlíšiť, čo si osoby okolo mňa myslia. Nebola to čistá elfská schopnosť rozoznania pravdy, bolo to niečo viac. Nikdy som nestretol elfku, ktorá by ma niečím zaujala, bol som dlhé storočia chladný voči ženám. Ale Anabel... Bolo mi ukradnuté, že jedného dňa zomrie, chcel som byť s ňou aspoň ten čas, ktorý môžem. Vystúpil som z nášho spoločenstva, vtedy ešte nebola vytvorená táto komunita, bol som iba obyčajný člen a tak som si to mohol dovoliť. Odsťahovali sme sa od civilizácie, ďaleko od všetkých, sem. Boli sme spolu šťastní, onedlho prišla na svet naša dcérka, Cassidy...“

Zhlboka som sa nadýchla, všetko mi zrazu začalo dávať zmysel.

„Ty, ty...“

„Myslím, že som tvoj starý otec. Nevedel som o tebe, Cassidy od nás utiekla, keď mala 12 rokov, Anabel to neprežila... Hľadal som našu dcérku po celom svete, ale bez úspechu. Keď zomrela, cítil som to, nepýtajte sa ma ako, proste som to vedel.“

„A ty si myslíš, že medzitým porodila mňa?“ Prikývol.

„Ale...“

„Viem veľa vecí, ale všetkému nerozumiem. Bola príliš mladá, zrejme ušla, pretože sa zamilovala, neviem, kto je tvojim otcom. A ani neviem, prečo u teba nenastúpila premena, možno to bude tým, že si elf len z časti...“

Chris po mne šľahol pohľadom, ktorý Cassidy zaregistroval.

„Povieme mu to?“

Prikývla som a Chris začal rozprávať.

„Ja nie som čistý človek, som z časti vlkodlak. Vychoval ma starý otec, moja mama zomrela pri pôrode, máme teóriu, že jedna štvrtina na premenu nestačí...“

„Ty si sčasti vlkodlak? To vysvetľuje tu auru okolo teba. To by dávalo zmysel...“

Zmĺkol uprostred vety.

„Chcel by som sa o tom porozprávať, ale na to bude ešte dosť času. Práve sa vracajú moje služobnice, rozhovor odložíme na inokedy, myslím, že by sme si toto všetko mali nechať pre seba...“

Prikývli sme, viac sme nestihli, otvorili sa dvere.

„Elena, som rád, že si tu! Odveď Ester s Chrisom do jaskyne pri mojich komnatách.“

„Čože, oni tu s nami zostanú? No fajn, zaujalo by ma, o čo tu ide.“

Pokynula nám rukou, aby sme ju nasledovali. Vo dverách som sa otočila na Cassidyho, ktorý sa na mňa usmial.

***

            Naša jaskyňa bola hneď pri hlavnej, Elena sa na mňa ešte zamračila a odišla. Premýšľala, či som nebodaj nezviedla ich nedobytného pána...

„Ester, počuješ nejaké zvuky?“

„Nie... Myslím, že som práve pochopila, prečo bývajú v týchto jaskyniach, perfektne blokujú všetky zvuky...“

„Čo  bude teraz?“

„Teraz budeš spať!“

„Ja mám lepší nápad, ako využiť čas...“ Nastavil mi svoj krk, ja som sa zasmiala a pomaly som sa k nemu sklonila...

Po pár hodinách Chris konečne zaspal a ja som mala čas nad všetkým rozmýšľať. Som zo štvrtiny elf. Nerozumela som tomu, ako je možné, že som sa stala upírom, Carlos vravel, že som bola na pokraji smrti a naviac zdrogovaná, možno to bol dôvod, že sa to podarilo. Chris spokojne spal a ja som dostala nápad. Pomaly som sa vykradla z našej jaskyne a zamierila som za Sidom.

***

            „Cassidy, počuješ ma?“

„Áno, Ester, ty sa vieš ostatným nabúrať do hlavy?“

„Áno, ale nebola som si istá, či to u teba pôjde. Môžem za tebou prísť, si sám?“

„Jasné, rád sa s tebou pozhováram.“

Vošla som do hlavnej miestnosti a zbadala Sida, ako stojí pri dverách na opačnom konci. Rukou mi naznačil, aby som ho nasledovala a bola potichu. Prešli sme ďalšími piatimi dverami a konečne za nami zaklapol posledné.

„Som rád, že si za mnou prišla, Chris spí?“

„Áno.“

„Aj tak som sa chcel s tebou porozprávať osamote. Prečo vlastne utekáte?“

„Alejandro je vládca v Španielsku, môj stvoriteľ, Carlos, ma našiel umierajúcu a premenil ma aj bez súhlasu Rady, mal vtedy ešte len niečo cez 100... A tak ma vychoval Alejandro, strávila som 100 rokov v jeho paláci, počas ktorých sa mnou stal doslova posadnutý. Odišla som s Carlosom, mojim stvoriteľom k jeho stvoriteľovi, Lionelovi. Pred troma týždňami sa stal Chris mojim ľudským služobníkom, čo už Alejandro nezvládol a odišiel. Myslíme, že sa pridal na čelo povstania, pretože Lionel je v skupine, ktorá po povstalcoch pátra a tak by mal pomoc na naše zlikvidovanie...“

„To dáva zmysel, o tom povstaní viem, začína naberať na obrátkach. Aj mnohí z nás sa k nemu pridávajú, myslím, že onedlho vypukne vojna...“ 

„Nevedela som, že je to až také vážne...“

„Je. Mnohí z nás sa boja, zatiaľ sme nenašli dosť silného vojvodcu, ktorý by nás viedol. Tento odboj narastá v posledných desaťročiach, odkedy sú ľudia takí mocní, že dokáže ovplyvniť našu planétu. Myslím si, že ak by sme našli dosť silného elfa, ktorý by nás viedol, mnohí by zostali na našej strane...“

Pozeral do diaľky a rozmýšľal.

„Vieš, mnohí mi nemôžu odpustiť, že som si nenašiel družku, ktorá by bola elfkou a nemám potomka, ten by mal zrejme moje schopnosti ešte rozvinutejšie...“

„Prečo si si nenašiel novú družku?“ Pozrel sa na mňa nežným pohľadom a ja som pochopila, to kvôli mojej babičke...

„Máš Anabelinú tvár, si nádherná tým istým ľudským spôsobom, navyše máš však v sebe aj pôvab upírov a elfov.“

„Vážne? Ja že som škaredá jak ježibaba.“ Pozrel sa na mňa a začal sa smiať.

„Humor máš po svojej matke!“

„Aká bola?“

„Úžasná, keď sa narodila, bol som tým najšťastnejším mužom na svete. Mala vlasy aj oči po mne, nádherná však bola po svojej matke. Veľmi mi ju pripomínaš.“

„Viem, že si ju nemohol zachrániť...“

„Zachrániť?“

„Jeden elf mi vravel, vlastne, čítala som to z jeho mysle...“

„Čo myslíš, neviem, o čom rozprávaš.“

„Myslel pri mne na pokusy na krížencoch.“

„Pokusy na krížencoch?“

„Áno, s jedom upírov...“

„O čom to hovoríš?“ Zostal na mňa prekvapene pozerať, nechápala som, čo sa deje...

„No, jeden elf bol na návšteve aj so svojimi poddanými u Alejandra, kým som u neho žila. Keď ma zbadal, premýšľal, či nie som elf a ubezpečoval sám seba, že to nie je možné, pretože ste robili pokusy na elfoch a krížencoch s jedom...“

„Ako sa volal? Toto je protizákonne, nikto sa nesmie dotknúť iných bez ich povolenia, nezdalo sa ti to vtedy divné?“

„Ani nie, veď asi im chceli zachrániť život...“

Doteraz som sa nad tým nezamýšľala, ale mal pravdu, pokusy sú pokusy...

„To meno...“

„Eilen“ Pozeral na mňa a v očiach sa mu zablyslo.

„Eilen je môj priateľ, aspoň som si to doteraz myslel.“

„Môže to byť aj iný...“

„Nemôže, takisto ako upíri majú aj vodcovia elfov každý svoje vlastné jedinečné meno.“

„To si robíš srandu?“

„Nie, nevedela si to? Ale o to teraz nejde, je tu, u mňa, musím sa s ním pozhovárať, prišiel chvíľu po vás...“ Pozreli sme sa na seba a pochopili. Vyletela som z jeho jaskyne a vbehla do našej. Bola prázdna...