2.kapitola

2.Nový život

            Keď som znova otvorila oči, nič som nechápala. Ležala som v jednoducho zariadenej miestnosti a pri mojej posteli sedel neznámy muž. Prudko som sa posadila, keď som si na všetko spomenula. Ten muž ma pozoroval. Pamätala som si na obrovskú bolesť a jeho slová. Celý čas pri mne sedel a rozprával mi mnohé neuveriteľné veci. Nikdy som neverila v existenciu upírov, čarodejníc a podobných nezmyslov. On mi však po dobu, hmm, tuším nazval ten proces premenou, rozprával o tom, že upíry skutočne existujú a ja sa práve stávam jednou z nich. Občas sa jeho hlas zmenil a rozprával mi omnoho osobnejšie veci, mala som pocit, že si myslí, že ho nepočúvam, inak by mi ich určite nerozprával. Ak si dobre spomínam, vravel, že sa volá Carlos.

„Neboj sa, ja ti neublížim.“

Vedela som, že mi hovorí pravdu, ale nechápala som, čo sa deje.

„Viem, že si zmätená a možno mi ani neveríš. Pamätáš si, čo som ti rozprával?“

„Áno, vraveli ste, že som umierala a nemali ste inú možnosť, ako ma zachrániť. Tak ste ma zmenili v upíra.“

„Prosím ťa, tykaj mi, zachvíľu sama pochopíš, že v našej spoločnosti to funguje ináč ako v ľudskej.“

Skúmavo sa na mňa zahľadel a ja som sa zahľadela do zeme.

„Je nádherná, ale to bola aj ako človek. Aj tak by ma zaujalo, ako to, že som ju mohol takú slabú a  zdrogovanú premeniť, to by vôbec nemalo ísť. Iba som to chcel vyskúšať, tak strašne nešťastne zmarený život... A navyše som videl, že má v sebe predpoklady stať sa vyššou upírkou.“

„Čo tým myslíte, ehm, chcela som povedať myslíš, že mám predpoklady stať sa vyššou upírkou?“ zdvihla som k nemu svoje oči. Nechápavo na mňa hľadel. „Nič také som nepovedal“

Znova som sklopila oči.

„Ako môže vedieť, na čo myslím?“

„Vedieť, na čo myslíš?“

Prisadol si ku mne a ja som sa inštinktívne odtiahla.

„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať.“

Sadol si naspäť na svoju stoličku.

„Povedz mi, ako sa voláš?“

„Ester“

„Ako si sa dostala do toho podzemia?“

„To je dlhý príbeh a nechcem na to teraz myslieť.“

„No do kelu, ona mi vážne číta myšlienky!“

„Čo tým myslíš, že ti čítam myšlienky?“

„Pozri sa na mňa!“ Pozrela som sa „Vidíš, ja nerozprávam.“

„To je nejaký trik?“

„Vôbec nie, pokiaľ viem, nikto, ani žiaden upír nevie čítať myšlienky. Myslel som si, že budeš jedinečná, ale toto je moc aj na mňa.“

„Čo chceš povedať tým, že si vedel, že budem jedinečná?“

„V stave, v akom som ťa našiel by si nemala byť schopná prežiť ani ako upír. S tými drogami to prehnali, vlastne ťa otrávili. A s prerezanými žilami si stratila ešte viac síl.“

„Ako to, že som teda prežila?“

„No, upíry jed dokáže divy, neviem, ešte som sa s tým nestretol, mám len teoretické vedomosti, si prvý upír, ktorého som zmenil. Nehovoriac o tom, že som mal zakázané niekoho meniť prvých dvesto rokov...“

„Prosím?“

„No, existuje u nás pár pravidiel, žiadna spoločnosť sa bez nich predsa nezaobíde. Novorodený musí zostať prvých sto rokov so svojim stvoriteľom. Ďalších sto rokov je viac-menej slobodný, ale nesmie nikoho premeniť a ani si spraviť ľudského služobníka.“

„Ľudského služobníka?“

„Po ceste ti to všetko vysvetlím, musíme vyraziť, pretože keď sa toto dozvie Rada od niekoho iného ako odo mňa...“

„Rada?“

„Áno, rada. Myslím, že na tebe bude viac mimoriadnych schopností, v rámci tvojej ochrany ti radím, aby si nikomu nehovorila o tom, že čítaš myšlienky. Zatiaľ sme ešte ani nezistili, čo dokážeš, nesmieme im hneď na začiatku dať dôvod na to, aby ťa zabili.“

„Zabili???“

„No, v našej spoločnosti sú si ženy a muži rovní, veď uvidíš sama. No čo, môžeme  vyraziť? Po ceste ti všetky tvoje otázky zodpoviem. Len tak mimochodom, vedela si aj za svojho života čítať ľuďom myšlienky?“

„Nie ... ale vedela som rozpoznať, či mi niekto vraví pravdu.“

„Aha, aj to je niečo. No nič, prezleč sa, nechám ti trochu súkromia.“

Carlos odišiel a ja som osamela. Stále som počula jeho myšlienky, práve mi vysvetľoval, kde mám oblečenie, ktoré mi zohnal a kde je zrkadlo. Čudujem sa, že ma neprezliekol sám, podľa toho, čo som za tie, hmm, tri dni? Áno, tri dni, čítala v jeho myšlienkach, nemal vôbec zábrany vo vyzliekaní žien. I keď je pravda, že všetky sa nechali vyzliecť úplne dobrovoľné... Vošla som do šatníka, ktorý bol väčší ako jeho spálňa a uvidela som sa v zrkadle. Moja pokožka ešte viac zbledla a moje oči zostali zelené napriek príbehom o červených očiach upírov. Vo chvíli, keď som videla moju tvár v zrkadle, nadpozemsky krásnu, ešte krajšiu, ako som mala, keď som bola človek, mi zrazu všetko naplno došlo. Som upír, budem zabíjať ľudí a cez deň spávať v rakve. Moment, ale veď je deň... No, myslím, že mám na Carlosa mnoho otázok... Prešla som k skrini, kde ma na mieste primrazilo. Ten chlap si zo mňa snáď robí srandu! V skrini viselo množstvo šiat, všetky v kombinácii dvoch farieb, červenej a čiernej a s obrovskými výstrihmi.

„Carlos!“

„Áno, Ester?“

„To si zo mňa robíš srandu? Do tohto sa neoblečiem!“ To už Carlos vybehol schody a odo dverí sa mňa usmieval.

„Vieš, ak ťa bude chcieť Alejandro do postele, nezabije nás.“

„Prosím?“

„No, Alejandro ma slabosť pre krásne ženy. Je to predseda Rady pre našu oblasť. Ak sa nám podarí ukryť pred ním tvoj dar, kým nerozhodne, čo s nami urobí, máme slušnú šancu, že nás nechá nažive.“

„A prečo by nás nemal nechať nažive?“

„Hovoril som ti, že som porušil pravidlá, ale ak sa prídem sám priznať a vysvetlím mu svoje dôvody, nehovoriac o tvojej výnimočnej kráse, je možnosť, že ma len potrestá a ty odídeš bez úhony.“

„A kvôli tomu s nim budem musieť spať?“

„Nie, nie, nikto z nás by sa ťa ani nedotkol bez tvojho súhlasu, on sa ti bude maximálne môcť dvoriť. Prosím ťa, obleč sa a vyrazíme, mám ti s tým nebodaj pomôcť?“ usmial sa na mňa. „Nie, ďakujem, zvládnem to aj sama.“

Keď som na seba natiahla jeden z normálnejších modelov, ktorý mi zakrýval aspoň väčšinu z nôh, zbehla som dole za Carlosom.

„Pôjdeme kočiarom?“ Carlos sa rozosmial. „Kočiarom? Nie, budeme bežať.“

„Bežať?“

„Áno, bežať. Neboj sa, zvládneš to aj v tých šatách, je to len 200 kilometrov, ani sa nenazdáš a sme tam, sme veľmi rýchli, veď sama uvidíš. Ale najprv chcem niečo vyskúšať.“

Vybehli sme z domu, po 10 kilometroch Carlos zrazu zastavil.

„Ester, rozoznáš, kedy počuješ niekoho rozprávať a kedy počúvaš jeho myšlienky?“

„Áno, je tam slabý rozdiel.“

„Výborne, to by sme mali, takže nebude problém skryť túto tvoju schopnosť. Poď, prosím ťa, sem a prejdi pomaly a jemne po tejto skale prstom.“

Prešla som k nemu a spravila, čo chcel.

„No, možno som sa mýlil a nebude taká silná... Ester, teraz po nej znova prejdi, ale postupne zvyšuj intenzitu tvojej sily, rozumieš, čo od teba chcem?“

„Áno, rozumiem.“ Prešla som na začiatok skaly a pomaly po nej prechádzala. Najprv sa nič nedialo, ale postupne sa do nej moja ruka začala vnárať ako do tvarohu. Uskočila som od nej.

„Výborne, použila si svoju najväčšiu silu?“

„Nie, iba som trošku pritlačila.“ Carlos vytiahol zo svojho vrecka diamant veľký ako moja dlaň a podal mi ho.

„Ale čo ak ho zničím?“

„Tak si kúpim druhý! Aj tak som ho vzal len pre túto príležitosť. Pomaly na neho zatlač prstom a zvyšuj intenzitu.“

Spravila som, ako mi kázal a diamant sa v mojej ruke úplne zdeformoval. S ospravedlnením v očiach som pozrela na Carlosa, ale on sa usmieval.

„Použila si na neho svoju najväčšiu silu?“

„Nie, ale väčšiu ako na tú skalu.“

„Mal som teda pravdu, máš v sebe obrovský potenciál. Nezabúdaj, čo som ti hovoril, musíš pred nimi ukryť svoje schopnosti. Poď.“

Rozbehol sa a ja som ho v šoku nasledovala. Mám obrovský potenciál, čo to má znamenať? Vedela som, že ak by mi to chcel Carlos vysvetliť, spravil by to a tak som sa ho nič nepýtala. Po pár hodinách sme dobehli pred obrovské jazero.

„Teraz vojdeme do jazera, na dne sa nachádza palác. Nezabúdaj, čo som ti hovoril, ide o tvoje bezpečie. Neodpovedaj na moje myšlienky, neboj sa, to zvládneme. Á, zabudol som, nepotrebujeme tak často dýchať, takže môžeme žiť aj pod vodou. Môžeme ísť?“

„Áno.“ Carlos vstúpil do jazera a ja som ho zo vzdialenosti pár metrov nasledovala.