18.kapitola

18.Cesta ... ale kam?

            Vyrazili sme okamžite, rozbehli sme sa k najbližšiemu pobrežiu.

„Ester, myslíš, že im v lese unikneme?“

„Neviem, ešte som to neskúšala. Les za nami zahládza stopy, ale netuším na koľko percent je to spoľahlivé...“

„Neboj sa, to zvládneme, môžeme sledovať desať kilometrový okruh okolo nás a sama si vravela, že po vode nás nemôžu sledovať.“

„To je pravda, ale vieš, nikdy som neskúšala vytvoriť nejaké rastliny na povrchu mora...“

„Ak to nepôjde, vymyslíme niečo iné!“

„Nechceš sa predtým vyspať? Ak to pôjde, nebudeš môcť spať pekne dlhú dobu, budeme stále utekať...“

„Zvládnem byť týždeň bez spánku, len je to s ním pohodlnejšie. A myslím, že teraz, keď som sa stal tvojim ľudským služobníkom, by som zvládol aj dlhšie...“

***

            Náš plán bol jednoduchý, ale netušila som, či sa nám to podarí, veľa vecí sa mohlo pokaziť. Ja som sledovala les okolo nás, každý pohyb v ňom a Chris zase vždy vstúpil do mysle nejakého zvieraťa, ktoré utekalo za nami a sledovalo všetko naokolo. Chceli sme utiecť na iný kontinent, po vode, aby nemohli sledovať náš pach ďalej, ak by sa nepodarilo lesu zahladiť všetky stopy za nami. Lionel s rodinou už vyrazili, o tomto čase boli už určite na mieste, bola som kľudnejšia, keď som vedela, že sú v poriadku. Náš plán nebola loď, dala by sa vystopovať, mohla som ovplyvňovať iba rastúce elementy, nedokázala som ovplyvňovať všetky. A tak sme išli poriadnou zachádzkou, vždy sme sa držali lesa. Zatiaľ sme nenarazili na žiadnu stopu po sledovaní a ja som začínala byť optimistickejšia. Mali sme naplánovanú cestu do Afriky, ak sa nám podarí, vymyslíme, čo ďalej.

***

            „Si si istý, že tu cestu zvládneš?“ Zavrčal na mňa, urazila som jeho mužské ego. Opätovné vrčanie mi pripomenulo, že je v mojej hlave, kým ho odtiaľ nevyhostím. Začala som sa smiať a pobozkala ho.

„Ty si taká potvora, vieš, že sa na teba nedokážem hnevať... Zvládnem to, neboj, môžeme začať.“

Pozrel na mňa s očakávaním a ja som sa zhlboka nadýchla. Vstúpila som do morských vĺn a hľadala som rastliny na morskom dne, potešilo ma, že ich cítim rovnako ako na zemi. Zavrela som oči a poslala som im svoju energiu.

„Páni!“ Otvorila som oči a poobzerala som sa okolo seba. Pred nami sa tiahol dlhý pás zelene, ktorá vytvárala chodník široký pre troch, dlhý niekoľko sto metrov, ktorý sa stále predlžoval. Usmiala som sa na Chrisa a vstúpila na chodník, udržal ma. Chris sa postavil vedľa mňa a zeleň ako keby to ani nezaregistrovala. Usmiali sme sa na sebe a rozbehli.

***

            Všetko sa mi zdalo až príliš jednoduché, pochybujem, že som najsilnejšia upírka na svete, Alejandro za nami mohol vyslať najlepšieho stopára, na to mal dosť sily a ten by nás chytil. Na vode som sa bála menej, mohli nás síce nasledovať po morskom dne, ale vo vode sa stopa stráca. Chodník sa vždy tiahol 50 metrov za nami a 100 metrov pred nami. Nestretli sme žiadnu loď, ale jej posádka by nás ani tak nemohla zachytiť, boli sme pre ľudské oči neviditeľní, naša rýchlosť bola pre ne nepostrehnuteľná. Keď sme dorazili k pobrežiu Afriky, bežali sme do najbližšieho lesa a pokračovali v behu. Po pár hodinách sme sa konečne zastavili. Po dlhom presviedčaní Chrisa, sme si našli chránené priestranstvo a ja som mu pomocou kvetín spravila mäkučkú posteľ. Ľahol si a ja som sa k nemu pritúlila, zvinul si ma vo svojom náručí. Pobozkal ma a ja som už tradične prestala vnímať svoje okolie, keď sme sa od seba konečne odtrhli, bolo už neskoro...